Skús ho presvedčiť, že sa mu tam tá vaňa nezmestí a že ju vlastne nepotrebuje. Touto vetou od kúpeľňového dizajnéra začal jeden môj projekt ešte z čias spred viac ako 15 rokov. Ako to dopadlo, vidno na fotke z nedávnej návštevy. Stále tam stojí. Slúži ako sochársky prvok, dnes skôr asi na chladenie vína. Klient pokojný. A aj keby náhodou nie, vybrať ju znamená rozobrať zárubňu.
Voľne stojaca vaňa má silnú prítomnosť. V priestore vytvára výrazný architektonický moment a pri správnom osadení vie potichu zdvihnúť hodnotu interiéru. Zároveň si vyžaduje vyšší rozpočet, neponúka veľa miesta na odkladanie a údržba podlahy okolo nej chce disciplínu. Na kúpanie výborná. Pred rozhodnutím si ju treba vyskúšať naživo v showroome. Kombinácia so sprchou však potrebuje premyslené riešenie a mať ambíciu prežiť každodennú realitu.
Zaujímavý je aj jej pôvod. Bez povrchovej úpravy fungovala ako koryto na napájanie koní a dobytka, so smaltom sa z nej stala vaňa na kúpanie. Niekde v 19. storočí sa začína jej masová výroba a odtiaľ vedie priama línia k dnešnému statement prvku. S Milanom a Dušanom skúšame niečo o interiéroch aj v hovorenom formáte. Podcast Ako ľudstvo objavovalo občas bude aj s nami. Počúvať sa nevyhľadávam, o to viac budem rada za spätnú väzbu. Epizóda o Prvej vani tu.
Na Design Talks u Gabiky Fukatschovej a Modulor Architecture som si tento rok dovolila jednu premiéru – prvýkrát verejne otvoriť nový ročník Intebold Awards. A priznávam, že som hovorila viac osobne, než býva zvykom. Dlhodobo ma zaujíma jedna vec. Ako veľmi dokáže priestor zlepšiť život. Keď som kedysi sedela na prednáškach na VŠVU, vnímala som energiu, formu aj odvahu experimentovať. Zároveň som mala pocit, že niektoré veci mi unikajú. Chýbal mi preklad do bežného života. Do každodennosti, ktorú všetci poznáme.
O pár rokov neskôr som sedela so slúchadlami pri prepisovaní rozhovorov s autormi interiérov pre Intebold Awards. A ten pocit sa mi vrátil. Silné projekty, kvalitná práca, premyslené riešenia. Len slová často zostávali ďaleko od toho, ako sa v tých priestoroch reálne žije.
Aj preto to tento rok skúšame posunúť. Pri prihlasovaní si dajme malú výzvu – skúsme to tentoraz napísať tak, aby tomu rozumel aj normálny človek. Skúsme písať tak, aby si človek vedel predstaviť život v priestore. Ako sa v ňom pohybuje. Ako sa v ňom cíti. Čo mu uľahčuje deň. Ako podporuje zdravie, sústredenie alebo oddych. Ako reaguje na konkrétny životný príbeh.
A práve preto vznikla aj nová kategória Dekáda. Interiéry, ktoré fungujú po 10+ rokoch. Tie, ktoré už majú za sebou reálny život. Prihlasovanie je otvorené od 20. apríla do 31. mája 2026. Ak máte projekt, ktorý obstál v čase, veľmi radi ho uvidíme.
„Prečo by sme navrhovali niečo, čo nezlepšuje život ľudí.“ – Niels Diffrient
Zatváram oči a som ticho. Vedome. Na obhliadkach interiérov Intebold Awards to príde prirodzene — dať priestor porote, neutápať sa vo vlastných komentároch, vnímať celok. Považujem to za profesionálny postoj. Hoci záujem niekedy zdržalivosť prevalcuje, lebo vstúpiť do cudzieho interiéru, ísť mu pod kožu priamo s autorom, to nie je bežné. Vnímam to ako výsosť a zdroj inšpirácie, ktoré inde nezískam. V duchu si však štipľavo komentujem.
U klienta oči nezatváram. Nikdy. Ak sa nezhodneme na myšlienke, materiáloch alebo procese, hovorím to nahlas. Snaha je vždy dotiahnuť dielo do najfunkčnejšej a najudržateľnejšej podoby. Stalo sa mi, že klient reagoval urazene po tom, ako som mu vyvrátila technické domienky o kvalite práve zrekonštruovaného priestoru. Jednoduché riešenia, ktoré v skutočnosti nefungujú, stoja čas, zdroje, energiu — a nervy. To si zaslúži priamy rozhovor, nie zdvorilé prikývnutie.
Interiéry nevznikajú bez chýb
Mnohým sa však dá vyvarovať, ak máme oči otvorené.
Počas výstavy Nábytok a bývanie Nitra pokračujeme v rozvíjaní spolupráce s výstaviskom Agrokomplex v novom formáte — Intebold Fórum. Program je silný: o interiérových chybách hovorím ja, Michal Matloň sa venuje biofilnému dizajnu, architekt Jaro Pavle rozpráva o živote v dome starom 400 rokov. Workshop s MeltFlex AI a prednáška Milana Illesa otvárajú tému umelej inteligencie v navrhovaní interiérov. Pozvanie na poslednú chvíľu prijal aj Maximilián Cvengroš z interiérového štúdia InaAs s témou Koľko stojí zlé rozhodnutie. Deň uzatvárame s interiérovým dizajnérom Jozefom Tučným o luxuse a panelovou diskusiou o kvalitnom bývaní.
Pred chybami si oči zatvárať netreba. Členovia Slovenskej asociácie interiérových dizajnérov majú vstup na výstavisko Agrokomplex zdarma cez bránu B1.
Na Facebooku som zachytila dopyt – klient hľadá študenta interiérového dizajnu, ktorý si na jeho projekte interiéru lode „urobí portfólio“. Navrhla som mu, nech skúsi Nano Banana. Výstup bude približne na úrovni očakávanej skúsenosti. Lode sú extrémne presný typ interiéru. Každý milimeter má funkciu, každé rozhodnutie má dôsledok. Hmotnosť, vlhkosť, pohyb, údržba, bezpečnosť. Skúsenosť tu patrí k základnej výbave. Študent vie o lodných interiéroch približne toľko ako generatívny model bez kontextu. Vie kombinovať, imitovať, poskladať obraz. Nerozumie dôsledkom, prevádzke ani realite. Zadanie stojí a padá s tým, kto ho formuluje.
Zadanie je produkt myslenia, nie pocitu
Ak má umelá inteligencia nahradiť kreatívu, klient musí vedieť presne opísať, čo chce. Nie cez pocity. Ani cez obrázky z internetu. V parametroch, v rozhodnutiach, v prioritách. V tom, čo je kritické a čo je len estetická preferencia. Lenže väčšina klientov nevie opísať ani vlastný problém, nieto ešte riešenie. Je to prirodzený stav. Preto existuje profesia, ktorá vie zadanie preložiť do reality. Moja skúsenosť je opakovane rovnaká. Projekt sa začína spresňovaním otázok, nie návrhom. Prečo sa to robí? Komu a ako to má slúžiť? Čo sa tam bude diať o päť rokov? Kto to bude udržiavať? Čo sa stane, keď sa niečo pokazí? Ktoré rozhodnutie má najvyššiu cenu chyby? Bez tejto fázy je každý návrh len vizuálne cvičenie.
