Značka: interiérový dizajn bratislava

Dizajn, ktorému rozumejú len architekti

Napísal Martina Uhrinova dňa 20. apríla 2026. Publikované v Blogy, Články

Na Design Talks u Gabiky Fukatschovej a Modulor Architecture som si tento rok dovolila jednu premiéru – prvýkrát verejne otvoriť nový ročník Inteb o ld Awards. A priznávam, že som hovorila viac osobne, než býva zvykom. Dlhodobo ma zaujíma jedna vec. Ako veľmi dokáže priestor zlepšiť život. Keď som kedysi sedela na prednáškach na VŠVU, vnímala som energiu, formu aj odvahu experimentovať. Zároveň som mala pocit, že niektoré veci mi unikajú. Chýbal mi preklad do bežného života. Do každodennosti, ktorú všetci poznáme.

O pár rokov neskôr som sedela so slúchadlami pri prepisovaní rozhovorov s autormi interiérov pre Intebold Awards. A ten pocit sa mi vrátil. Silné projekty, kvalitná práca, premyslené riešenia. Len slová často zostávali ďaleko od toho, ako sa v tých priestoroch reálne žije.

Aj preto to tento rok skúšame posunúť. Pri prihlasovaní si dajme malú výzvu – skúsme to tentoraz napísať tak, aby tomu rozumel aj normálny človek. Skúsme písať tak, aby si človek vedel predstaviť život v priestore. Ako sa v ňom pohybuje. Ako sa v ňom cíti. Čo mu uľahčuje deň. Ako podporuje zdravie, sústredenie alebo oddych. Ako reaguje na konkrétny životný príbeh.

A práve preto vznikla aj nová kategória Dekáda. Interiéry, ktoré fungujú po 10+ rokoch. Tie, ktoré už majú za sebou reálny život. Prihlasovanie je otvorené od 20. apríla do 31. mája 2026. Ak máte projekt, ktorý obstál v čase, veľmi radi ho uvidíme.

„Prečo by sme navrhovali niečo, čo nezlepšuje život ľudí.“ – Niels Diffrient

Kedysi som si myslela, že architektúre jednoducho nerozumiem

Napísal Martina Uhrinova dňa 12. marca 2026. Publikované v Blogy, Články

Prečo by sme navrhovali niečo, čo nezlepšuje život ľudí? Dnes večer o tom budem hovoriť na DESIGN TALKS BRATISLAVA.

Pred rokmi som sedela na VŠVU na prednáškach Imra Vaška a snažila sa pochopiť experimentálne digitálne metódy v architektúre. Prisahám, nerozumela som ani slovo. A keď som sa spýtala druhýkrát, nepomohlo to. Dnes si myslím, že problém je skôr v tom, ako v architektúre a dizajne často rozprávame o svojej práci. Veľa slov o forme, menej o tom, ako sa v priestore žije.

Architektúra a interiéry však nie sú pre architektov. Sú pre ľudí. A ak dizajn nezlepšuje ich každodenný život, je len estetickým gestom. Aj preto v Intebold Awards tento rok hľadáme interiéry, ktoré zlepšujú životné podmienky aj po viacero rokoch užívania. Milan tiež čo-to povie ☺️ – o otvorení nového ročníka.

A bude mi cťou byť súčasťou panelovej diskusie pod vedením bývalého hlavného architekta Európskej komisie Petra Beňušku spolu s Kristínou Navarro Balaz, Lenkou Gulačovou a Romanou Černochovou. Za pozvanie ďakujem Gabike Fukatschovej a Modulor Architecture. Už teraz mám trému z dnešného večera. Ak budete v Jurkovičovej teplárni, príďte ma povzbudiť.

Na fotke spred roka sme aj s architektom Pavlom Pokorným, Adelkou a najmilším obecenstvom – testovali pilotné série DESIGN TALKS BRATISLAVA, ktoré za ten čas krásne narástli.

Keď architektúra prestane fungovať

Napísal Martina Uhrinova dňa 7. marca 2026. Publikované v Blogy, Články

Bývam v modernej mestskej štvrti. Zatiaľ. Po tejto skúsenosti viem, že aj projekty od oceňovaných architektov zlyhávajú v tom najzákladnejšom – v každodennom fungovaní. Možno aj preto som na kvalitu bytových domov citlivá. Zároveň chápem, že ide o jednu z najkonzervatívnejších oblastí architektúry.

Do dospelosti som vyrastala v dome s dvadsiatimi štyrmi bytmi, spoločenskou miestnosťou, saunou, mangľovňou, kočíkarňami a vlastným dvorom s ihriskom. Každý byt mal sklad a garáž. Nebolo to luxusné bývanie. Bolo premyslené. Dom podporoval komunitu, prirodzené stretávanie aj každodenný komfort bez potreby ich komunikovať. Jednoducho fungoval. A podobne funguje dodnes. Moja predstava kvalitného bývania preto nestojí na emócii ani nostalgii, ale na skúsenosti s prostredím navrhnutým s porozumením pre život.

Koncept narazil na realitu

Architekti si radi hovoria, že architektúra je umenie. Autorské gesto. Emócia. Koncept. Lenže potom sa v bytovom dome snažíme skolaudovať posilňovňu a zistíme, že padajúca činka má väčšiu výpovednú hodnotu o kvalite návrhu než celé to umelecké cítenie.

