Skip to main content

Mesiac: február 2026

Kto ukradol slovo architekt?

Možno práve tí, ktorí dnes hovoria o krádeži.

Táto otázka sa objavuje čoraz častejšie. IT architekt, systémový architekt, dátový architekt a časť architektonickej obce je z toho nervózna. Titul je predsa regulovaný. Historicky zakorenený. Spojený s obrovskou zodpovednosťou. Niekto si ho predsa nemôže len tak vziať.

Lenže história hovorí niečo iné.

Architekt ako hlavný staviteľ

Výraz architekt pochádza zo starogréckeho slova architéktōn. Archi znamená hlavný, vedúci. Téktōn označuje staviteľa, tesára, remeselníka. Pôvodný architekt nebol akademik s víziou. Bol to hlavný staviteľ, človek na lešení či s dlátom v ruke, ktorý rozumel materiálu, technike, fyzike aj organizácii práce. Navrhoval, koordinoval a niesol praktickú zodpovednosť za to, čo postavil. V antike ani v stredoveku neexistovala ostrá hranica medzi návrhom a realizáciou. Autorita vychádzala zo skúsenosti, nie z diplomu.

K zlomu dochádza v renesancii. Alberti, Michelangelo a ďalší začínajú budovať obraz architekta ako vzdelaného intelektuála, autora idey. Realizáciu prenechali robotníkom. V 19. storočí to industrializácia dovŕšila, architektúra sa presunula na akadémiu, oddelila sa od inžinierstva aj od stavby a začala si budovať identitu cez kultúrnu prestíž. Modernizmus v 20. storočí celý proces dokončil. Architekt sa stal autorom systému, géniom konceptu, zatiaľ čo realizácia sa stala starosťou iných.

A potom prišli komory, licencie, ochrana titulu. Logické — stavby sú bezpečnostne citlivé. No zároveň sa architektúra začala definovať cez to, čím nie je. Nie stavbár. Nie remeselník. Nie diekoratér. Táto stratégia odlíšenia mala jeden vedľajší efekt – architektúra sa postupne vzdialila od každodennej reality realizácie.

20. storočie prinieslo odpoveď z nečakanej strany. Digitálne systémy narástli do takej komplexity, že potrebovali niekoho, kto navrhuje štruktúru, určuje pravidlá, koordinuje realizáciu. Siahli po presnom výraze pre túto rolu. IT architekt nie je metafora z nezrozumiteľnosti. Je to kópia funkcie, ktorú si stavební architekti sami vytvorili — a potom sa od nej čiastočne vzdialili.

Napätie, ktoré cítiť, má presnú príčinu. Nie IT sektor ukradol slovo. Architekti ho sami predefinovali, zúžili a uzavreli do regulovaného rámca a teraz sú prekvapení, že jazyk sa pohybuje ďalej bez ich súhlasu. História ukazuje, že slovo sa menilo vždy podľa toho, ako sa menila spoločnosť. Výraz architekt nikdy nepatril jednej profesii, ešte pred 500 rokmi by ten istý titul dostali ľudia, ktorých dnes architekti považujú za stavbárov.

foto – exteriér multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo, schody sú navrhnuté v nesprávnom kroku

Keď architekt stratí človeka

Matrix to povedal lepšie, než sa zdá. Architekt je chladný, dokonale logický a úplne odtrhnutý od ľudskej skúsenosti. Rozumie štruktúre, ale nerozumie človeku, ktorý v tej štruktúre žije. Je to karikatúra, ale karikatúry vznikajú z niečoho skutočného.