Umelá inteligencia tento stav zviditeľňuje. Zrazu je úplne zreteľné, že kvalita výstupu je priamo úmerná kvalite vstupu. A kvalita vstupov je dnes často ilúzia. Klienti, ktorí veria, že AI nahradí dizajnéra, budú musieť začať robiť jeho prácu. Definovať zadanie, niesť dôsledky, rozumieť súvislostiam. Niektorí to zvládnu. Väčšina zistí, že práve toto je tá náročná časť. Profesia sa posúva smerom k väčšej zodpovednosti za myslenie. A možno k menšiemu počtu projektov, ktoré začínajú vetou – chcem niečo pekné, moderné, ale zároveň nadčasové. To je zadanie, ktoré zvládne aj Nano Banana.
Fotky od Šimona Luptáka sú z lode Sundeck v Bratislave, ktorú navrhol oceňovaný ateliér GutGut. V roku 2024 sme ju s Intebold vyskúšali naživo — podpalubie, palubu, niektorí aj ubytovanie. Fungovala. Hodinu tmy tesne pred odovzdávaním cien autorom najlepších slovenských interiérov sme pripísali záplavám, nie dizajnu.
Súťaže, médiá aj my sami oslavujeme interiéry pár týždňov po dokončení. Dokonalé fotky, čisté línie, žiadny život. Lenže ľudia nežijú na fotografiách. Na Designtalks Bratislava sme s Milanom Illesom otvorili tému, ktorá v našej profesii zaznieva prekvapivo málo – čo sa deje s interiérom po rokoch.
V Intebold Awards pripravujeme novú kategóriu pre interiéry staršie ako 10 rokov. Tie, ktoré prežili v čase. Pretože skutočná kvalita sa ukáže v každodennosti, únave materiálov, zmenách života, v tom, čo vydrží a čo zlyhá. Iná ako v deň odovzdania.
A možno najväčší problém? Nevieme o tom hovoriť. Popisy interiérov sú často plné architektonických klišé. Koncept. Kompozícia. Materialita. Čistota. Princíp. Ale kde je realita? Kde je informácia, či sa tam dobre sníva, či sa tam dá skákať, kričať, maľovať, či ten priestor po rokoch stále funguje pre ľudí, ktorí ho používajú? Ak má dizajn zmysel, musí obstáť v živote. Nielen v prezentácii. Aj preto otvárame túto novú kategóriu. A úprimne – nepoznám podobnú vo svete, od ktorej by sme to mohli odpozerať. Tak hľadáme názov…
Fotku z diskusie mi spravil môj 7-ročný syn. A možno práve jeho generácia bude raz hodnotiť, čo z našej práce malo skutočný zmysel.
Prečo by sme navrhovali niečo, čo nezlepšuje život ľudí? Dnes večer o tom budem hovoriť na DESIGN TALKS BRATISLAVA.
Pred rokmi som sedela na VŠVU na prednáškach Imra Vaška a snažila sa pochopiť experimentálne digitálne metódy v architektúre. Prisahám, nerozumela som ani slovo. A keď som sa spýtala druhýkrát, nepomohlo to. Dnes si myslím, že problém je skôr v tom, ako v architektúre a dizajne často rozprávame o svojej práci. Veľa slov o forme, menej o tom, ako sa v priestore žije.
Architektúra a interiéry však nie sú pre architektov. Sú pre ľudí. A ak dizajn nezlepšuje ich každodenný život, je len estetickým gestom. Aj preto v Intebold Awards tento rok hľadáme interiéry, ktoré zlepšujú životné podmienky aj po viacero rokoch užívania. Milan tiež čo-to povie ☺️ – o otvorení nového ročníka.
A bude mi cťou byť súčasťou panelovej diskusie pod vedením bývalého hlavného architekta Európskej komisie Petra Beňušku spolu s Kristínou Navarro Balaz, Lenkou Gulačovou a Romanou Černochovou. Za pozvanie ďakujem Gabike Fukatschovej a Modulor Architecture. Už teraz mám trému z dnešného večera. Ak budete v Jurkovičovej teplárni, príďte ma povzbudiť.
Bývam v modernej mestskej štvrti. Zatiaľ. Po tejto skúsenosti viem, že aj projekty od oceňovaných architektov zlyhávajú v tom najzákladnejšom – v každodennom fungovaní. Možno aj preto som na kvalitu bytových domov citlivá. Zároveň chápem, že ide o jednu z najkonzervatívnejších oblastí architektúry.
Do dospelosti som vyrastala v dome s dvadsiatimi štyrmi bytmi, spoločenskou miestnosťou, saunou, mangľovňou, kočíkarňami a vlastným dvorom s ihriskom. Každý byt mal sklad a garáž. Nebolo to luxusné bývanie. Bolo premyslené. Dom podporoval komunitu, prirodzené stretávanie aj každodenný komfort bez potreby ich komunikovať. Jednoducho fungoval. A podobne funguje dodnes. Moja predstava kvalitného bývania preto nestojí na emócii ani nostalgii, ale na skúsenosti s prostredím navrhnutým s porozumením pre život.
Koncept narazil na realitu
Architekti si radi hovoria, že architektúra je umenie. Autorské gesto. Emócia. Koncept. Lenže potom sa v bytovom dome snažíme skolaudovať posilňovňu a zistíme, že padajúca činka má väčšiu výpovednú hodnotu o kvalite návrhu než celé to umelecké cítenie.
Susedia nad posilňovňou počujú nárazy, vibrácie, rezonancie. Nie preto, že by niekto cvičil zle, ale preto, že dom je monolitický celok bez funkčne prerušených akustických mostov. To nie je zlyhanie prevádzky. To je zlyhanie návrhu. Technická norma je len minimum, nie garancia kvality. A v praxi sa s ňou často narába skôr ako s alibi, než ako s nástrojom ochrany obyvateľov.
Komfort bývania sa v developerských projektoch systematicky obetuje ako prvý, pretože nevyhrá súťaž, nezmestí sa do rozpočtu, nevidno ho na vizualizácii a pri predaji nehrá zásadnú rolu. Kolaudáciou sa zodpovednosť autorov stavby nekončí. Až každodenné používanie budovy ukáže, či návrh rešpektoval fyziku alebo len rátal s tým, že následky ponesú obyvatelia, nie autori.
Architektúra ako infraštruktúra života
Tu sa často odhaľuje jadro problému: architekti si nie vždy prizývajú stavebných inžinierov a špecialistov v dostatočnej miere, pretože majú pocit, že ich inžiniersky titul stačí. Nestačí. Nestačí na akustiku. Nestačí na fyziku konštrukcií. Nestačí na vibrácie. Nestačí na život.
Architektúra nie je umelecká inštalácia v galérii, ktorú obdivujem päť minút a idem domov. Architektúra je dlhodobá zodpovednosť za zdravie, spánok a nervový systém ľudí, ktorí v nej majú žiť desaťročia. Umenie patrí do života. Pre mňa je umenie večer uspať deti. Alebo kosou pokosiť trávnik.