Susedia nad posilňovňou počujú nárazy, vibrácie, rezonancie. Nie preto, že by niekto cvičil zle, ale preto, že dom je monolitický celok bez funkčne prerušených akustických mostov. To nie je zlyhanie prevádzky. To je zlyhanie návrhu. Technická norma je len minimum, nie garancia kvality. A v praxi sa s ňou často narába skôr ako s alibi, než ako s nástrojom ochrany obyvateľov.

Komfort bývania sa v developerských projektoch systematicky obetuje ako prvý, pretože nevyhrá súťaž, nezmestí sa do rozpočtu, nevidno ho na vizualizácii a pri predaji nehrá zásadnú rolu. Kolaudáciou sa zodpovednosť autorov stavby nekončí. Až každodenné používanie budovy ukáže, či návrh rešpektoval fyziku alebo len rátal s tým, že následky ponesú obyvatelia, nie autori.

Architektúra ako infraštruktúra života

Tu sa často odhaľuje jadro problému: architekti si nie vždy prizývajú stavebných inžinierov a špecialistov v dostatočnej miere, pretože majú pocit, že ich inžiniersky titul stačí. Nestačí. Nestačí na akustiku. Nestačí na fyziku konštrukcií. Nestačí na vibrácie. Nestačí na život.

Architektúra nie je umelecká inštalácia v galérii, ktorú obdivujem päť minút a idem domov. Architektúra je dlhodobá zodpovednosť za zdravie, spánok a nervový systém ľudí, ktorí v nej majú žiť desaťročia. Umenie patrí do života. Pre mňa je umenie večer uspať deti. Alebo kosou pokosiť trávnik.

Architektúra však nie je poézia. Architektúra je infraštruktúra každodennosti. A infraštruktúra buď funguje, alebo ničí kvalitu života.

foto – Tomáš Benedikovič

Silný koncept v architektúre a dizajne: základ kvalitného projektu

Napísal Martina Uhrinova dňa 12. februára 2026. Publikované v Blogy, Články

Štýl nedefinuje autora. Je to koncept, čo definuje estetiku.

Pre väčšinu dizajnérov a architektov je toto nepohodlná pravda, lebo im berie najkomfortnejšiu istotu. Štýl sa dá zopakovať, napodobniť, predať ako podpis. Koncept nie. Ten vyžaduje myslenie, disciplínu a schopnosť odolať vlastnému egu.

Čo určuje kvalitu projektu

Nadia Tolstoy zo štokholmského ateliéru Tengbom to vo svojej prednáške The Power of Strong Concept – Keeping Design on Course povedala presne: koncept nie je fáza projektu. Koncept je záväzok. Od prvej otázky klientovi až po posledný detail na stavbe.

A tu sa začína pravý problém. Projekt nie je inšpiratívna prechádzka. Projekt je maratón plný pokušení. Lacnejšie riešenie. Rýchlejšia náhrada. „Takto sa to robí.“ „Klient si to nevšimne.“ Všimne. Možno nie vedome, ale bude to cítiť každý deň. Silný koncept je filter, ktorý nedovolí projektu odkloniť sa pod tlakom osobných preferencií ani momentálnych fascinácií. Vyžaduje povedať nie – vlastnému vkusu, aktuálnym trendom, hlučnému dodávateľovi. A presne tam sa rozhoduje, či som architekt alebo len vyjednávač kompromisov. Profesijná zrelosť začína v momente, keď architekt prestane hľadať vlastný štýl a začne dôsledne chrániť koncept. Lebo priestory bez konceptu sú ako stavba bez nosného systému. Vizuálne funkčné, štrukturálne prázdne.

Premyslená architektúru vs. vizuálny efekt

V čase zrýchlenej estetiky, keď sa interiéry podriaďujú momentálnym preferenciám a signature look sa vydáva za originalitu, je návrat ku konceptu takmer radikálnym gestom. Udržať koncept až do konca nie je romantické. Je to manažérska zručnosť a forma profesionálnej odvahy. Schopnosť povedať nie, aj keď je pohodlnejšie povedať dobre. Schopnosť chrániť víziu, aj keď realita tlačí z každej strany.

Klient od nás nepotrebuje ďalší autoportrét architekta. Potrebuje prostredie, ktoré dáva zmysel jeho životu, jeho rytmu, jeho budúcnosti. Ak do projektu vpustíme svoje preferencie bez kritického filtra, prestávame navrhovať pre človeka a začíname navrhovať pre vlastné portfólio. Paradoxne, čím výraznejší je autor, tým väčšie je pokušenie nechať sa v projekte vidieť. Skutočná profesionalita je často neviditeľná. Prejavuje sa v priestore, ktorý pôsobí prirodzene, logicky, takmer nevyhnutne. Možno práve to je najvyššia forma autorstva. Vytvoriť architektúru, v ktorej necítime dizajnéra, ale kvalitu života. Štýl sa dá predať. Koncept musíme udržať.

foto – Yannick Lagher
projekt – Villa Foresta, Štokholm
manažérka dizajnu a interiérová dizajnérka – Nadia Tolstoy, Tengbom

Podlahy pre dlhý život

Napísal Martina Uhrinova dňa 30. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Keď podlaha potrebuje plast, aby pôsobila moderne, niečo je zlé. Epoxidová a polyuretánová podlaha sú toho učebnicovým príkladom. Téma udržateľnosti týchto materiálov sa netýka len bývania, ale aj komerčných interiérov – kancelárií, škôl, obchodov a služieb. V rezidenčných projektoch ide o zdravie a komfort. V komerčných o ekonomiku, životnosť a zodpovednosť voči tým, ktorí v nich denne pracujú.

