Mesiac: január 2026

Podlahy pre dlhý život

Napísal Martina Uhrinova dňa 30. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Keď podlaha potrebuje plast, aby pôsobila moderne, niečo je zlé. Epoxidová a polyuretánová podlaha sú toho učebnicovým príkladom. Téma udržateľnosti týchto materiálov sa netýka len bývania, ale aj komerčných interiérov – kancelárií, škôl, obchodov a služieb. V rezidenčných projektoch ide o zdravie a komfort. V komerčných o ekonomiku, životnosť a zodpovednosť voči tým, ktorí v nich denne pracujú.

Materiál je ten istý, dôsledky sú násobne väčšie. Skúsme to bez ideológie a bez zeleného marketingu.

Materiály, ktoré dávajú zmysel

Alternatíva neznamená návrat do minulosti ani kompromis v dizajne. Znamená prácu s materiálmi, ktoré starnú, dajú sa opraviť a rešpektujú ľudí, ktorí po nich chodia.

Drevo – lokálne, certifikované, opraviteľné – je stále jednou z najudržateľnejších podláh. Masívne drevo ukladá CO₂ počas celého životného cyklu. Podlaha z lokálneho dreva má dokonca negatívnu uhlíkovú stopu.

Masív alebo vrstvené podlahy s možnosťou renovácie, nie lepený dekor. Drevo starne viditeľne. A to je hodnota, nie chyba. Dá sa 5x prebrúsiť, vydrží 80+ rokov. Epoxid? 15-25 rokov, potom kompletná výmena.

Korkové podlahy dnes nemajú nič spoločné s lacnou estetikou. Sú obnoviteľné, teplé, akusticky prívetivé a ergonomické – tlmia pády a znižujú únavu pri státí.

Linoleum na prírodnej báze – z ľanového oleja, živíc, drevnej múčky a korku – je materiál s viac než storočnou históriou. Trvácny, opraviteľný a zdravotne prijateľný. Samozrejme, len bez syntetických povlakov a s EPD certifikáciou.

Minerálne systémy ako terrazzo pracujú s podobnou estetikou ako liate povrchy, ale bez petrochemického základu. Nie sú bezúdržbové. A práve to je ich výhoda.

Nútiť materiál tváriť sa večne nie je udržateľnosť. Je to popieranie reality.

A potom sú tu hlinené podlahy. Nízka uhlíková stopa, regulácia vlhkosti, bez chémie. Nie sú pre každý projekt. Ale z pohľadu zdravia a práce s časom sú radikálne poctivé. Vytesňujeme ich nie preto, že nefungujú, ale preto, že normy vznikali pre industrializované materiály, nie pre zdravie.

Najudržateľnejšie je to, čo už existuje

A potom je tu práca s tým, čo už existuje. Renovácia pôvodných podláh, lokálne opravy namiesto celoplošných výmen. Najudržateľnejšie riešenia často nevznikajú navrhovaním nového, ale rešpektovaním toho, čo už existuje. Najudržateľnejší materiál je ten, ktorý nemusíme vyrobiť nanovo. Materiál nie je trend. Je to rozhodnutie, ktoré s nami ostane desaťročia.

Krásnym príkladom je Villa Beer vo Viedni, na fotkách. Vila s bolestným životným príbehom otvorí v marci 2026 brány verejnosti. Parkety rozobrali a znova poskladali. Linoleum opravili lokálne. Prehliadku odporúčam.

foto – Stefan Huger

Materiál nie je neutrálna voľba

Napísal Martina Uhrinova dňa 29. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Je to transparentné hodnotové rozhodnutie.

Epoxidová a polyuretánová podlaha sa predávajú ako symbol moderného, čistého a architektonicky správneho interiéru. Bez škár, bez emócií, bez otázok.

A práve to je problém. Nazývame ich liatymi podlahami, minerálnymi povrchmi, dizajnovým minimalizmom. Lenže materiálová pravda je jednoduchá a nekomfortná – epoxid aj polyuretán sú syntetické polyméry na báze ropných produktov. Plasty. Petrochemické systémy. Len s lepším PR.

