Súťaže, médiá aj my sami oslavujeme interiéry pár týždňov po dokončení. Dokonalé fotky, čisté línie, žiadny život. Lenže ľudia nežijú na fotografiách. Na Designtalks Bratislava sme s Milanom Illesom otvorili tému, ktorá v našej profesii zaznieva prekvapivo málo – čo sa deje s interiérom po rokoch.
V Intebold Awards pripravujeme novú kategóriu pre interiéry staršie ako 10 rokov. Tie, ktoré prežili v čase. Pretože skutočná kvalita sa ukáže v každodennosti, únave materiálov, zmenách života, v tom, čo vydrží a čo zlyhá. Iná ako v deň odovzdania.
A možno najväčší problém? Nevieme o tom hovoriť. Popisy interiérov sú často plné architektonických klišé. Koncept. Kompozícia. Materialita. Čistota. Princíp. Ale kde je realita? Kde je informácia, či sa tam dobre sníva, či sa tam dá skákať, kričať, maľovať, či ten priestor po rokoch stále funguje pre ľudí, ktorí ho používajú? Ak má dizajn zmysel, musí obstáť v živote. Nielen v prezentácii. Aj preto otvárame túto novú kategóriu. A úprimne – nepoznám podobnú vo svete, od ktorej by sme to mohli odpozerať. Tak hľadáme názov…
Fotku z diskusie mi spravil môj 7-ročný syn. A možno práve jeho generácia bude raz hodnotiť, čo z našej práce malo skutočný zmysel.
Prečo by sme navrhovali niečo, čo nezlepšuje život ľudí? Dnes večer o tom budem hovoriť na DESIGN TALKS BRATISLAVA.
Pred rokmi som sedela na VŠVU na prednáškach Imra Vaška a snažila sa pochopiť experimentálne digitálne metódy v architektúre. Prisahám, nerozumela som ani slovo. A keď som sa spýtala druhýkrát, nepomohlo to. Dnes si myslím, že problém je skôr v tom, ako v architektúre a dizajne často rozprávame o svojej práci. Veľa slov o forme, menej o tom, ako sa v priestore žije.
Architektúra a interiéry však nie sú pre architektov. Sú pre ľudí. A ak dizajn nezlepšuje ich každodenný život, je len estetickým gestom. Aj preto v Intebold Awards tento rok hľadáme interiéry, ktoré zlepšujú životné podmienky aj po viacero rokoch užívania. Milan tiež čo-to povie ☺️ – o otvorení nového ročníka.
A bude mi cťou byť súčasťou panelovej diskusie pod vedením bývalého hlavného architekta Európskej komisie Petra Beňušku spolu s Kristínou Navarro Balaz, Lenkou Gulačovou a Romanou Černochovou. Za pozvanie ďakujem Gabike Fukatschovej a Modulor Architecture. Už teraz mám trému z dnešného večera. Ak budete v Jurkovičovej teplárni, príďte ma povzbudiť.
Bývam v modernej mestskej štvrti. Zatiaľ. Po tejto skúsenosti viem, že aj projekty od oceňovaných architektov zlyhávajú v tom najzákladnejšom – v každodennom fungovaní. Možno aj preto som na kvalitu bytových domov citlivá. Zároveň chápem, že ide o jednu z najkonzervatívnejších oblastí architektúry.
Do dospelosti som vyrastala v dome s dvadsiatimi štyrmi bytmi, spoločenskou miestnosťou, saunou, mangľovňou, kočíkarňami a vlastným dvorom s ihriskom. Každý byt mal sklad a garáž. Nebolo to luxusné bývanie. Bolo premyslené. Dom podporoval komunitu, prirodzené stretávanie aj každodenný komfort bez potreby ich komunikovať. Jednoducho fungoval. A podobne funguje dodnes. Moja predstava kvalitného bývania preto nestojí na emócii ani nostalgii, ale na skúsenosti s prostredím navrhnutým s porozumením pre život.