Materiál je ten istý, dôsledky sú násobne väčšie. Skúsme to bez ideológie a bez zeleného marketingu.

Materiály, ktoré dávajú zmysel

Alternatíva neznamená návrat do minulosti ani kompromis v dizajne. Znamená prácu s materiálmi, ktoré starnú, dajú sa opraviť a rešpektujú ľudí, ktorí po nich chodia.

Drevo – lokálne, certifikované, opraviteľné – je stále jednou z najudržateľnejších podláh. Masívne drevo ukladá CO₂ počas celého životného cyklu. Podlaha z lokálneho dreva má dokonca negatívnu uhlíkovú stopu.

Masív alebo vrstvené podlahy s možnosťou renovácie, nie lepený dekor. Drevo starne viditeľne. A to je hodnota, nie chyba. Dá sa 5x prebrúsiť, vydrží 80+ rokov. Epoxid? 15-25 rokov, potom kompletná výmena.

Korkové podlahy dnes nemajú nič spoločné s lacnou estetikou. Sú obnoviteľné, teplé, akusticky prívetivé a ergonomické – tlmia pády a znižujú únavu pri státí.

Linoleum na prírodnej báze – z ľanového oleja, živíc, drevnej múčky a korku – je materiál s viac než storočnou históriou. Trvácny, opraviteľný a zdravotne prijateľný. Samozrejme, len bez syntetických povlakov a s EPD certifikáciou.

Minerálne systémy ako terrazzo pracujú s podobnou estetikou ako liate povrchy, ale bez petrochemického základu. Nie sú bezúdržbové. A práve to je ich výhoda.

Nútiť materiál tváriť sa večne nie je udržateľnosť. Je to popieranie reality.

A potom sú tu hlinené podlahy. Nízka uhlíková stopa, regulácia vlhkosti, bez chémie. Nie sú pre každý projekt. Ale z pohľadu zdravia a práce s časom sú radikálne poctivé. Vytesňujeme ich nie preto, že nefungujú, ale preto, že normy vznikali pre industrializované materiály, nie pre zdravie.

Najudržateľnejšie je to, čo už existuje

A potom je tu práca s tým, čo už existuje. Renovácia pôvodných podláh, lokálne opravy namiesto celoplošných výmen. Najudržateľnejšie riešenia často nevznikajú navrhovaním nového, ale rešpektovaním toho, čo už existuje. Najudržateľnejší materiál je ten, ktorý nemusíme vyrobiť nanovo. Materiál nie je trend. Je to rozhodnutie, ktoré s nami ostane desaťročia.

Krásnym príkladom je Villa Beer vo Viedni, na fotkách. Vila s bolestným životným príbehom otvorí v marci 2026 brány verejnosti. Parkety rozobrali a znova poskladali. Linoleum opravili lokálne. Prehliadku odporúčam.

foto – Stefan Huger

Betónová stierka ako dizajnová skratka

Napísal Martina Uhrinova dňa 5. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Betónová stierka (mikrocement) je povrchová terapia pre interiérové komplexy. Vyzerá čisto, minimalisticky a fotogenicky – a presne preto ju ľudia milujú. Je to najjednoduchší spôsob, ako interiér naraz povýšiť bez rozmýšľania. Stačí sivá plocha a pocit, že máme dizajn.

Lenže interiéry nerobíme na fotku. Robíme ich pre realitu. A realita má topánky, deti, psa, mastný prst na stene a vodu všade tam, kde ju nechceme. V tej chvíli betónová stierka prestáva byť luxus a začína byť drahý, nervózny povrch, ktorý neznáša život.

Ekologický a materiálový mýtus

Cementárenský priemysel tvorí približne 7 % globálnych emisií CO₂. A my z neho robíme trendový povrch na chodby a kúpeľne, aby to vyzeralo svetovo. O pár rokov to riešime znova – mapy, šmuhy, mikropraskliny, fľaky, opravy, ktoré vidno viac než pôvodný problém.

Povedzme si to otvorene: tento povrch nikdy nezostarne do krásy. Nezíska patinu. Nezjemnie. Nevyzreje. Len postupne degraduje a tvári sa, že chyba je v človeku, ktorý si dovolil bývať.

Betónová stierka nie je betón. Je to chemická ilúzia betónu – systém vrstiev, penetrácií, polymérov a lakov, ktorý musí byť urobený perfektne, ideálne v priestore bez pohybu, vody a života. Čiže v priestore, kde nikto nebýva. Keď sa to urobí „normálne“, nie je to nadčasovosť. Je to časovaná bomba.

Udržateľnosť bez ilúzií

Najväčší paradox je, že ľudia majú pocit ekologického interiéru len preto, že estetika pôsobí surovo a prirodzene. V skutočnosti ide o ďalší chemický systém, ktorý sa bude opravovať tak, že sa celé riešenie zbrúsi, strhne a spraví nanovo. Stačí jedna monstera a máme pocit, že sme zachránili planétu.

Áno, betón má v stavebníctve svoje miesto – v konštrukciách, v dlhodobej logike stavby, v práci s tepelnou hmotou. Nie však ako trendová stierka, ktorá má zakryť slabý návrh a tváriť sa ako štýl. Pri aplikácii aj odstraňovaní vzniká kremíkový prach, vážne zdravotné riziko pre remeselníkov. Minimalizmus má aj svoju cenu. Len ju neplatí ten, kto si ho fotí.