Architektúra však nie je poézia. Architektúra je infraštruktúra každodennosti. A infraštruktúra buď funguje, alebo ničí kvalitu života.
Architektúra si príliš dlho pestuje ego namiesto zodpovednosti. Veľké slová, silné gestá, sebavedomé obhajoby. A pritom sa obchádza jediná otázka, na ktorej záleží: ako sa v tom bude každý deň žiť. Keď klient prizve interiérového dizajnéra alebo interiérového architekta, nastáva dotknuté ticho. Reči o strate autority. Pohľady plné urazených profesionálov. V pozadí prežíva obraz architekta ako supermana s automatickou kompetenciou na všetko. To nie je sebavedomie, ale slepota.
Kvalita architektúry sa neukazuje na fotografii, ale v každodennom fungovaní priestoru
Architektúra sa človeka dotýka zvnútra. Nie z ulice, ani z fotografie v časopise. Jednoducho interiérovo. Tam sa rozhoduje o spánku, únave, strese, koncentrácii a zdraví na desaťročia. Tepelná stabilita, akustika, svetelné podmienky, ergonómia a kvalita vzduchu predstavujú merateľné parametre s priamym dopadom na organizmus.
Prestížne architektonické ocenenia upevňujú hierarchiu, kde má kult vlastného ja vyššiu hodnotu než každodenná kvalita. Oceňuje obraz, meno a výrazné gesto. Menej priestoru dostávajú prevádzkové súvislosti, dlhodobý komfort a reálna skúsenosť človeka, ktorý v stavbe funguje. To sa fotí ťažšie. Rozšírenie tímu o špecializovanú expertízu znamená znalosť vlastných hraníc a rešpekt ku komplexnosti profesie. Podceňovanie interiéru odhaľuje nepochopenie miesta, kde architektúra prestáva byť konceptom a najviac sa dotýka človeka.
Silná architektúra nepotrebuje chrániť ego, má slúžiť ľuďom, ktorí v nej žijú. Aj preto v Slovenskej asociácii interiérových dizajnérov zvažujeme uvedenie novej kategórie v rámci Intebold Awards 2026 – Interiér funkčný 15+ rokov. Kategória, v ktorej sa nebude hodnotiť gesto ani prvý dojem, ale vytrvalosť kvality v čase. Kde ego autora ustúpi realite používania. Kde sa ukáže, či priestor po pätnástich rokoch stále funguje, podporuje zdravie a rešpektuje pôvodné zadanie. Otvorenie nového ročníka uvedieme s Milanom Illesom na DESIGN TALKS BRATISLAVA vo štvrtok 12. marca 2026 v Jurkovičovej teplárni. Prídite.
Možno práve čas je najpresnejším meradlom toho, či architektúra slúžila ľuďom alebo len vlastnému obrazu.
Fotka je z obhliadky kancelárií v Oslo. Interiér s recyklovanými parketami a jasným urbanizmom interiéru pôsobí ako návrh, ktorý počíta s pätnástimi rokmi každodenného používania.
Pred pár dňami som bola opäť na Noci architektúry a dizajnu na Fakulte architektúry a dizajnu v Bratislave. Presne po roku. Diskusie, postoje aj atmosféra pôsobili povedome. Architektúra sa vo vlastnom prostredí evidentne cíti dobre. Text, ktorý ma táto návšteva pred rokom inšpirovala napísať, som tento rok mohla použiť takmer bez úprav. Ateliér BIG zmizol z ponuky. Ateliér Paňák Kusý bol výtvarný, sebavedomý a manifestoval presvedčivo. Ateliér bytových domov naďalej stavia formu nad reálne bývanie. Presvedčivé na modeli, komplikovanejšie vo štvrtok ráno.
Z ateliéru Paňák Kusý
Architektúra medzi formou a realitou
Otázka zostáva rovnaká: koho vlastne architektonické fakulty pripravujú?
Vzdelávanie gravituje k autorskému výstupu a formálnej excelencii, zatiaľ čo používateľ a jeho potreby zostávajú druhoradou vrstvou. Priestor pritom priamo ovplyvňuje správanie, emócie aj každodenné fungovanie. Medzidisciplinárna spolupráca tak nie je trend, ale pracovná realita. Michal Matloň ukazuje, že psychológia prostredia prináša rozmer, ktorý na výkrese nevidno, no v realite ho cíti každý. Inkluzívny dizajn do tejto logiky prirodzene patrí. Priestor navrhnutý pre širší záber ľudí funguje dlhšie.
Umelá inteligencia sa v architektúre stále redukuje na generovanie vizualizácií, hoci jej potenciál leží v dátach, simuláciách a optimalizácii rozhodnutí. Milan Illes ukazuje, že môže byť nástrojom premýšľania. Takto uchopený prístup rozširuje kontext skôr, než sa stane samozrejmosťou.
Z ateliéru Paňák Kusý
Nová rola architekta
Úspešný architekt dnes funguje ako technokrat — človek rozumejúci procesom, dátam aj riadeniu tímov. Školy naďalej produkujú skôr projektantov formy ako ľudí pripravených viesť komplexné projekty. Práve v tejto rovine sa ukazuje rozdiel medzi navrhovaním a vedením architektúry ako celku.
Architektúra má silnú tradíciu výrazných osobností a slabšiu tradíciu ich systematického odovzdávania ďalej. Mentoring ako priebežná súčasť kariéry by profesii prospel viac, než sa zdá. Školské prostredie niekedy pôsobí ako dobre fungujúca uzavretá komunita. Medzitým ľudia vonku riešia byty, ktoré musia fungovať v rannej špičke, počas choroby aj v momente, keď sa rodina rozrastie.
Aby som bola fér, každoročne sa teším na prezentáciu Ústavu konštrukcií v architektúre a inžinierskych stavieb. Vášeň pre staticky neurčité konštrukcie by zamotala hlavu aj skúsenému milovníkovi hlavolamov. V takých chvíľach pôsobí architektúra prekvapivo ľudsky. Relevancia architektúry sa ukazuje v každodennom používaní priestoru. Koncept funguje najlepšie vtedy, keď ho netreba zdĺhavo vysvetľovať. Budúcnosť patrí tým, ktorí chápu ľudí, umelú inteligenciu a udržateľnosť.
Táto otázka sa objavuje čoraz častejšie. IT architekt, systémový architekt, dátový architekt a časť architektonickej obce je z toho nervózna. Titul je predsa regulovaný. Historicky zakorenený. Spojený s obrovskou zodpovednosťou. Niekto si ho predsa nemôže len tak vziať.
Lenže história hovorí niečo iné.
Architekt ako hlavný staviteľ
Výraz architekt pochádza zo starogréckeho slova architéktōn. Archi znamená hlavný, vedúci. Téktōn označuje staviteľa, tesára, remeselníka. Pôvodný architekt nebol akademik s víziou. Bol to hlavný staviteľ, človek na lešení či s dlátom v ruke, ktorý rozumel materiálu, technike, fyzike aj organizácii práce. Navrhoval, koordinoval a niesol praktickú zodpovednosť za to, čo postavil. V antike ani v stredoveku neexistovala ostrá hranica medzi návrhom a realizáciou. Autorita vychádzala zo skúsenosti, nie z diplomu.