Architekti dnes stále ovládajú niečo, čo nikto iný nemá: schopnosť previesť projekt cez územné rozhodnutie, povoľovanie aj kolaudáciu. Koordinujú profesie a rozumejú procesu výstavby od začiatku do konca. Nesú zodpovednosť nielen za proces, ale aj za kvalitu priestoru ako celku. V mnohých prípadoch sú jediní, ktorí dokážu držať projekt pohromade. To je reálna hodnota. No rovnaký spôsob myslenia a navrhovania sa objavil aj v iných oblastiach. Interiéroví dizajnéri a interiéroví architekti dnes koordinujú projekty od konceptu po realizáciu presne ako historický master builder. IT architekti navrhujú digitálne prostredie, ktoré má na život ľudí rovnako veľký dopad ako to fyzické. Jazyk na tieto zmeny reaguje rýchlejšie než stavovská ochrana. Najmä tam, kde reálna zodpovednosť za ľudí už dávno nie je výsadou jednej profesie.

Kto ukradol slovo architekt? Nikto. Ale ak ho niekto oslabil, tak práve tí, ktorí ho pred dvesto rokmi uzavreli do akademickej definície a odstrihli ho od remesla. Jazyk si teraz len berie späť to, čo mu historicky vždy patrilo — schopnosť opísať človeka, ktorý navrhuje zmysluplné štruktúry a vie ich doviesť do reality. Či ide o betón, interiér alebo dátový systém.

foto – interiér multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo
foto – vstup z exteriéru do multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo, hala je aj priamo napojená na školu

Fotky sú z návštevy dostavba ZŠ Bernolákovo, ktorá je aktuálne v užšom výbere európskej ceny súčasnej architektúry Mies van der Rohe Award 2026. Držím palce Bakyta architektom.

Dlažba, udržateľnosť a Kukurica

Keď sa dnes hovorí o udržateľnosti v interiéri, debata sa väčšinou zastaví pri materiáloch. Recyklovaný obsah, energia, certifikáty. Dôležité veci. Ale stále len polovica témy. Skutočne udržateľný prístup začína otázkou, či vôbec potrebujeme nové materiály. Zachránené dlaždice z demolácií. Pôvodné obklady pri rekonštrukciách. Kamenná dlažba, ktorá už desaťročia funguje tam, kde je. To je cirkulárna ekonomika v praxi.

Najekologickejšia dlažba je tá, ktorú nevyrobíme

Ak už vzniká nový materiál, rozhoduje spôsob výroby. Keramika vyrobená suchou cestou (dry milling) znižuje spotrebu vody o 74% a emisie CO₂ o 78% oproti bežnému procesu. Stačí sa opýtať. Odpoveď mnohokrát nepríde. Udržateľnosť však nekončí pri technológii. Dôležitá je logistika. Hmotnosť. Formát.

Malý formát so stovkami škár je prevádzková pasca. Veľké formáty zase často končia poškodené ešte pred montážou. Časť materiálu sa nikdy nestane architektúrou; skončí ako odpad. Najudržateľnejší formát nie je najväčší ani najtrendovejší, ale prežije inštaláciu, desiatky rokov používania a dá sa opraviť bez búrania celého priestoru.

Udržateľnosť je voľba prístupu. Pred pár rokmi to ukázal návrh obnovy dnes mediálne známej Kukurice. Kolektívy z Fakulty architektúry a dizajnu súťažili a víťaz spracoval pre Ministerstvo obrany riešenie, ktoré rešpektovalo pôvodnú architektúru vrátane zachovania dlažieb, originálnych materiálov, konštrukcií aj detailov. Riešenie s pamäťou, úctou k ochrane hodnôt a reálnou udržateľnosťou.

Potom sa zmenila vláda. Návrh sa odsunul a ministerstvo sa rozhodlo rekonštrukciu realizovať s ešte žijúcim autorom pôvodnej stavby. Legitímny krok. Za trojnásobné náklady. A pôvodné dlažby, ktoré mohli zostať tam, kde patrili, pravdepodobne skončili na skládke. Udržateľnosť nie je len materiálová voľba. Je to aj politická vôľa. A tá má často kratšiu životnosť než väčšina keramických obkladov.