Ak už betón, tak inteligentne. A ak chceme byť naozaj ekologickí, prvá voľba nie je nová betónová stierka, ale nevyhadzovať funkčné veci len preto, že nepôsobia dosť moderne. Udržateľný interiér nie je ten, ktorý vyzerá dobre dnes. Je to ten, ktorý o 5–10 rokov nemusíme vybúrať, lebo sme si dizajn pomýlili s pózou.

A ak betónová stierka praská, nie je to chyba domu. Je to chyba rozhodnutia.

Univerzálny dizajn: dobrá myšlienka, zjednodušená prax

Napísal Martina Uhrinova dňa 16. decembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Univerzálny dizajn nemá problém v definícii. Má problém v tom, ako sa v praxi zjednodušil.

Univerzálne navrhovanie je podľa medzinárodných dokumentov, vrátane Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, metóda tvorby prostredí, výrobkov a služieb tak, aby ich mohli využívať všetci ľudia v čo najväčšej možnej miere, bez potreby špeciálnych úprav. Nejde o navrhovanie pre „zdravotne znevýhodnených“, ale o navrhovanie pre ľudí ako takých – v ich rôznorodosti, životných situáciách, schopnostiach a obmedzeniach.

Napriek tomu sa univerzálny dizajn v praxi často zužuje na viditeľné fyzické znevýhodnenia. Diskusia sa redukuje na rampy, výťahy, šírky dverí a sanitárne zariadenia. Zo širokej metodiky sa tak stáva technická kontrolná položka, nie práca s človekom. Sedem princípov univerzálneho navrhovania, vytvorených pod vedením architekta Ronald Mace, reagovalo na potreby svojej doby. Lenže kontext sa zásadne zmenil.

Bariéry dneška sú často neviditeľné

Dnes nežijeme len s fyzickými bariérami. Žijeme s hlukom, svetelným smogom, kognitívnou záťažou, chronickým stresom, neurodivergenciou a starnutím populácie. Mnohé z týchto znevýhodnení sú neviditeľné, dočasné alebo situačné a práve preto v praxi často zostávajú nepovšimnuté.

Formálne prístupný priestor ešte neznamená priestor skutočne použiteľný. Školská trieda môže byť bezbariérová, ale ak je hlučná alebo zle osvetlená, môže byť pre časť detí vyčerpávajúca. Kancelária môže mať správne rozmery, no bez možnosti regulovať svetlo, hluk či vzduch sa stáva stresujúcim prostredím.

Interiér, ktorý spĺňa normy, môže zlyhať v tom najdôležitejšom – v podpore človeka.

Inkluzívny dizajn nevznikol preto, že by univerzálny dizajn zlyhal, ale preto, že jeho limity sa v každodennej praxi stali neprehliadnuteľnými. Pozornosť sa presúva od idey „pre všetkých“ k realite skutočnej použiteľnosti pre konkrétnych ľudí.

Od teórie k systémovej zmene

O to viac ma teší, že tieto úvahy sa začínajú premietať aj do systémových zmien. Spolu s Dušanom Kočlíkom z Fakulty architektúry a dizajnu a Silviou Senesi Lutherovou zo Slovenského centra dizajnu sme pripravili novú kartu zamestnania Interiérový dizajnér / Interiérová dizajnérka pre Aliancia sektorových rád.

Jednou z nových odborných vedomostí, ktoré navrhujeme pomenovať, sú inkluzívne prístupy v interiéri.
Pretože interiérový dizajn nie je len estetická disciplína – je to odbor, ktorý priamo ovplyvňuje kvalitu života ľudí. V konečnom dôsledku ide o jednoduchú otázku: Je interiér skutočne prispôsobený ľuďom, ktorí ho používajú?

projekt – Revitalizácia vstupných priestorov Neonatologickej kliniky intenzívnej medicíny LF UK a NÚDCH
autorky – Zuzana Kralovicova, Gabriela Chvostaľová
foto – Matej Fabiánek

Architektúra má slúžiť ľuďom

Napísal Martina Uhrinova dňa 2. októbra 2025. Publikované v Blogy, Články

Znie to ako samozrejmosť, ale nie je – architektúra by mala slúžiť ľuďom. Nielen investorom, výberovým konaniam, portfóliám. Ľuďom. A tým myslím všetkých ľudí – s rôznymi potrebami, schopnosťami, koreňmi aj denným rytmom.

Lenže realita je často iná. Prioritou je, aby to dobre vyzeralo. Ideálne veľkolepo. Instagramovateľne. S „čistým detailom“ a najlepšie bez toho otravného užívateľa, ktorý si dovolí zavesiť na stenu niečo iné ako bielu grafiku. Akoby sme ešte stále robili priestory pre oko odborníka, nie pre život. Architektúra nie je súťaž krásy. Nie je to súbor piktogramov, ktoré majú vyzerať správne z dronu. Architektúra je zodpovednosť – priestor, ktorý formuje náš každodenný život, náladu, zdravie, vzťahy, pocit bezpečia aj spolupatričnosti.

Od estetiky k blahu

Je čas to otočiť. Od estetiky k blahu. Od konceptu ku komunitám. Od ikon k inklúzii.

Svetlo, rastliny, prírodné materiály – nie ako dizajnový doplnok, ale ako podmienka kvalitného života. Spontánne stretávanie sa, výhľady do zelene, mierka, v ktorej sa necítime ako štatisti v korporátnom sci-fi. Priestor nemusí byť monumentálny, aby bol hodnotný. A architekt nemusí vedieť všetko. Zapojenie budúcich užívateľov do procesu navrhovania nie je slabosť, ale múdrosť. Vďaka tomu vznikajú priestory, ktoré reagujú na reálne potreby komunity.