K zlomu dochádza v renesancii. Alberti, Michelangelo a ďalší začínajú budovať obraz architekta ako vzdelaného intelektuála, autora idey. Realizáciu prenechali robotníkom. V 19. storočí to industrializácia dovŕšila, architektúra sa presunula na akadémiu, oddelila sa od inžinierstva aj od stavby a začala si budovať identitu cez kultúrnu prestíž. Modernizmus v 20. storočí celý proces dokončil. Architekt sa stal autorom systému, géniom konceptu, zatiaľ čo realizácia sa stala starosťou iných.
A potom prišli komory, licencie, ochrana titulu. Logické — stavby sú bezpečnostne citlivé. No zároveň sa architektúra začala definovať cez to, čím nie je. Nie stavbár. Nie remeselník. Nie diekoratér. Táto stratégia odlíšenia mala jeden vedľajší efekt – architektúra sa postupne vzdialila od každodennej reality realizácie.
20. storočie prinieslo odpoveď z nečakanej strany. Digitálne systémy narástli do takej komplexity, že potrebovali niekoho, kto navrhuje štruktúru, určuje pravidlá, koordinuje realizáciu. Siahli po presnom výraze pre túto rolu. IT architekt nie je metafora z nezrozumiteľnosti. Je to kópia funkcie, ktorú si stavební architekti sami vytvorili — a potom sa od nej čiastočne vzdialili.
Napätie, ktoré cítiť, má presnú príčinu. Nie IT sektor ukradol slovo. Architekti ho sami predefinovali, zúžili a uzavreli do regulovaného rámca a teraz sú prekvapení, že jazyk sa pohybuje ďalej bez ich súhlasu. História ukazuje, že slovo sa menilo vždy podľa toho, ako sa menila spoločnosť. Výraz architekt nikdy nepatril jednej profesii, ešte pred 500 rokmi by ten istý titul dostali ľudia, ktorých dnes architekti považujú za stavbárov.
foto – exteriér multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo, schody sú navrhnuté v nesprávnom kroku
Keď architekt stratí človeka
Matrix to povedal lepšie, než sa zdá. Architekt je chladný, dokonale logický a úplne odtrhnutý od ľudskej skúsenosti. Rozumie štruktúre, ale nerozumie človeku, ktorý v tej štruktúre žije. Je to karikatúra, ale karikatúry vznikajú z niečoho skutočného.
Architekti dnes stále ovládajú niečo, čo nikto iný nemá: schopnosť previesť projekt cez územné rozhodnutie, povoľovanie aj kolaudáciu. Koordinujú profesie a rozumejú procesu výstavby od začiatku do konca. Nesú zodpovednosť nielen za proces, ale aj za kvalitu priestoru ako celku. V mnohých prípadoch sú jediní, ktorí dokážu držať projekt pohromade. To je reálna hodnota. No rovnaký spôsob myslenia a navrhovania sa objavil aj v iných oblastiach. Interiéroví dizajnéri a interiéroví architekti dnes koordinujú projekty od konceptu po realizáciu presne ako historický master builder. IT architekti navrhujú digitálne prostredie, ktoré má na život ľudí rovnako veľký dopad ako to fyzické. Jazyk na tieto zmeny reaguje rýchlejšie než stavovská ochrana. Najmä tam, kde reálna zodpovednosť za ľudí už dávno nie je výsadou jednej profesie.
Kto ukradol slovo architekt? Nikto. Ale ak ho niekto oslabil, tak práve tí, ktorí ho pred dvesto rokmi uzavreli do akademickej definície a odstrihli ho od remesla. Jazyk si teraz len berie späť to, čo mu historicky vždy patrilo — schopnosť opísať človeka, ktorý navrhuje zmysluplné štruktúry a vie ich doviesť do reality. Či ide o betón, interiér alebo dátový systém.
foto – interiér multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo
foto – vstup z exteriéru do multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo, hala je aj priamo napojená na školu
Fotky sú z návštevy dostavba ZŠ Bernolákovo, ktorá je aktuálne v užšom výbere európskej ceny súčasnej architektúry Mies van der Rohe Award 2026. Držím palce Bakyta architektom.
Keď sa dnes hovorí o udržateľnosti v interiéri, debata sa väčšinou zastaví pri materiáloch. Recyklovaný obsah, energia, certifikáty. Dôležité veci. Ale stále len polovica témy. Skutočne udržateľný prístup začína otázkou, či vôbec potrebujeme nové materiály. Zachránené dlaždice z demolácií. Pôvodné obklady pri rekonštrukciách. Kamenná dlažba, ktorá už desaťročia funguje tam, kde je. To je cirkulárna ekonomika v praxi.
Najekologickejšia dlažba je tá, ktorú nevyrobíme
Ak už vzniká nový materiál, rozhoduje spôsob výroby. Keramika vyrobená suchou cestou (dry milling) znižuje spotrebu vody o 74% a emisie CO₂ o 78% oproti bežnému procesu. Stačí sa opýtať. Odpoveď mnohokrát nepríde. Udržateľnosť však nekončí pri technológii. Dôležitá je logistika. Hmotnosť. Formát.
Malý formát so stovkami škár je prevádzková pasca. Veľké formáty zase často končia poškodené ešte pred montážou. Časť materiálu sa nikdy nestane architektúrou; skončí ako odpad. Najudržateľnejší formát nie je najväčší ani najtrendovejší, ale prežije inštaláciu, desiatky rokov používania a dá sa opraviť bez búrania celého priestoru.
Udržateľnosť je voľba prístupu. Pred pár rokmi to ukázal návrh obnovy dnes mediálne známej Kukurice. Kolektívy z Fakulty architektúry a dizajnu súťažili a víťaz spracoval pre Ministerstvo obrany riešenie, ktoré rešpektovalo pôvodnú architektúru vrátane zachovania dlažieb, originálnych materiálov, konštrukcií aj detailov. Riešenie s pamäťou, úctou k ochrane hodnôt a reálnou udržateľnosťou.
Potom sa zmenila vláda. Návrh sa odsunul a ministerstvo sa rozhodlo rekonštrukciu realizovať s ešte žijúcim autorom pôvodnej stavby. Legitímny krok. Za trojnásobné náklady. A pôvodné dlažby, ktoré mohli zostať tam, kde patrili, pravdepodobne skončili na skládke. Udržateľnosť nie je len materiálová voľba. Je to aj politická vôľa. A tá má často kratšiu životnosť než väčšina keramických obkladov.
Fotky neprikladám z Kukurice, ale zo slnkom zaliateho bývania s konceptom španielskeho tapas baru. Dlažba je základ.
Pravdepodobne ergonomicky inteligentnejší než polovica architektúry, ktorú dnes vidím. Architekti ho nemajú radi. Kazí čistú líniu. Lenže ľudská chrbtica tiež nie je estetický doplnok. Je to konštrukčný prvok tela. Bez sokla sa nedostanete dostatočne blízko k pracovnej doske. Telo to vyrieši, zakloní sa. Gratulujem. Práve ste navrhli interiér, ktorý systematicky ničí driekovú chrbticu. Ale na vizualizácii vyzerá fantasticky.
Dizajn, ktorý bolí, nie je dizajn
Architektúra je asi jediné odvetvie, kde môžete niekomu uškodiť a dostať za to ocenenie. Stále citujeme Neuferta. S úctou. Rituálne. Bez otázok. A akosi prehliadame, že populácia narástla o 6 cm, pribrala 8–12 kg a žije dramaticky dlhšie.