Chemická realita

Tieto podlahy patria do rovnakej kategórie ako priemyselné nátery, laky a lepidlá – reaktívne chemické systémy, ktorých environmentálna stopa nezačína na stavbe, ale v petrochemickom priemysle, rafinériách a syntéze toxických prísad. Výroba epoxidových živíc je spojená s bisfenolom A (BPA), endokrinný disruptor s preukázanými zdravotnými rizikami. Polyuretány obsahujú izokyanáty, vysoko reaktívne látky spôsobujúce respiračné problémy a senzibilizáciu.

Prchavé organické látky (VOC) nie sú dizajnový detail, ale merateľný faktor kvality vnútorného ovzdušia. Emisie trvajú týždne až mesiace po aplikácii a ovplyvňujú vzduch, ktorý dýchame – najmä deti, tehotné ženy, astmatici a ľudia s oslabenou imunitou. Norma STN EN 16516 stanovuje limity, ale realita je, že väčšina liatych podláh prekračuje odporúčané hodnoty pre zdravé budovy ako napríklad WELL Building Standard.

Plasty v stavebníctve majú ešte jednu vlastnosť, o ktorej sa na vizualizáciách nehovorí – rozkladajú sa 200-500 rokov. A nerozkladajú sa potichu. Mechanickým opotrebením a UV žiarením uvoľňujú mikroplasty, častice menšie ako 5 mm, ktoré už boli detekované v ľudskej krvi, placentách a pľúcnom tkanive. Degradáciou polymérov sa do prostredia dostávajú ftaláty (zmäkčovadlá), tiničité zlúčeniny (katalyzátory) a aromatické amíny (tvrdidlá), látky klasifikované ako vzbudzujúce veľmi veľké obavy. To už nie je estetická voľba. To je toxikologická hypotéka.

Kobalt: skrytá sociálna cena

Pri výrobe niektorých pigmentov a katalyzátorov do polyuretánových systémov sa používajú kobaltové zlúčeniny. 70 % svetového kobaltu pochádza z Konžskej demokratickej republiky, kde podľa UNICEF a Amnesty International pracuje v artisanálnych baniach odhadom 40 000 detí, často mladších ako 10 rokov.

Áno, podiel kobaltu v podlahe je minimálny (0,01-0,1 %) a väčšina moderných systémov ho už neobsahuje. Ale dodávateľské reťazce petrochemického priemyslu sú netransparentné (ako tie zo stavebného priemyslu) a vo väčšine prípadov nemáme materiálové pasy potvrdzujúce kobalt-free formulácie. To nie je argumentácia proti konkrétnemu produktu. To je otázka systémovej zodpovednosti.

Cirkulárna fikcia

Rozdiel medzi epoxidom a polyuretánom nie je ekologický. Je mechanický. Prvý je termosetický plast, nevratne vytvrdený, druhý termoplastický alebo termosetický (podľa typu PU). V ľudskej reči to znamená, že jeden je tvrdší plast a druhý mäkkší plast.

Ani jeden nie je cirkulárny v reálnom zmysle slova. Recyklácia? Technicky možná v laboratóriu, prakticky nerealizovaná na stavbách. Materiál končí na skládke alebo v spaľovni. Oprava? Len plošná renovácia, nie lokálna, čo neguje princíp udržateľného nakladania s materiálom. A životnosť? 15-25 rokov v ideálnych podmienkach. Potom? Kompletná výmena. Znova. A znova.

Najväčší paradox? Tieto podlahy sa často objavujú v projektoch certifikovaných LEED, BREEAM alebo DGNB, ktoré sa verbálne hlásia k udržateľnosti, zdraviu a budúcnosti.

No v materiálovom hodnotení (LCA – Life Cycle Assessment) ide o jedny z najhorších volieb:

Primárna energia: 80-120 MJ/kg (vs. linoleum 45 MJ/kg alebo drevo 8-25 MJ/kg)
Global Warming Potential: 4-8 kg CO₂-eq/kg (vs. linoleum 1,2-2,5 kg CO₂-eq/kg alebo drevo -0,5 až +1,5 kg CO₂-eq/kg – môže byť uhlíkovo negatívne!)
Cirkulárny potenciál: 0 % (vs. linoleum 60-80% alebo drevo 85-95%)

Minimalizmus nie je morálna nadradenosť. A bezškárový povrch nie je automaticky ani ekologický, ani inkluzívny, ani zodpovedný.

