Nie každá výpoveď končí zle.
Tá moja začala kávou. Keď som sa po troch rokoch v zahraničí vrátila na Slovensko s ilúziou, že idem meniť svet, po mesiaci som končila v mojom prvom a poslednom zamestnaní – v interiérovom štúdiu. Podala som výpoveď. Bola to intenzívna jazda. Nakoniec som tam ostala ešte rok. Klienti z bulváru, z politiky, aj na hrane zákona. Slovenská smotánka. Ľudia, čo už všetko videli, všade boli a presne vedia, ako to chodí. Výborná škola komunikácie, diplomacie, aj hrošej kože.
CV som mala na Profesii. Sem-tam niekto zavolal. Až raz zazvonil telefón – anglicky hovoriaci človek hľadal interiérového špecialistu pre jeho sieť kaviarní. Neváhala som ani minútu. Na čas som sa stala dvornou architektkou Coffee & Co. Pamätníci vedia.
Navrhovať súkromné interiéry je fuška. Sieť kaviarní v štýle coffee-to-go s možnosťou posedieť, to je úplne iný vesmír. Iná logika, iné tempo, iné priority. Richard ma naučil veľa. Aj kultúrne.
Čo mi z toho zostalo?
● Lokalita je všetko. Aj keď si v centre, nie každé miesto má rovnaký ťah.
● Ľudia nechodia do kaviarne obdivovať dizajn. Idú po dobrom produkte.
● Žiadne kolízie. Objednávka musí byť plynulá a priestor intuitívny.
● Vitrínu aj menuboard musíš vidieť od dverí.
● Pred objednávkou by mal každý prejsť okolo zákuskov.
● Zázemie pre zamestnancov musí fungovať. Udržateľné materiály, otvory na odpadky, všetko má svoje miesto.
● Každá prevádzka potrebuje umenie. Grafiky, nástenná maľba, citáty či verše na stene, čokoľvek zapamätateľné.
● Predávame kávu a zákusky, neprevádzkujeme mestskú obývačku na posedenie.
Dizajn manuál som napísala tesne pred pracovným odchodom do SAE. Vychádzala som z dobre nastavenej kostry – predo mnou na interiéroch robili architekti ako Stano Bachleda, Alan Krajčír či Iľja Skoček. Bola to pocta.
Dnes už Coffee & Co neexistuje. Svet ide ďalej. Vznikajú nové skvelé prevádzky. Ale jedno ostáva – zákazník sa vracia kvôli produktu a kvôli ľuďom, čo ho predávajú. Nie kvôli extravagantnému lustru.