Navrhovať podľa starých tabuliek bez kritického myslenia nie je rešpekt k tradícii. Je to profesijné alibi. Rozdiel medzi priemerným a výnimočným architektom? Priemerný navrhuje pre uznanie. Výnimočný pre telo. Chceme interiéry, ktoré dobre vyzerajú? Alebo také, v ktorých sa dá žiť bez bolesti? Ak interiér bolí, nezáleží na tom, ako vyzerá.
Sokel je len jeden príklad. Rovnaká logika platí pre výšku pracovnej dosky, výšku sedenia, polohu horných skriniek. Vždy ten istý príbeh, priestor navrhnutý pre niekoho iného. A keďže slová bez nástrojov sú len teória, tu je link na „môj“ Ergonomický kalkulátor interiéru. Zadáte výšku človeka, dostanete základné výšky nábytku. Nie tabuľku pre všetkých. A pochválim sa, sama som si dokódovala za pomoci AI podľa princípov Humanscale od Nielsa Diffrienta a Alvina R. Tilleyho.
Ak chcete ísť hlbšie, pridajte sa na webinár Martina Kovaříka, nášho člena Slovenskej asociácie interiérových dizajnérov. V stredu 4. 3. 2026 o 18:00 bude na Teams s jeho Designum Academy hovoriť o Antropometrii v architektúre, interiéri a dizajne. O tom, ako navrhovať pre skutočné telá. Nie pre Neufertovho muža z roku 1975. Pretože človek sa zmenil. Normy často nie. A dobrý dizajn sa nezačína estetikou, ale telom.
Áno, na fotkách je kuchyňa bez sokla. Intebold Awards, prvý ročník. Vinná vedome. Bol to víkendový byt, kde sa viac relaxuje než varí. Shadow gap vyhrala nad ergonómiou. Niektoré kompromisy sú zadanie, nie chyba.
Parametrická architektúra sa dnes vyslovuje takmer s rešpektom, akoby automaticky zvyšovala kvalitu projektu. Nezvyšuje. Je to len nástroj — no taký, ktorý veľmi rýchlo odhaľuje, kde architektúra ešte stále stojí viac na obdivovanej forme než na reálnom fungovaní. Parametrika prináša niečo, čo architektúra dlho vedela obchádzať: merateľnosť. A merateľnosť je moment pravdy každej tvorivej profesie.
Pre nás, interiérových architektov a dizajnérov, je to dobrá správa. Už na začiatku vieme pomenovať kvalitu vnútorného prostredia, nastaviť očakávania a sústrediť sa na to podstatné — ako bude priestor skutočne fungovať.
S parametrickým navrhovaním som sa opakovane stretávala na prednáškach Imra Vaška na VŠVU. Technologická presnosť aj vizuálna sila boli neprehliadnuteľné. Chýbala mi však jasná odpoveď na jednoduchú otázku: prečo by sa tento prístup mal stať štandardom? Architektúra nepotrebuje viac nástrojov. Potrebuje lepšie výsledky.
Od vizuálneho efektu k biologickému fungovaniu budov
Parametrika dáva zmysel iba vtedy, keď zvyšuje kvalitu prostredia — lepšiu akustiku, zdravšie svetlo, stabilný tepelný komfort a rozumnú energetiku. Nie esteticky, ale biologicky. Budovy nemajú vyzerať inteligentne. Majú tak fungovať. Debata o tom, či parametrika ohrozí autorstvo, je v skutočnosti vedľajšia. Nenahradí silných architektov, ale zmení spôsob, akým obhajujú svoje rozhodnutia. Nevytvára ani architektúru, ale možnosti. Autorom budúcnosti bude ten, kto dokáže z množstva variantov vybrať riešenie s požadovanou kvalitou života. Menej ega, viac kurátorovania parametrov.
Skutočná zmena sa pravdepodobne neudeje v ikonických stavbách, ale v masovej výstavbe — v bytových domoch, školách a nemocniciach. Tam, kde nerozhoduje vizuálny efekt, ale každodenné fungovanie. Bude parametrika lacnejšia a rýchlejšia? Automaticky nie. Bude však presnejšia. Menej improvizácie na stavbe, menej zmien, menej odpadu. A developeri veľmi rýchlo pochopia, že dobre fungujúca budova je jednoducho lepší biznis. Najbližšie roky preto pravdepodobne nebudú o forme, ale o kapacite. Ľudí pribúda, mestá hustnú a tlak na rýchlu výstavbu dostupného bývania bude rásť. Nebudeme si môcť dovoliť stavať pomaly ani neefektívne.
Parametrika nekončí autorstvo. Mení definíciu kvality. Budúcnosť patrí architektom, ktorí dokážu navrhovať vo veľkom — premyslene, rýchlo a bez kompromisov. Prikladám vizualizácie príkladu školy navrhnutej pomocou dát a parametrického prístupu od SIEBERT+TALAŠ — ako dôkaz, že táto budúcnosť sa nezačína. Ona prebieha už na Slovensku.
Štýl nedefinuje autora. Je to koncept, čo definuje estetiku.
Pre väčšinu dizajnérov a architektov je toto nepohodlná pravda, lebo im berie najkomfortnejšiu istotu. Štýl sa dá zopakovať, napodobniť, predať ako podpis. Koncept nie. Ten vyžaduje myslenie, disciplínu a schopnosť odolať vlastnému egu.
Čo určuje kvalitu projektu
Nadia Tolstoy zo štokholmského ateliéru Tengbom to vo svojej prednáške The Power of Strong Concept – Keeping Design on Course povedala presne: koncept nie je fáza projektu. Koncept je záväzok. Od prvej otázky klientovi až po posledný detail na stavbe.
A tu sa začína pravý problém. Projekt nie je inšpiratívna prechádzka. Projekt je maratón plný pokušení. Lacnejšie riešenie. Rýchlejšia náhrada. „Takto sa to robí.“ „Klient si to nevšimne.“ Všimne. Možno nie vedome, ale bude to cítiť každý deň. Silný koncept je filter, ktorý nedovolí projektu odkloniť sa pod tlakom osobných preferencií ani momentálnych fascinácií. Vyžaduje povedať nie – vlastnému vkusu, aktuálnym trendom, hlučnému dodávateľovi. A presne tam sa rozhoduje, či som architekt alebo len vyjednávač kompromisov. Profesijná zrelosť začína v momente, keď architekt prestane hľadať vlastný štýl a začne dôsledne chrániť koncept. Lebo priestory bez konceptu sú ako stavba bez nosného systému. Vizuálne funkčné, štrukturálne prázdne.
Premyslená architektúru vs. vizuálny efekt
V čase zrýchlenej estetiky, keď sa interiéry podriaďujú momentálnym preferenciám a signature look sa vydáva za originalitu, je návrat ku konceptu takmer radikálnym gestom. Udržať koncept až do konca nie je romantické. Je to manažérska zručnosť a forma profesionálnej odvahy. Schopnosť povedať nie, aj keď je pohodlnejšie povedať dobre. Schopnosť chrániť víziu, aj keď realita tlačí z každej strany.