A potom je tu udržateľnosť. Nie ako logo na prezentácii, ale ako praktický postoj – lokálne zdroje, recyklácia materiálov, nábytok z druhej ruky. Menej odpadu, viac dôvtipu.

Keď architektúra rešpektuje človeka

Výborným príkladom smeru, ktorým sa oplatí ísť, je interiér kancelárií spoločnosti ProRelo v Bratislava, navrhnutý štúdiom AT26 architects.

Čistý, svetlý priestor s priznanými technológiami, jemnou pastelovou estetikou a nábytkom, ktorý si už niečo pamätá. Zeleň, akustické riešenia aj pochopenie toho, že zamestnanci nie sú len štatistická veličina. Nie je to revolúcia. Je to dôstojný priestor pre človeka. A možno práve toto je smer, ktorým by sa architektúra mohla uberať: Priestor nemusí byť tip-top krásny. Musí byť zmysluplný. A keď je zmysluplný, krása príde. Inak. Hlbšie.

projekt – ProRelo Office
autori – Peter Kukučka, Branislav Loskot, Jaroslav Takáč, Paulína Kolcunová, Veronika Mandincova – AT26 architects, vizualizácie – Soňa Havlíková
foto – Matej Zelenay

Talent nepozná hranice

Napísal Martina Uhrinova dňa 25. septembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Keď sa v Intebold Awards objaví interiér od Juraja Hubinského, málokedy ostane len v poli účastníkov. Shortlist má prakticky v cene registrácie. A nie raz z toho bola aj výhra. Tento rok poslal dva interiéry. Oba sa dostali medzi top 12 podľa odbornej poroty. K tomu čerstvá nominácia na CE ZA AR. Jeseň bude napínavá. Držím mu palce.

Juraja poznám vyše dekády a stále presne neviem, kam ho zaradiť. Medzi architektov? Alebo medzi umelcov s repertoárom širším než playlist na Spotify?

Tvorca, čo rozmýšľa obrazom

🎭 kedysi vystupoval so zábavnými skečmi a vydal knižku karikatúr
🎧 občas DJ-uje, s jasnou chuťou na elektronik
🎨 robil graffiti, street-art aj nástenné maľby
🗿 sochárči, hrá sa s produktovým dizajnom, stále maľuje a vystavuje
🏰 a áno – živí sa navrhovaním interiérov a architektúry

Jeho obrazy sú explóziou farieb, plôch a línií. Detaily v nich objavujem stále nanovo – a mám na to doma aj fyzický dôkaz v predsieni. Architektúra interiérov, ktorú tvorí, má s jeho maľbou veľa spoločného. Aj keď kontrast je zreteľný. Má jasný leitmotív. Často je monumentálna a nepriehľadnuteľná. Vyniká silnou vizuálnou identitou, dôrazom na remeselný detail, rovnováhou a výraznou emóciou.

Viac umelec než architekt

Pre mňa je viac umelec než architekt. Občas v interiéroch zabudne na svetlo, akustiku alebo navrhne detail, o ktorý sa treba starať viac, než by bolo nutné. Ale nech. Prepáčim mu to.

foto – Matej Hakár
autor – Juraj Hubinský, spoluautorka – Kornélia Lincéniová
projekt – Buny pekáreň

Byt, ktorý si pýta pozornosť

Napísal Martina Uhrinova dňa 11. septembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Tento byt má šarm, ktorý sa nedá len tak odignorovať. Svetlo prichádza z troch strán, každé okno rámuje iný obraz – zelené dvory, tichú uličku či scenériu Legiodomov. Farebnosť je premyslená: žltá knižnica pôsobí ako vitamín D pre dušu, dubové parkety spájajú byt s jeho históriou. Priznaný betón, tehla a brúsené panely dodávajú interiéru vrstvy času a nepredstieranú pravosť. Áno, esteticky je to veľmi pôsobivé. Aj architektonické.

Keď obdiv nestačí

Asi si to tento interiér zlízne aj za všetkých ostatných – obdivovaných a s nadšením napodobňovaných. Nie všetko je však pre každého. V interiéri totiž trávime 90 % svojho času. A vtedy znášame nielen pozitíva, ale aj negatíva dizajnu. Tie nás ovplyvňujú psychicky aj fyzicky.

Jedným z nich je svetlo. Ani orientácia na tri strany nestačí. Žiadny svetelný špecialista, ktorý sa zaoberá zdravím, by tu veľa radosti nenašiel. Kuchynské svetlo je skôr akcentové. Reflektory a bodovky patria na nasvietenie obrazu či knižnice, nie na každodenný život.

V kúpeľni pri zrkadle je to podobné. Na líčenie či holenie potrebujeme rovnomerné osvetlenie tváre bez ostrých tieňov. Excentricky osadené svietidlo môže pôsobiť ako šikmý divadelný reflektor. Glamour? Asi nie.

Vizuálne však všetko hrá. Kúpeľňa pôsobí čisto, bez detailov. No v skutočnosti ich má nespočet. Každá špára je detail. A ten detail je časom problém. Údržba. Kto má v sprche malý formát dlažby, ten vie svoje. Hej, je to efektné. Ale praktické? Človek sa stane dennodenným otrokom svojich podláh a stien. Biele odtiene sú extra nevďačné.