Fotky neprikladám z Kukurice, ale zo slnkom zaliateho bývania s konceptom španielskeho tapas baru. Dlažba je základ.

foto – Prue Ruscoe

foto – Prue Ruscoe

Zapustený sokel v kuchyni

Pravdepodobne ergonomicky inteligentnejší než polovica architektúry, ktorú dnes vidím. Architekti ho nemajú radi. Kazí čistú líniu. Lenže ľudská chrbtica tiež nie je estetický doplnok. Je to konštrukčný prvok tela. Bez sokla sa nedostanete dostatočne blízko k pracovnej doske. Telo to vyrieši, zakloní sa. Gratulujem. Práve ste navrhli interiér, ktorý systematicky ničí driekovú chrbticu. Ale na vizualizácii vyzerá fantasticky.

Dizajn, ktorý bolí, nie je dizajn

Architektúra je asi jediné odvetvie, kde môžete niekomu uškodiť a dostať za to ocenenie. Stále citujeme Neuferta. S úctou. Rituálne. Bez otázok. A akosi prehliadame, že populácia narástla o 6 cm, pribrala 8–12 kg a žije dramaticky dlhšie.

Navrhovať podľa starých tabuliek bez kritického myslenia nie je rešpekt k tradícii. Je to profesijné alibi. Rozdiel medzi priemerným a výnimočným architektom? Priemerný navrhuje pre uznanie. Výnimočný pre telo. Chceme interiéry, ktoré dobre vyzerajú? Alebo také, v ktorých sa dá žiť bez bolesti? Ak interiér bolí, nezáleží na tom, ako vyzerá.

Sokel je len jeden príklad. Rovnaká logika platí pre výšku pracovnej dosky, výšku sedenia, polohu horných skriniek. Vždy ten istý príbeh, priestor navrhnutý pre niekoho iného. A keďže slová bez nástrojov sú len teória, tu je link na „môj“ Ergonomický kalkulátor interiéru. Zadáte výšku človeka, dostanete základné výšky nábytku. Nie tabuľku pre všetkých. A pochválim sa, sama som si dokódovala za pomoci AI podľa princípov Humanscale od Nielsa Diffrienta a Alvina R. Tilleyho.

Ak chcete ísť hlbšie, pridajte sa na webinár Martina Kovaříka, nášho člena Slovenskej asociácie interiérových dizajnérov. V stredu 4. 3. 2026 o 18:00 bude na Teams s jeho Designum Academy hovoriť o Antropometrii v architektúre, interiéri a dizajne. O tom, ako navrhovať pre skutočné telá. Nie pre Neufertovho muža z roku 1975. Pretože človek sa zmenil. Normy často nie. A dobrý dizajn sa nezačína estetikou, ale telom.

Áno, na fotkách je kuchyňa bez sokla. Intebold Awards, prvý ročník. Vinná vedome. Bol to víkendový byt, kde sa viac relaxuje než varí. Shadow gap vyhrala nad ergonómiou. Niektoré kompromisy sú zadanie, nie chyba.

Foto: Nora a Jakub Čaprnkovci

Budúcnosť architektúry je merateľná – parametrickým navrhovaním

Parametrická architektúra sa dnes vyslovuje takmer s rešpektom, akoby automaticky zvyšovala kvalitu projektu. Nezvyšuje. Je to len nástroj — no taký, ktorý veľmi rýchlo odhaľuje, kde architektúra ešte stále stojí viac na obdivovanej forme než na reálnom fungovaní. Parametrika prináša niečo, čo architektúra dlho vedela obchádzať: merateľnosť. A merateľnosť je moment pravdy každej tvorivej profesie.

Pre nás, interiérových architektov a dizajnérov, je to dobrá správa. Už na začiatku vieme pomenovať kvalitu vnútorného prostredia, nastaviť očakávania a sústrediť sa na to podstatné — ako bude priestor skutočne fungovať.

S parametrickým navrhovaním som sa opakovane stretávala na prednáškach Imra Vaška na VŠVU. Technologická presnosť aj vizuálna sila boli neprehliadnuteľné. Chýbala mi však jasná odpoveď na jednoduchú otázku: prečo by sa tento prístup mal stať štandardom? Architektúra nepotrebuje viac nástrojov. Potrebuje lepšie výsledky.