Klient od nás nepotrebuje ďalší autoportrét architekta. Potrebuje prostredie, ktoré dáva zmysel jeho životu, jeho rytmu, jeho budúcnosti. Ak do projektu vpustíme svoje preferencie bez kritického filtra, prestávame navrhovať pre človeka a začíname navrhovať pre vlastné portfólio. Paradoxne, čím výraznejší je autor, tým väčšie je pokušenie nechať sa v projekte vidieť. Skutočná profesionalita je často neviditeľná. Prejavuje sa v priestore, ktorý pôsobí prirodzene, logicky, takmer nevyhnutne. Možno práve to je najvyššia forma autorstva. Vytvoriť architektúru, v ktorej necítime dizajnéra, ale kvalitu života. Štýl sa dá predať. Koncept musíme udržať.
foto – Yannick Lagher
foto – Yannick Lagher projekt – Villa Foresta, Štokholm manažérka dizajnu a interiérová dizajnérka – Nadia Tolstoy, Tengbom
Som rada, že tento výrok cez víkend pomenovala May Fawzy, pretože ho stále nepočujeme dosť. A predsa je vkus dodnes najrozšírenejšou metodikou v interiérovom dizajne aj architektúre. Je to absurdné. V ére medicíny založenej na dôkazoch a dátach by sme mali prostredie, v ktorom ľudia trávia až 90 % svojho života, navrhovať minimálne rovnako zodpovedne.
Výskumy z oblasti environmentálnej psychológie dlhodobo ukazujú, že kvalita priestoru ovplyvňuje stres, kognitívny výkon aj rýchlosť regenerácie. Prehľadová správa World Green Building Council uvádza, že kvalitné vnútorné prostredie môže zvýšiť produktivitu približne o 8 – 11 %. Lepšie vetranie a kvalita vzduchu dokážu znížiť absenciu. To nie sú detaily, ale ekonomické premenné.
Napriek tomu sa stále stretávame s vetami typu: „Mne sa to zdá chladné. Klient chce niečo útulnejšie. Tento materiál je trendy.“ Predstavme si chirurga, ktorý by povedal: „Tento postup som zvolil, lebo ho mám rád.“ Zaujímavá voľba. Dúfajme, že pacient prežije.
Estetika je dôležitá – mozog reaguje na harmóniu, svetlo aj proporcie. Problém však je, že vkus sa používa ako argument namiesto výsledku odborného procesu. Vkus je preferencia, nie kompetencia. Profesionál navrhuje na základe potrieb, správania, dát, kontextu a predovšetkým konceptu. Amatér navrhuje podľa toho, čo by si dal do vlastnej obývačky.
Dobrá architektúra vzniká otázkou: Funguje to dlhodobo, bezpečne a pre väčšinu ľudí? Nie – komu sa to páči. Ak má mať náš odbor ambíciu byť profesiou, ktorá formuje zdravšie a výkonnejšie prostredie, musíme si priznať zásadnú vec: Navrhovať podľa vkusu je pohodlné. Obhájiť návrh faktami je profesionálne. A medzi pohodlím a profesionalitou leží ten rozdiel, ktorý oddeľuje dekorovanie od architektúry. Lebo ak vlastním dizajnérske taniere, ešte neznamená, že viem variť.
Oceňujem víkendový čas strávený na veľtrhu Ambiente vo Frankfurte nad Mohanom v medzinárodnej komunite Európskej rady interiérových architektov, ktorá tieto fakty nielen neignoruje, ale ich aktívne posúva ďalej.
Keď podlaha potrebuje plast, aby pôsobila moderne, niečo je zlé. Epoxidová a polyuretánová podlaha sú toho učebnicovým príkladom. Téma udržateľnosti týchto materiálov sa netýka len bývania, ale aj komerčných interiérov – kancelárií, škôl, obchodov a služieb. V rezidenčných projektoch ide o zdravie a komfort. V komerčných o ekonomiku, životnosť a zodpovednosť voči tým, ktorí v nich denne pracujú.
Materiál je ten istý, dôsledky sú násobne väčšie. Skúsme to bez ideológie a bez zeleného marketingu.
Materiály, ktoré dávajú zmysel
Alternatíva neznamená návrat do minulosti ani kompromis v dizajne. Znamená prácu s materiálmi, ktoré starnú, dajú sa opraviť a rešpektujú ľudí, ktorí po nich chodia.
Drevo – lokálne, certifikované, opraviteľné – je stále jednou z najudržateľnejších podláh. Masívne drevo ukladá CO₂ počas celého životného cyklu. Podlaha z lokálneho dreva má dokonca negatívnu uhlíkovú stopu.
Masív alebo vrstvené podlahy s možnosťou renovácie, nie lepený dekor. Drevo starne viditeľne. A to je hodnota, nie chyba. Dá sa 5x prebrúsiť, vydrží 80+ rokov. Epoxid? 15-25 rokov, potom kompletná výmena.
Korkové podlahy dnes nemajú nič spoločné s lacnou estetikou. Sú obnoviteľné, teplé, akusticky prívetivé a ergonomické – tlmia pády a znižujú únavu pri státí.
Linoleum na prírodnej báze – z ľanového oleja, živíc, drevnej múčky a korku – je materiál s viac než storočnou históriou. Trvácny, opraviteľný a zdravotne prijateľný. Samozrejme, len bez syntetických povlakov a s EPD certifikáciou.
Minerálne systémy ako terrazzo pracujú s podobnou estetikou ako liate povrchy, ale bez petrochemického základu. Nie sú bezúdržbové. A práve to je ich výhoda.
Nútiť materiál tváriť sa večne nie je udržateľnosť. Je to popieranie reality.
A potom sú tu hlinené podlahy. Nízka uhlíková stopa, regulácia vlhkosti, bez chémie. Nie sú pre každý projekt. Ale z pohľadu zdravia a práce s časom sú radikálne poctivé. Vytesňujeme ich nie preto, že nefungujú, ale preto, že normy vznikali pre industrializované materiály, nie pre zdravie.
Najudržateľnejšie je to, čo už existuje
A potom je tu práca s tým, čo už existuje. Renovácia pôvodných podláh, lokálne opravy namiesto celoplošných výmen. Najudržateľnejšie riešenia často nevznikajú navrhovaním nového, ale rešpektovaním toho, čo už existuje. Najudržateľnejší materiál je ten, ktorý nemusíme vyrobiť nanovo. Materiál nie je trend. Je to rozhodnutie, ktoré s nami ostane desaťročia.
Krásnym príkladom je Villa Beer vo Viedni, na fotkách. Vila s bolestným životným príbehom otvorí v marci 2026 brány verejnosti. Parkety rozobrali a znova poskladali. Linoleum opravili lokálne. Prehliadku odporúčam.
Epoxidová a polyuretánová podlaha sa predávajú ako symbol moderného, čistého a architektonicky správneho interiéru. Bez škár, bez emócií, bez otázok.
A práve to je problém. Nazývame ich liatymi podlahami, minerálnymi povrchmi, dizajnovým minimalizmom. Lenže materiálová pravda je jednoduchá a nekomfortná – epoxid aj polyuretán sú syntetické polyméry na báze ropných produktov. Plasty. Petrochemické systémy. Len s lepším PR.