Ideálny môže byť

Estetika aj atmosféra interiéru sú fajn a na krátkodobý pobyt by bol byt úplne dokonalý. Airbnb hostia by ho zbožňovali – vizuálna hra materiálov a farieb, pocit autenticity, fotogenické zákutia. Ale na každodenné bývanie, to by bolo najlepšie spýtať sa samotného užívateľa.

foto – Isonative
autori – Patrik Kuva – ROAR architekti, Tatiana Kuva – Diagram Studio
projekt – Int Suna

Vyhlásenie nezávislosti od vyzúvania

Napísal Martina Uhrinova dňa 4. septembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Som rebelka v topánkach vo svojej domácnosti. To je moje malé kontroverzné priznanie. Čítate správne. Som tá nebezpečná hostiteľka, ktorá vás nenechá trpieť na prahu s papučami v ruke.

Čo odhaľujú štúdie a výskumy

Podľa výskumov nesie podrážka topánky priemerne až 421 000 baktérií, ktoré sa dokážu na čisté povrchy prenášať účinnejšie než z toalety. Niektoré štúdie dokonca odhalili na podrážkach vážne patogény, napríklad Clostridium difficile – v prostrediach mimo nemocníc sa objavil až u 40 % vzoriek. A ešte desivejší je výskum na University of Arizona, ktorý zistil, že 96 % topánok obsahuje fekálne baktérie a 27 % dokonca E. coli.

Hygienická hypotéza tvrdí, že skorý kontakt dieťaťa s rôznymi mikróbmi je kľúčový pre správny vývoj imunitného systému. Výskumy to potvrdzujú. Napríklad medzi komunitou Amišov sa zistilo, že deti vyrastajúce v prostredí bohatom na mikroorganizmy majú mimoriadne nízky výskyt alergií či astmy, len približne 7 % oproti viac ako 50 % v bežnej populácii.

Imunitný systém našej domácnosti

Mám doma dvoch malých školákov, koberce v každej miestnosti, žiadne vyzúvanie. Výsledok minulý rok? Syn vymeškal tri dni školy, dcéra jeden deň (a to len preto, že rodičia mali Intebold Festival). Žiadne chrípky, žiadne návštevy lekárov. Náhoda? Nemyslím si.

Takže áno. Ak ku nám domov nosím mikróby, vlastne trénujem rodinný imunitný systém. Som osobná trénerka pre naše protilátky. Nie som komorníčka svojej podlahy. Nie som topánková inšpektorka. Naša obývačka nie je operačná sála. Je to priestor, kde sa žije – nedokonalo, slobodne a hlavne pohostinne.

Rešpekt k druhým

Na obhliadkach interiérov pre Intebold Awards rozdávam porotcom návleky, ak ich nezabudnem kúpiť. Rešpektujem, že každý má hranicu hygieny inde. Som tolerantná rebelka.

Otázka znie – kto tu vlastne velí? Ja svojmu bytu alebo on mne? Radšej sa priatelím s baktériami z topánok, než by som sa stala otrokyňou vlastnej čistoty. Moja domácnosť je demokratická zóna pre všetky druhy obutia. Keď prídem k vám, rešpektujem vaše pravidlá, ak chcete, vyzujem sa. Ale keď prídete ku nám, rešpektujem vaše pohodlie. Lebo skutočná pohostinnosť začína tam, kde nekončí rešpekt k pohodliu hostí.

A viete čo? Napriek tomu sú naše koberce v bledých odtieňoch stále v pohode. Máme štyri rôzne typy vysávačov a mop. S nimi sa najviac kamaráti môj partner Milan – deľba práce funguje, a nikto sa nesťažuje.

titulná foto – Tomáš Benedikovič

Kde v kuchyni naozaj trávime väčšinu času?

Napísal Martina Uhrinova dňa 14. augusta 2025. Publikované v Články 4 komentáre na Kde v kuchyni naozaj trávime väčšinu času?

Kuchyňa je často srdcom rodiny. A kuchynské ostrovy? Pre mnohých láska na prvý pohľad. Počas života som sa veľa sťahovala a vystriedala rôzne podnájmy aj vlastné bývanie s Milanom. Za tie roky som „otestovala“ 18 kuchýň na rôznych koncoch sveta (a to nerátam tie dovolenkové). Každá z nich ma niečo naučila. A viem jedno – navrhnúť dobrú kuchyňu podľa potrieb užívateľa je kumšt.

foto – Australian Interior Design Awards

Kuchynské ostrovy v bytoch

Pred pár dňami ma inšpiroval návrh kuchyne od architekta Peter Fritsch. Krásny. Nie som veľký fanúšik slovenských kuchynských ostrovov, ale ten jeho ma pozitívne prekvapil. V našom byte jeden ostrov zostal iba na papieri pôdorysu od developera. Viem si predstaviť dokonalý návrh, ale asi nie v petržalskom byte.