Koncept narazil na realitu
Architekti si radi hovoria, že architektúra je umenie. Autorské gesto. Emócia. Koncept. Lenže potom sa v bytovom dome snažíme skolaudovať posilňovňu a zistíme, že padajúca činka má väčšiu výpovednú hodnotu o kvalite návrhu než celé to umelecké cítenie.
Susedia nad posilňovňou počujú nárazy, vibrácie, rezonancie. Nie preto, že by niekto cvičil zle, ale preto, že dom je monolitický celok bez funkčne prerušených akustických mostov. To nie je zlyhanie prevádzky. To je zlyhanie návrhu. Technická norma je len minimum, nie garancia kvality. A v praxi sa s ňou často narába skôr ako s alibi, než ako s nástrojom ochrany obyvateľov.
Komfort bývania sa v developerských projektoch systematicky obetuje ako prvý, pretože nevyhrá súťaž, nezmestí sa do rozpočtu, nevidno ho na vizualizácii a pri predaji nehrá zásadnú rolu. Kolaudáciou sa zodpovednosť autorov stavby nekončí. Až každodenné používanie budovy ukáže, či návrh rešpektoval fyziku alebo len rátal s tým, že následky ponesú obyvatelia, nie autori.
Architektúra ako infraštruktúra života
Tu sa často odhaľuje jadro problému: architekti si nie vždy prizývajú stavebných inžinierov a špecialistov v dostatočnej miere, pretože majú pocit, že ich inžiniersky titul stačí. Nestačí. Nestačí na akustiku. Nestačí na fyziku konštrukcií. Nestačí na vibrácie. Nestačí na život.
Architektúra nie je umelecká inštalácia v galérii, ktorú obdivujem päť minút a idem domov. Architektúra je dlhodobá zodpovednosť za zdravie, spánok a nervový systém ľudí, ktorí v nej majú žiť desaťročia. Umenie patrí do života. Pre mňa je umenie večer uspať deti. Alebo kosou pokosiť trávnik.
Architektúra však nie je poézia. Architektúra je infraštruktúra každodennosti. A infraštruktúra buď funguje, alebo ničí kvalitu života.
Architektúra si príliš dlho pestuje ego namiesto zodpovednosti. Veľké slová, silné gestá, sebavedomé obhajoby. A pritom sa obchádza jediná otázka, na ktorej záleží: ako sa v tom bude každý deň žiť. Keď klient prizve interiérového dizajnéra alebo interiérového architekta, nastáva dotknuté ticho. Reči o strate autority. Pohľady plné urazených profesionálov. V pozadí prežíva obraz architekta ako supermana s automatickou kompetenciou na všetko. To nie je sebavedomie, ale slepota.
Kvalita architektúry sa neukazuje na fotografii, ale v každodennom fungovaní priestoru
Architektúra sa človeka dotýka zvnútra. Nie z ulice, ani z fotografie v časopise. Jednoducho interiérovo. Tam sa rozhoduje o spánku, únave, strese, koncentrácii a zdraví na desaťročia. Tepelná stabilita, akustika, svetelné podmienky, ergonómia a kvalita vzduchu predstavujú merateľné parametre s priamym dopadom na organizmus.
Prestížne architektonické ocenenia upevňujú hierarchiu, kde má kult vlastného ja vyššiu hodnotu než každodenná kvalita. Oceňuje obraz, meno a výrazné gesto. Menej priestoru dostávajú prevádzkové súvislosti, dlhodobý komfort a reálna skúsenosť človeka, ktorý v stavbe funguje. To sa fotí ťažšie. Rozšírenie tímu o špecializovanú expertízu znamená znalosť vlastných hraníc a rešpekt ku komplexnosti profesie. Podceňovanie interiéru odhaľuje nepochopenie miesta, kde architektúra prestáva byť konceptom a najviac sa dotýka človeka.