Chemická realita
Tieto podlahy patria do rovnakej kategórie ako priemyselné nátery, laky a lepidlá – reaktívne chemické systémy, ktorých environmentálna stopa nezačína na stavbe, ale v petrochemickom priemysle, rafinériách a syntéze toxických prísad. Výroba epoxidových živíc je spojená s bisfenolom A (BPA), endokrinný disruptor s preukázanými zdravotnými rizikami. Polyuretány obsahujú izokyanáty, vysoko reaktívne látky spôsobujúce respiračné problémy a senzibilizáciu.
Prchavé organické látky (VOC) nie sú dizajnový detail, ale merateľný faktor kvality vnútorného ovzdušia. Emisie trvajú týždne až mesiace po aplikácii a ovplyvňujú vzduch, ktorý dýchame – najmä deti, tehotné ženy, astmatici a ľudia s oslabenou imunitou. Norma STN EN 16516 stanovuje limity, ale realita je, že väčšina liatych podláh prekračuje odporúčané hodnoty pre zdravé budovy ako napríklad WELL Building Standard.
Plasty v stavebníctve majú ešte jednu vlastnosť, o ktorej sa na vizualizáciách nehovorí – rozkladajú sa 200-500 rokov. A nerozkladajú sa potichu. Mechanickým opotrebením a UV žiarením uvoľňujú mikroplasty, častice menšie ako 5 mm, ktoré už boli detekované v ľudskej krvi, placentách a pľúcnom tkanive. Degradáciou polymérov sa do prostredia dostávajú ftaláty (zmäkčovadlá), tiničité zlúčeniny (katalyzátory) a aromatické amíny (tvrdidlá), látky klasifikované ako vzbudzujúce veľmi veľké obavy. To už nie je estetická voľba. To je toxikologická hypotéka.
Kobalt: skrytá sociálna cena
Pri výrobe niektorých pigmentov a katalyzátorov do polyuretánových systémov sa používajú kobaltové zlúčeniny. 70 % svetového kobaltu pochádza z Konžskej demokratickej republiky, kde podľa UNICEF a Amnesty International pracuje v artisanálnych baniach odhadom 40 000 detí, často mladších ako 10 rokov.
Áno, podiel kobaltu v podlahe je minimálny (0,01-0,1 %) a väčšina moderných systémov ho už neobsahuje. Ale dodávateľské reťazce petrochemického priemyslu sú netransparentné (ako tie zo stavebného priemyslu) a vo väčšine prípadov nemáme materiálové pasy potvrdzujúce kobalt-free formulácie. To nie je argumentácia proti konkrétnemu produktu. To je otázka systémovej zodpovednosti.
foto – Fraser Marsden
Cirkulárna fikcia
Rozdiel medzi epoxidom a polyuretánom nie je ekologický. Je mechanický. Prvý je termosetický plast, nevratne vytvrdený, druhý termoplastický alebo termosetický (podľa typu PU). V ľudskej reči to znamená, že jeden je tvrdší plast a druhý mäkkší plast.
Ani jeden nie je cirkulárny v reálnom zmysle slova. Recyklácia? Technicky možná v laboratóriu, prakticky nerealizovaná na stavbách. Materiál končí na skládke alebo v spaľovni. Oprava? Len plošná renovácia, nie lokálna, čo neguje princíp udržateľného nakladania s materiálom. A životnosť? 15-25 rokov v ideálnych podmienkach. Potom? Kompletná výmena. Znova. A znova.
Najväčší paradox? Tieto podlahy sa často objavujú v projektoch certifikovaných LEED, BREEAM alebo DGNB, ktoré sa verbálne hlásia k udržateľnosti, zdraviu a budúcnosti.
No v materiálovom hodnotení (LCA – Life Cycle Assessment) ide o jedny z najhorších volieb:
Global Warming Potential: 4-8 kg CO₂-eq/kg (vs. linoleum 1,2-2,5 kg CO₂-eq/kg alebo drevo -0,5 až +1,5 kg CO₂-eq/kg – môže byť uhlíkovo negatívne!)
Cirkulárny potenciál: 0 % (vs. linoleum 60-80% alebo drevo 85-95%)
Minimalizmus nie je morálna nadradenosť. A bezškárový povrch nie je automaticky ani ekologický, ani inkluzívny, ani zodpovedný.
Ak má interiér slúžiť ľuďom – dlhodobo, zdravo a zodpovedne – musíme si konečne priznať, z čoho ho robíme. A prestať nazývať plast udržateľnosťou len preto, že vie mať dokonalú bielu farbu a pekný detail pri stene. Aj pre toto by mala architektura komunikovať – nie estetiku bez kontextu, ale merateľné parametre, sociálnu stopu a environmentálnu zodpovednosť. Bez škár áno. Ale s faktami.
Interiér je pre mňa v prvom rade funkčnosť pre konkrétnych ľudí. Má im zjednodušiť život, podporiť zdravie, pokoj, výkon aj regeneráciu. Až potom je to estetika. Preto mi nedáva zmysel, že v našom odvetví sa stále tvárime, že rozhodnutia o materiáloch sú len dizajn. Nie sú. Sú to voľby, ktoré majú merateľný dopad.
Stavebné prostredie tvorí približne 40 % globálnych emisií uhlíka. A interiéry v tom nie sú neutrálne. Sú súčasťou systému, ktorý sa dnes tvári moderne, ale často funguje ako jednorazová spotreba, len v peknom obale. A potom je tu fakt, ktorý je tak absurdný, až je hanba, že sa stal normou: odhady hovoria, že približne 13 % materiálov dodaných na stavby končí na skládke bez použitia. Nie preto, že sa niečo pokazilo. Ale preto, že je normálne objednať viac, normálne zle plánovať a normálne tváriť sa, že to nie je problém.
Dáta namiesto marketingu
Udržateľnosť nie je o tom, či materiál pôsobí prírodne a sedí do konceptu. Je o tom, či má preukázateľné dáta. Ak produkt nemá EPD (Environmental Product Declaration), často porovnávame len marketing, nie dopad. A ak niekto tvrdí, že to netreba, potom len nechce, aby čísla začali klásť nepríjemné otázky. Architekt ani interiérový dizajnér sa dnes nemôže tváriť, že je mimo. Každá špecifikácia je rozhodnutie a každé rozhodnutie má následky.
Najväčší paradox je, že najudržateľnejší produkt je ten, ktorý sa vôbec nekúpi. Najlepšia uhlíková stopa je tá, ktorá nevznikne. Lenže toto je v interiéroch stále nepopulárne, lebo je jednoduchšie navrhnúť nové ako presvedčiť klienta, aby nevyhadzoval funkčné veci len kvôli trendu alebo egu. A pritom vieme, že recyklácia hliníka šetrí približne 95 % energie oproti primárnej výrobe. Toto nie je estetická voľba. Toto je energetická a uhlíková realita.
Keď sa cirkularita stane realitou
Ak sa to dá, výsledok môže vyzerať aj takto. Projekt Kristian Augusts Gate 13 v Osle — rekonštrukcia kancelárskej budovy z roku 1958 s osemposchodovou prístavbou dosiahla takmer 80 % opätovne použitých komponentov a znížila emisie uhlíka o približne 70 % v porovnaní s novostavbou podobného typu. Centrálne schodisko malo byť pôvodne vyrobené z narezaných lepených drevených dosiek z bývalej školy. Sklz v harmonograme demolácie však prinútil autorov Mad Arkitekter zmeniť plán a namiesto toho použili drevené zábradlia zo zbúranej plavárne. Zbavili ich laku, narezané na mieru zlepili a vytvorili nové schodisko.
