Skip to main content

Mesiac: júl 2025

Nie každá výpoveď končí zle.

Tá moja začala kávou. Keď som sa po troch rokoch v zahraničí vrátila na Slovensko s ilúziou, že idem meniť svet, po mesiaci som končila v mojom prvom a poslednom zamestnaní – v interiérovom štúdiu. Podala som výpoveď. Bola to intenzívna jazda. Nakoniec som tam ostala ešte rok. Klienti z bulváru, z politiky, aj na hrane zákona. Slovenská smotánka. Ľudia, čo už všetko videli, všade boli a presne vedia, ako to chodí. Výborná škola komunikácie, diplomacie, aj hrošej kože.

CV som mala na Profesii. Sem-tam niekto zavolal. Až raz zazvonil telefón – anglicky hovoriaci človek hľadal interiérového špecialistu pre jeho sieť kaviarní. Neváhala som ani minútu. Na čas som sa stala dvornou architektkou Coffee & Co. Pamätníci vedia.

Navrhovať súkromné interiéry je fuška. Sieť kaviarní v štýle coffee-to-go s možnosťou posedieť, to je úplne iný vesmír. Iná logika, iné tempo, iné priority. Richard ma naučil veľa. Aj kultúrne.

Autorský dizajn Coffee & Co, OC Galéria Nitra

Čo mi z toho zostalo?

● Lokalita je všetko. Aj keď si v centre, nie každé miesto má rovnaký ťah.
● Ľudia nechodia do kaviarne obdivovať dizajn. Idú po dobrom produkte.
● Žiadne kolízie. Objednávka musí byť plynulá a priestor intuitívny.
● Vitrínu aj menuboard musíš vidieť od dverí.
● Pred objednávkou by mal každý prejsť okolo zákuskov.
● Zázemie pre zamestnancov musí fungovať. Udržateľné materiály, otvory na odpadky, všetko má svoje miesto.
● Každá prevádzka potrebuje umenie. Grafiky, nástenná maľba, citáty či verše na stene, čokoľvek zapamätateľné.
● Predávame kávu a zákusky, neprevádzkujeme mestskú obývačku na posedenie.

Dizajn manuál som napísala tesne pred pracovným odchodom do SAE. Vychádzala som z dobre nastavenej kostry – predo mnou na interiéroch robili architekti ako Stano Bachleda, Alan Krajčír či Iľja Skoček. Bola to pocta.

Dnes už Coffee & Co neexistuje. Svet ide ďalej. Vznikajú nové skvelé prevádzky. Ale jedno ostáva – zákazník sa vracia kvôli produktu a kvôli ľuďom, čo ho predávajú. Nie kvôli extravagantnému lustru.

Autorský dizajn Coffee & Co, Nagymezo utza, Budapesť

Hodnota interiéru sa meria životnosťou

V Škandinávii sa interiér po ukončení nájmu nevyhadzuje. Premiestni sa, zhodnotí, rozoberie, prečísluje, zrecykluje alebo v ideálnom prípade rovno znovu použije. V severských štátoch dnes vedia recyklovať alebo upcyklovať 70 až 80 % vybavenia interiéru.

Nie ako gesto, ale ako systém. Podporený legislatívou, databázami materiálov, nástrojmi na spätné dohľadanie komponentov, zodpovednosťou developerov a ochotou architektov nebrať novotou voňajúce vybavenie ako štandard. Re-use nie je núdzové riešenie, ale prirodzený krok v cykle navrhovania.

A čo je možno prekvapujúce, v Nórsku je dnes re-use finančne porovnateľný s navrhovaním nového interiéru. Vďaka existujúcej infraštruktúre, digitalizácii materiálových tokov a tomu, že sa v rozpočtoch konečne prestalo počítať len s cenou za štvorcový meter, ale aj s uhlíkovou stopou. S architektúrou je to identické. Aj tie percentuálne čísla sedia.

U nás sa zatiaľ často recykluje najmä pojem udržateľnosť. No niečo sa mení. Aj v našom kontexte vznikajú priestory, ktoré stavajú na dlhodobosti, komforte a premyslenej vrstvenosti. Delta Pods Architects vytvorili kancelársky interiér, ktorý nepotrebuje manifest ani popis pod každou fotkou. Hovorí formou, mierkou, rozložením napätia a ticha. Asi nie je z 80 % recyklovaný. Ale pôsobí, akoby ho nebolo treba meniť. Dlhodobo.

foto – Lenka Némethová

foto – Lenka Némethová

Život začína na konci architektúry

Niektoré interiéry sú na prvý pohľad fascinujúce. Materiály ako betón, tehla, preglejka či biela sadra tu tvoria harmonický celok, ktorý pôsobí uhladene, takmer meditatívne. Takým je aj Byt D, ktorý vznikol ešte počas výstavby bytového domu, čo architektom umožnilo upraviť dispozíciu podľa vlastného konceptu.

Minimalizmus ako vedomá voľba

Z návrhu cítiť snahu o vzdušnosť, o vizuálne očistenie života od každodenného neporiadku. Všetko má svoje miesto, funkčné zóny sú oddelené, výhľady ponechané otvorené, kuchyňa odľahčená, obývačka redukovaná na to najpodstatnejšie. V celom byte sa ukazuje krása prírodných materiálov, bez farebných zásahov, bez ornamentu. Materiál sám o sebe je ornamentom. Napriek tomu, že tento prístup má svoje kvality a jasnú koncepciu, pri pohľade na fotografie vzniká otázka – čo mi chýba, keď sledujem takto čistý priestor cez obrazovku. Genius loci sa totiž nedá preniesť fotkou. Nevidím, kto v byte žije, nepoznám jeho rytmus, zvyky, ticho ani zvuky každodennosti.

Keď čistota balansuje na hrane prázdna

Minimalizmus, v takejto čistej podobe, môže niekedy balansovať na hrane. V istých momentoch sa totiž dostavuje pocit prázdna podobný tomu, čo psychológia označuje ako white torture. Ide o fenomén, kedy úplná absencia podnetov (farieb, textúr, predmetov) vytvára senzorické ticho, ktoré pôsobí skôr odcudzujúco než upokojujúco. Nie je to výčitka, skôr úvaha nad tým, ako veľmi je interiér spätý s človekom a jeho emóciami.

Priestor potrebuje aj človeka

Tento interiér je ukážkou dizajnu, ktorý cielene potláča prebytok a chaos. No možno práve preto miestami pôsobí až príliš kontrolovane. Pripomína, že ani najkrajší materiál nenahradí ľudskosť, ktorú do interiéru vnáša život sám a možno aj odvážnejší umelecký moment, osobná bodka, ktorá dá priestoru charakter, emóciu a jedinečnosť. To všetko však neznamená, že interiér nie je kvalitný. Práve naopak, je výsledkom jasnej predstavy a poctivej práce. No pripomína nám aj dôležitú otázku: kde je hranica medzi architektonickou čistotou a priestorom, ktorý nás má objať?

foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská

foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská
projekt – Byt D
autor – Jaro Krobot, spoluautor – Peter Hudač