Varím veľa. A skúsenosť z tých 18 kuchýň mi potvrdila:
Väčšina času pri príprave jedla sa neodohráva pri hrnci, ale na pracovnej ploche a pri dreze.
🔪 Príprava surovín (umývanie, čistenie, krájanie, miešanie, ochucovanie): cca 60 % času
🎛️ Státie pri sporáku a miešanie: cca 25 % času
🥗 Upratovanie, hľadanie surovín, servírovanie: cca 15 % času

Život na ostrove

Podľa vedeckých štúdií by drez a prípravná plocha nemali byť od seba ďalej ako jeden meter – inak rastie riziko krížovej kontaminácie (najmä pri manipulácii so surovým mäsom). Drez by mal byť prirodzenou súčasťou prípravnej zóny. A ak je na ostrove, umožňuje, aby sa do varenia zapojilo viac ľudí a spoločný čas sa trávil práve tam. Ostrov s drezom je aj spoločenský bod – bezpečné miesto na sedenie a rozhovory. Lebo 60+ % času stráveného pri príprave večere nemusíte pozerať do steny, ale na ľudí, ktorých máte radi. Alebo na výhľad z okna.

Ten Petrov návrh ostrova síce nemá drez, ale vytvára samostatnú, multifunkčnú a plnohodnotnú zónu bez obmedzení.

Austrália, ktorú milujem pre jej neformálnosť, rovnosť a dizajn adaptovaný na miestne podmienky, je v tomto veľmi inšpiratívna. Popri surfovaní a cestovaní zbožňujú varenie, a kuchynské ostrovy sú u nich takmer národný šport. Teda okrem barbie 😉 (BBQ). A preto argument, že varná doska na kuchynskom ostrove podporí spoločenský život, obvykle používajú len tí, čo nevaria, alebo tí, čo k nej prídu s hrdosťou len v momente, keď treba teatrálne otočiť steak. Kľúčové je však vždy, aby kuchyňa spĺňala potreby svojich užívateľov.

Osobné obhliadky interiérov

Napísal Martina Uhrinova dňa 13. augusta 2025. Publikované v Články Žiadne komentáre na Osobné obhliadky interiérov

Ak by som si mala vybrať jediného finalistu na osobnú obhliadku s porotou Intebold Awards z kategórie Bývanie v roku 2025, bol by to tento byt. Priznávam, som zaujato-nadšená. Poznám tvorbu What Architects. a ich interiéry ma zakaždým presvedčia.

Mala som príležitosť zažiť niektoré ich priestory naživo – s autorským výkladom. A to je zásadné. Vidieť interiér naživo je úplne iná skúsenosť než hodnotiť ho z fotiek. Genius loci sa cez obrazovku jednoducho neprenesie.

– Vrstvenie emócií, haptiky a svetla
– Každý detail má svoj dôvod
– Atmosféra, ktorá nevznikla náhodou
– Precízne remeslo, ktoré je cítiť pod prstami

Strešný byt, autori – What Architects., foto – Matej Hakár

Malé gestá majú zmysel

Inšpiruje ma ich citlivý, no zároveň inovatívny prístup ku každému projektu osobitne. Napríklad aj také jednoduché, no inkluzívne gesto, ako je osadenie vypínačov o 20 cm nižšie, aby boli dostupné pre všetkých členov domácnosti. To je premýšľanie dopredu.

Jediné, čo mi v tomto konkrétnom interiéri na fotkách chýba, je umenie. Nemyslím tým umenie vytvoriť výborný priestor (to je pre What Architects. akosi prirodzené), ale umelecké dielo ako vizuálny akcent, ktoré by pridalo ďalšiu vrstvu významu.

Priestor, ktorý slúži ľuďom, si zaslúži byť vnímaný telom, svetlom aj tichom – nielen pixelmi. Preto je dôležité interiéry pri hodnotení vidieť, ale najmä zažiť.

Intebold Awards 2025
Strešný byt
autori – Ondrej Kurek, Tomáš Krištek, spoluautorky – Mária Vaňurová, Mária Šebová – What Architects.
foto – Matej Hakár

Nie každá výpoveď končí zle.

Napísal Martina Uhrinova dňa 31. júla 2025. Publikované v Články Žiadne komentáre na Nie každá výpoveď končí zle.

Tá moja začala kávou. Keď som sa po troch rokoch v zahraničí vrátila na Slovensko s ilúziou, že idem meniť svet, po mesiaci som končila v mojom prvom a poslednom zamestnaní – v interiérovom štúdiu. Podala som výpoveď. Bola to intenzívna jazda. Nakoniec som tam ostala ešte rok. Klienti z bulváru, z politiky, aj na hrane zákona. Slovenská smotánka. Ľudia, čo už všetko videli, všade boli a presne vedia, ako to chodí. Výborná škola komunikácie, diplomacie, aj hrošej kože.

CV som mala na Profesii. Sem-tam niekto zavolal. Až raz zazvonil telefón – anglicky hovoriaci človek hľadal interiérového špecialistu pre jeho sieť kaviarní. Neváhala som ani minútu. Na čas som sa stala dvornou architektkou Coffee & Co. Pamätníci vedia.

Navrhovať súkromné interiéry je fuška. Sieť kaviarní v štýle coffee-to-go s možnosťou posedieť, to je úplne iný vesmír. Iná logika, iné tempo, iné priority. Richard ma naučil veľa. Aj kultúrne.

Autorský dizajn Coffee & Co, OC Galéria Nitra

Čo mi z toho zostalo?

● Lokalita je všetko. Aj keď si v centre, nie každé miesto má rovnaký ťah.
● Ľudia nechodia do kaviarne obdivovať dizajn. Idú po dobrom produkte.
● Žiadne kolízie. Objednávka musí byť plynulá a priestor intuitívny.
● Vitrínu aj menuboard musíš vidieť od dverí.
● Pred objednávkou by mal každý prejsť okolo zákuskov.
● Zázemie pre zamestnancov musí fungovať. Udržateľné materiály, otvory na odpadky, všetko má svoje miesto.
● Každá prevádzka potrebuje umenie. Grafiky, nástenná maľba, citáty či verše na stene, čokoľvek zapamätateľné.
● Predávame kávu a zákusky, neprevádzkujeme mestskú obývačku na posedenie.