Schodisko z dreveného zábradlia zbúranej plavárne, foto – Kyrre Sundal
Nie je to improvizácia. Je to dôkaz, že keď spolupracujú architekti, dizajnéri, inžinieri, výskumné inštitúcie a mesto, ktoré je ochotné takéto riešenia povoliť a certifikovať, cirkulárna architektúra prestáva byť experimentom a stáva sa realitou. Prestaňme robiť interiéry, ktoré vyzerajú dobre pri návrhu, ale z dlhodobého hľadiska sú drahé, krátkozraké a neudržateľné.
Pôvodné oceľové konštukcie v novom interiéri, foto – Kyrre SundalKristian Augusts Gate 13 v Osle, foto – Kyrre Sundal
Často počúvam, že univerzálny dizajn je dnes samozrejmosť. A potom vstúpim do hotového priestoru a zistím, že sa zredukoval na rampa–madlo–piktogram–hotovo. Technická fajka v projekte, ktorá má upokojiť svedomie, nie zlepšiť život.
Lenže prístupné ešte neznamená inkluzívne. Prístupný priestor je taký, do ktorého sa človek nejako dostane. Inkluzívny je taký, v ktorom človek nemusí bojovať s pocitom, že je problém, výnimka alebo komplikácia mimo hlavného návrhu.
Starý spôsob uvažovania stojí na medicínskom modeli: „Čo je s vami?“ Správna otázka je: „Čo je s týmto priestorom?“
foto – Iwan Baan
Bariéry, ktoré nevidíme
Bariéra nie je človek. Bariéra je bariéra – a často vôbec nie fyzická. Môže to byť agresívne svetlo, vyčerpávajúca akustika, chaos v orientácii, odlesky, vizuálny šum alebo absencia pokojových zón.
A potom sa tvárime, že ľudia sú precitlivení. Nie sú. Len existujú priestory, ktoré trestajú ľudí za to, že majú nervový systém.
Neurodiverzita nie je módne slovo. Je to realita. Niektorí ľudia filtrujú podnety inak, rýchlejšie sa preťažia alebo naopak potrebujú viac stimulov, aby sa udržali v bdelosti.
Keď sa priestor navrhne ako jediná správna verzia sveta – jeden typ svetla, jedna hladina hluku, jedna miera vizuálnej komplikovanosti – nie je to neutrálne. Je to rozhodnutie o tom, komu sa bude dariť a komu nie.
foto – Iwan Baan
Inkluzívny dizajn ako dospelosť profesie
Interiér nie je dekorácia. Je to systém, ktorý buď podporí dôstojnosť, orientáciu, sústredenie a regeneráciu, alebo ich postupne rozoberá.
Najväčší omyl je myslieť si, že inklúzia je drahý doplnok. Drahé sú až následky: vyhorení ľudia, konflikty v školách, unavené domácnosti a priestory, ktoré sa musia prerábať, lebo sa v nich nedá žiť.
Rampa nie je inklúzia. Norma nie je empatia. A pekné nie je automaticky použiteľné.
Inkluzívny dizajn je moment, keď profesia prestane robiť interiéry pre fotku a začne niesť zodpovednosť za človeka – za jeho bezpečie, nervový systém a schopnosť fungovať bez boja s priestorom.
Inkluzívny dizajn nie je nadstavba. Je to férový štandard – prostredie, v ktorom sa dá jednoducho byť.
foto – Iwan Baan
projekt – Second Home Office, Hollywood, USA autor – Selgas Cano foto – Iwan Baan
Korupcia v stavebníctve nie je pár čiernych oviec. Je to biznis model.
Odhady hovoria, že pri verejných projektoch sa cez korupčné mechanizmy stratí 10–30 % hodnoty zákazky, v niektorých prípadoch to dokáže navýšiť cenu projektu až o 50 %. Najväčší problém však nie je samotná existencia korupcie, ale predstierané prekvapenie. Presne vieme, kde sa to deje: v neprehľadnosti, v dodatkoch, v subdodávkach, v tom slávnom „to sa nedalo predvídať“.
zdroj – Ministerstvo obrany SR
Interiéry v tom lietajú tiež
Nalejme si čistého vína. Interiérový dizajn nie je žiadna svätá výnimka. Len sa tu používa krajší slovník a lepšie textúry. U nás sa tomu hovorí partnerská spolupráca, zľavy od dodávateľa či provízny systém. V realite to však môže byť obyčajný kickback – skrytá provízia započítaná v cene nábytku, podlahy, svietidiel alebo realizácie.
Klient si myslí, že platí za odborné vedenie a integritu. Niekedy však platí aj za cudziu obálku. A presne v tom momente interiér prestáva byť službou a začína byť manipuláciou.
zdroj – Ministerstvo obrany SR
Etika nie je voliteľný doplnok
Britský inštitút interiérového dizajnu spustil v roku 2020 kampaň „Kick Out The Kick-Backs“. Pochopili, že tajné provízie nie sú šikovnosť, ale konflikt záujmov, ktorý ničí dôveru a môže byť za hranou zákona.
A teraz nepríjemná otázka: Prečo sa na Slovensku stále tvárime, že etika je len bonus k vizualizácii? Prečo je normálne dať klientovi super cenu za návrh a dorobiť si to na maržiach, ktoré klient nikdy nevidí?
Buď férovosť alebo ilúzia
Toto nie je biznis stratégia. Je to mechanizmus, kvôli ktorému klienti neveria profesii, hádajú sa o faktúry a interiér sa mení na mínové pole.
Nechcem z architektov robiť anjelov ani z dodávateľov diabla. Chcem len jasné pravidlá: buď pracujem pre klienta, alebo pre províziu. Oboje naraz sa dá – ale iba vtedy, keď je to priznané, transparentné a odsúhlasené.
Ak sú v stavebníctve straty 10–30 % systémový problém, v interiéroch je systémový problém to, že sa to často ani nepovažuje za problém.
A áno, presne takto sa rodí normalizácia provízií.
Aj mňa kontaktujú dodávatelia a už v prvej správe rovno spomenú provízny systém. Väčšinou to ani nedočítam. Zavriem. V hlave zakódujem na blacklist. A idem ďalej. Lebo ak je prvá veta o provízii, tak to nie je obchodná ponuka. To je test charakteru.
V Slovenskej asociácii interiérových dizajnérov máme Etický kódex, ktorý má každý člen aplikovať vo svojej praxi. Verím, že si ho aspoň raz prečítali a snažia sa vyniknúť transparentnosťou, nie podvodmi. Overiť to neviem. Ale verím.
zdroj – Ministerstvo obrany SR
Moje pravidlo
Dodávateľské zľavy klientom vždy priznávam a delím sa o ne. Lebo bez klienta niet čo navrhovať, niet čo realizovať a už vôbec niet čo získavať.
zdroj foto – Ministerstvo obrany SR projekt – Národná univerzitná nemocnica generála Milana Rastislava Štefánika