Od vizuálneho efektu k biologickému fungovaniu budov

Parametrika dáva zmysel iba vtedy, keď zvyšuje kvalitu prostredia — lepšiu akustiku, zdravšie svetlo, stabilný tepelný komfort a rozumnú energetiku. Nie esteticky, ale biologicky. Budovy nemajú vyzerať inteligentne. Majú tak fungovať. Debata o tom, či parametrika ohrozí autorstvo, je v skutočnosti vedľajšia. Nenahradí silných architektov, ale zmení spôsob, akým obhajujú svoje rozhodnutia. Nevytvára ani architektúru, ale možnosti. Autorom budúcnosti bude ten, kto dokáže z množstva variantov vybrať riešenie s požadovanou kvalitou života. Menej ega, viac kurátorovania parametrov.

Skutočná zmena sa pravdepodobne neudeje v ikonických stavbách, ale v masovej výstavbe — v bytových domoch, školách a nemocniciach. Tam, kde nerozhoduje vizuálny efekt, ale každodenné fungovanie. Bude parametrika lacnejšia a rýchlejšia? Automaticky nie. Bude však presnejšia. Menej improvizácie na stavbe, menej zmien, menej odpadu. A developeri veľmi rýchlo pochopia, že dobre fungujúca budova je jednoducho lepší biznis. Najbližšie roky preto pravdepodobne nebudú o forme, ale o kapacite. Ľudí pribúda, mestá hustnú a tlak na rýchlu výstavbu dostupného bývania bude rásť. Nebudeme si môcť dovoliť stavať pomaly ani neefektívne.

Parametrika nekončí autorstvo. Mení definíciu kvality. Budúcnosť patrí architektom, ktorí dokážu navrhovať vo veľkom — premyslene, rýchlo a bez kompromisov. Prikladám vizualizácie príkladu školy navrhnutej pomocou dát a parametrického prístupu od SIEBERT+TALAŠ — ako dôkaz, že táto budúcnosť sa nezačína. Ona prebieha už na Slovensku.

zdroj – Siebert + Talaš

zdroj vizualizácií – Siebert + Talaš

Silný koncept v architektúre a dizajne: základ kvalitného projektu

Štýl nedefinuje autora. Je to koncept, čo definuje estetiku.

Pre väčšinu dizajnérov a architektov je toto nepohodlná pravda, lebo im berie najkomfortnejšiu istotu. Štýl sa dá zopakovať, napodobniť, predať ako podpis. Koncept nie. Ten vyžaduje myslenie, disciplínu a schopnosť odolať vlastnému egu.

Čo určuje kvalitu projektu

Nadia Tolstoy zo štokholmského ateliéru Tengbom to vo svojej prednáške The Power of Strong Concept – Keeping Design on Course povedala presne: koncept nie je fáza projektu. Koncept je záväzok. Od prvej otázky klientovi až po posledný detail na stavbe.

A tu sa začína pravý problém. Projekt nie je inšpiratívna prechádzka. Projekt je maratón plný pokušení. Lacnejšie riešenie. Rýchlejšia náhrada. „Takto sa to robí.“ „Klient si to nevšimne.“ Všimne. Možno nie vedome, ale bude to cítiť každý deň. Silný koncept je filter, ktorý nedovolí projektu odkloniť sa pod tlakom osobných preferencií ani momentálnych fascinácií. Vyžaduje povedať nie – vlastnému vkusu, aktuálnym trendom, hlučnému dodávateľovi. A presne tam sa rozhoduje, či som architekt alebo len vyjednávač kompromisov. Profesijná zrelosť začína v momente, keď architekt prestane hľadať vlastný štýl a začne dôsledne chrániť koncept. Lebo priestory bez konceptu sú ako stavba bez nosného systému. Vizuálne funkčné, štrukturálne prázdne.