Silná architektúra nepotrebuje chrániť ego, má slúžiť ľuďom, ktorí v nej žijú. Aj preto v Slovenskej asociácii interiérových dizajnérov zvažujeme uvedenie novej kategórie v rámci Intebold Awards 2026 – Interiér funkčný 15+ rokov. Kategória, v ktorej sa nebude hodnotiť gesto ani prvý dojem, ale vytrvalosť kvality v čase. Kde ego autora ustúpi realite používania. Kde sa ukáže, či priestor po pätnástich rokoch stále funguje, podporuje zdravie a rešpektuje pôvodné zadanie. Otvorenie nového ročníka uvedieme s Milanom Illesom na DESIGN TALKS BRATISLAVA vo štvrtok 12. marca 2026 v Jurkovičovej teplárni. Prídite.
Možno práve čas je najpresnejším meradlom toho, či architektúra slúžila ľuďom alebo len vlastnému obrazu.
Fotka je z obhliadky kancelárií v Oslo. Interiér s recyklovanými parketami a jasným urbanizmom interiéru pôsobí ako návrh, ktorý počíta s pätnástimi rokmi každodenného používania.
Pred pár dňami som bola opäť na Noci architektúry a dizajnu na Fakulte architektúry a dizajnu v Bratislave. Presne po roku. Diskusie, postoje aj atmosféra pôsobili povedome. Architektúra sa vo vlastnom prostredí evidentne cíti dobre. Text, ktorý ma táto návšteva pred rokom inšpirovala napísať, som tento rok mohla použiť takmer bez úprav. Ateliér BIG zmizol z ponuky. Ateliér Paňák Kusý bol výtvarný, sebavedomý a manifestoval presvedčivo. Ateliér bytových domov naďalej stavia formu nad reálne bývanie. Presvedčivé na modeli, komplikovanejšie vo štvrtok ráno.
Z ateliéru Paňák Kusý
Architektúra medzi formou a realitou
Otázka zostáva rovnaká: koho vlastne architektonické fakulty pripravujú?
Vzdelávanie gravituje k autorskému výstupu a formálnej excelencii, zatiaľ čo používateľ a jeho potreby zostávajú druhoradou vrstvou. Priestor pritom priamo ovplyvňuje správanie, emócie aj každodenné fungovanie. Medzidisciplinárna spolupráca tak nie je trend, ale pracovná realita. Michal Matloň ukazuje, že psychológia prostredia prináša rozmer, ktorý na výkrese nevidno, no v realite ho cíti každý. Inkluzívny dizajn do tejto logiky prirodzene patrí. Priestor navrhnutý pre širší záber ľudí funguje dlhšie.
Umelá inteligencia sa v architektúre stále redukuje na generovanie vizualizácií, hoci jej potenciál leží v dátach, simuláciách a optimalizácii rozhodnutí. Milan Illes ukazuje, že môže byť nástrojom premýšľania. Takto uchopený prístup rozširuje kontext skôr, než sa stane samozrejmosťou.
Z ateliéru Paňák Kusý
Nová rola architekta
Úspešný architekt dnes funguje ako technokrat — človek rozumejúci procesom, dátam aj riadeniu tímov. Školy naďalej produkujú skôr projektantov formy ako ľudí pripravených viesť komplexné projekty. Práve v tejto rovine sa ukazuje rozdiel medzi navrhovaním a vedením architektúry ako celku.
Architektúra má silnú tradíciu výrazných osobností a slabšiu tradíciu ich systematického odovzdávania ďalej. Mentoring ako priebežná súčasť kariéry by profesii prospel viac, než sa zdá. Školské prostredie niekedy pôsobí ako dobre fungujúca uzavretá komunita. Medzitým ľudia vonku riešia byty, ktoré musia fungovať v rannej špičke, počas choroby aj v momente, keď sa rodina rozrastie.
Aby som bola fér, každoročne sa teším na prezentáciu Ústavu konštrukcií v architektúre a inžinierskych stavieb. Vášeň pre staticky neurčité konštrukcie by zamotala hlavu aj skúsenému milovníkovi hlavolamov. V takých chvíľach pôsobí architektúra prekvapivo ľudsky. Relevancia architektúry sa ukazuje v každodennom používaní priestoru. Koncept funguje najlepšie vtedy, keď ho netreba zdĺhavo vysvetľovať. Budúcnosť patrí tým, ktorí chápu ľudí, umelú inteligenciu a udržateľnosť.