Dizajn manuál som napísala tesne pred pracovným odchodom do SAE. Vychádzala som z dobre nastavenej kostry – predo mnou na interiéroch robili architekti ako Stano Bachleda, Alan Krajčír či Iľja Skoček. Bola to pocta.

Dnes už Coffee & Co neexistuje. Svet ide ďalej. Vznikajú nové skvelé prevádzky. Ale jedno ostáva – zákazník sa vracia kvôli produktu a kvôli ľuďom, čo ho predávajú. Nie kvôli extravagantnému lustru.

Autorský dizajn Coffee & Co, Nagymezo utza, Budapesť

Hodnota interiéru sa meria životnosťou

Napísal Martina Uhrinova dňa 24. júla 2025. Publikované v Blogy, Články

V Škandinávii sa interiér po ukončení nájmu nevyhadzuje. Premiestni sa, zhodnotí, rozoberie, prečísluje, zrecykluje alebo v ideálnom prípade rovno znovu použije. V severských štátoch dnes vedia recyklovať alebo upcyklovať 70 až 80 % vybavenia interiéru.

Nie ako gesto, ale ako systém. Podporený legislatívou, databázami materiálov, nástrojmi na spätné dohľadanie komponentov, zodpovednosťou developerov a ochotou architektov nebrať novotou voňajúce vybavenie ako štandard. Re-use nie je núdzové riešenie, ale prirodzený krok v cykle navrhovania.

A čo je možno prekvapujúce, v Nórsku je dnes re-use finančne porovnateľný s navrhovaním nového interiéru. Vďaka existujúcej infraštruktúre, digitalizácii materiálových tokov a tomu, že sa v rozpočtoch konečne prestalo počítať len s cenou za štvorcový meter, ale aj s uhlíkovou stopou. S architektúrou je to identické. Aj tie percentuálne čísla sedia.

U nás sa zatiaľ často recykluje najmä pojem udržateľnosť. No niečo sa mení. Aj v našom kontexte vznikajú priestory, ktoré stavajú na dlhodobosti, komforte a premyslenej vrstvenosti. Delta Pods Architects vytvorili kancelársky interiér, ktorý nepotrebuje manifest ani popis pod každou fotkou. Hovorí formou, mierkou, rozložením napätia a ticha. Asi nie je z 80 % recyklovaný. Ale pôsobí, akoby ho nebolo treba meniť. Dlhodobo.

foto – Lenka Némethová

Život začína na konci architektúry

Napísal Martina Uhrinova dňa 17. júla 2025. Publikované v Blogy, Články

Niektoré interiéry sú na prvý pohľad fascinujúce. Materiály ako betón, tehla, preglejka či biela sadra tu tvoria harmonický celok, ktorý pôsobí uhladene, takmer meditatívne. Takým je aj Byt D, ktorý vznikol ešte počas výstavby bytového domu, čo architektom umožnilo upraviť dispozíciu podľa vlastného konceptu.

Minimalizmus ako vedomá voľba

Z návrhu cítiť snahu o vzdušnosť, o vizuálne očistenie života od každodenného neporiadku. Všetko má svoje miesto, funkčné zóny sú oddelené, výhľady ponechané otvorené, kuchyňa odľahčená, obývačka redukovaná na to najpodstatnejšie. V celom byte sa ukazuje krása prírodných materiálov, bez farebných zásahov, bez ornamentu. Materiál sám o sebe je ornamentom. Napriek tomu, že tento prístup má svoje kvality a jasnú koncepciu, pri pohľade na fotografie vzniká otázka – čo mi chýba, keď sledujem takto čistý priestor cez obrazovku. Genius loci sa totiž nedá preniesť fotkou. Nevidím, kto v byte žije, nepoznám jeho rytmus, zvyky, ticho ani zvuky každodennosti.

Keď čistota balansuje na hrane prázdna

Minimalizmus, v takejto čistej podobe, môže niekedy balansovať na hrane. V istých momentoch sa totiž dostavuje pocit prázdna podobný tomu, čo psychológia označuje ako white torture. Ide o fenomén, kedy úplná absencia podnetov (farieb, textúr, predmetov) vytvára senzorické ticho, ktoré pôsobí skôr odcudzujúco než upokojujúco. Nie je to výčitka, skôr úvaha nad tým, ako veľmi je interiér spätý s človekom a jeho emóciami.

Priestor potrebuje aj človeka

Tento interiér je ukážkou dizajnu, ktorý cielene potláča prebytok a chaos. No možno práve preto miestami pôsobí až príliš kontrolovane. Pripomína, že ani najkrajší materiál nenahradí ľudskosť, ktorú do interiéru vnáša život sám a možno aj odvážnejší umelecký moment, osobná bodka, ktorá dá priestoru charakter, emóciu a jedinečnosť. To všetko však neznamená, že interiér nie je kvalitný. Práve naopak, je výsledkom jasnej predstavy a poctivej práce. No pripomína nám aj dôležitú otázku: kde je hranica medzi architektonickou čistotou a priestorom, ktorý nás má objať?

foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská
projekt – Byt D
autor – Jaro Krobot, spoluautor – Peter Hudač