Premyslená architektúru vs. vizuálny efekt

V čase zrýchlenej estetiky, keď sa interiéry podriaďujú momentálnym preferenciám a signature look sa vydáva za originalitu, je návrat ku konceptu takmer radikálnym gestom. Udržať koncept až do konca nie je romantické. Je to manažérska zručnosť a forma profesionálnej odvahy. Schopnosť povedať nie, aj keď je pohodlnejšie povedať dobre. Schopnosť chrániť víziu, aj keď realita tlačí z každej strany.

Klient od nás nepotrebuje ďalší autoportrét architekta. Potrebuje prostredie, ktoré dáva zmysel jeho životu, jeho rytmu, jeho budúcnosti. Ak do projektu vpustíme svoje preferencie bez kritického filtra, prestávame navrhovať pre človeka a začíname navrhovať pre vlastné portfólio. Paradoxne, čím výraznejší je autor, tým väčšie je pokušenie nechať sa v projekte vidieť. Skutočná profesionalita je často neviditeľná. Prejavuje sa v priestore, ktorý pôsobí prirodzene, logicky, takmer nevyhnutne. Možno práve to je najvyššia forma autorstva. Vytvoriť architektúru, v ktorej necítime dizajnéra, ale kvalitu života. Štýl sa dá predať. Koncept musíme udržať.

foto – Yannick Lagher
projekt – Villa Foresta, Štokholm
manažérka dizajnu a interiérová dizajnérka – Nadia Tolstoy, Tengbom

Navrhovať podľa vkusu je veľmi amatérske

Som rada, že tento výrok cez víkend pomenovala May Fawzy, pretože ho stále nepočujeme dosť. A predsa je vkus dodnes najrozšírenejšou metodikou v interiérovom dizajne aj architektúre. Je to absurdné. V ére medicíny založenej na dôkazoch a dátach by sme mali prostredie, v ktorom ľudia trávia až 90 % svojho života, navrhovať minimálne rovnako zodpovedne.

Výskumy z oblasti environmentálnej psychológie dlhodobo ukazujú, že kvalita priestoru ovplyvňuje stres, kognitívny výkon aj rýchlosť regenerácie. Prehľadová správa World Green Building Council uvádza, že kvalitné vnútorné prostredie môže zvýšiť produktivitu približne o 8 – 11 %. Lepšie vetranie a kvalita vzduchu dokážu znížiť absenciu. To nie sú detaily, ale ekonomické premenné.

Napriek tomu sa stále stretávame s vetami typu: „Mne sa to zdá chladné. Klient chce niečo útulnejšie. Tento materiál je trendy.“ Predstavme si chirurga, ktorý by povedal: „Tento postup som zvolil, lebo ho mám rád.“ Zaujímavá voľba. Dúfajme, že pacient prežije.

Estetika je dôležitá – mozog reaguje na harmóniu, svetlo aj proporcie. Problém však je, že vkus sa používa ako argument namiesto výsledku odborného procesu. Vkus je preferencia, nie kompetencia. Profesionál navrhuje na základe potrieb, správania, dát, kontextu a predovšetkým konceptu. Amatér navrhuje podľa toho, čo by si dal do vlastnej obývačky.

Dobrá architektúra vzniká otázkou: Funguje to dlhodobo, bezpečne a pre väčšinu ľudí? Nie – komu sa to páči. Ak má mať náš odbor ambíciu byť profesiou, ktorá formuje zdravšie a výkonnejšie prostredie, musíme si priznať zásadnú vec: Navrhovať podľa vkusu je pohodlné. Obhájiť návrh faktami je profesionálne. A medzi pohodlím a profesionalitou leží ten rozdiel, ktorý oddeľuje dekorovanie od architektúry. Lebo ak vlastním dizajnérske taniere, ešte neznamená, že viem variť.

Oceňujem víkendový čas strávený na veľtrhu Ambiente vo Frankfurte nad Mohanom v medzinárodnej komunite Európskej rady interiérových architektov, ktorá tieto fakty nielen neignoruje, ale ich aktívne posúva ďalej.

foto archív