Ak má interiér slúžiť ľuďom – dlhodobo, zdravo a zodpovedne – musíme si konečne priznať, z čoho ho robíme. A prestať nazývať plast udržateľnosťou len preto, že vie mať dokonalú bielu farbu a pekný detail pri stene. Aj pre toto by mala architektura komunikovať – nie estetiku bez kontextu, ale merateľné parametre, sociálnu stopu a environmentálnu zodpovednosť. Bez škár áno. Ale s faktami.

foto – Fraser Marsden

Funkčnosť ako prvé rozhodnutie interiéru

Napísal Martina Uhrinova dňa 27. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Interiér je pre mňa v prvom rade funkčnosť pre konkrétnych ľudí. Má im zjednodušiť život, podporiť zdravie, pokoj, výkon aj regeneráciu. Až potom je to estetika. Preto mi nedáva zmysel, že v našom odvetví sa stále tvárime, že rozhodnutia o materiáloch sú len dizajn. Nie sú. Sú to voľby, ktoré majú merateľný dopad.

Stavebné prostredie tvorí približne 40 % globálnych emisií uhlíka. A interiéry v tom nie sú neutrálne. Sú súčasťou systému, ktorý sa dnes tvári moderne, ale často funguje ako jednorazová spotreba, len v peknom obale. A potom je tu fakt, ktorý je tak absurdný, až je hanba, že sa stal normou: odhady hovoria, že približne 13 % materiálov dodaných na stavby končí na skládke bez použitia. Nie preto, že sa niečo pokazilo. Ale preto, že je normálne objednať viac, normálne zle plánovať a normálne tváriť sa, že to nie je problém.

Dáta namiesto marketingu

Udržateľnosť nie je o tom, či materiál pôsobí prírodne a sedí do konceptu. Je o tom, či má preukázateľné dáta. Ak produkt nemá EPD (Environmental Product Declaration), často porovnávame len marketing, nie dopad. A ak niekto tvrdí, že to netreba, potom len nechce, aby čísla začali klásť nepríjemné otázky. Architekt ani interiérový dizajnér sa dnes nemôže tváriť, že je mimo. Každá špecifikácia je rozhodnutie a každé rozhodnutie má následky.

Najväčší paradox je, že najudržateľnejší produkt je ten, ktorý sa vôbec nekúpi. Najlepšia uhlíková stopa je tá, ktorá nevznikne. Lenže toto je v interiéroch stále nepopulárne, lebo je jednoduchšie navrhnúť nové ako presvedčiť klienta, aby nevyhadzoval funkčné veci len kvôli trendu alebo egu. A pritom vieme, že recyklácia hliníka šetrí približne 95 % energie oproti primárnej výrobe. Toto nie je estetická voľba. Toto je energetická a uhlíková realita.

Keď sa cirkularita stane realitou

Ak sa to dá, výsledok môže vyzerať aj takto. Projekt Kristian Augusts Gate 13 v Osle — rekonštrukcia kancelárskej budovy z roku 1958 s osemposchodovou prístavbou dosiahla takmer 80 % opätovne použitých komponentov a znížila emisie uhlíka o približne 70 % v porovnaní s novostavbou podobného typu. Centrálne schodisko malo byť pôvodne vyrobené z narezaných lepených drevených dosiek z bývalej školy. Sklz v harmonograme demolácie však prinútil autorov Mad Arkitekter zmeniť plán a namiesto toho použili drevené zábradlia zo zbúranej plavárne. Zbavili ich laku, narezané na mieru zlepili a vytvorili nové schodisko.

Schodisko z dreveného zábradlia zbúranej plavárne, foto – Kyrre Sundal

Nie je to improvizácia. Je to dôkaz, že keď spolupracujú architekti, dizajnéri, inžinieri, výskumné inštitúcie a mesto, ktoré je ochotné takéto riešenia povoliť a certifikovať, cirkulárna architektúra prestáva byť experimentom a stáva sa realitou. Prestaňme robiť interiéry, ktoré vyzerajú dobre pri návrhu, ale z dlhodobého hľadiska sú drahé, krátkozraké a neudržateľné.

foto – Kyrre Sundal

Prístupnosť nestačí

Napísal Martina Uhrinova dňa 20. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Často počúvam, že univerzálny dizajn je dnes samozrejmosť. A potom vstúpim do hotového priestoru a zistím, že sa zredukoval na rampa–madlo–piktogram–hotovo. Technická fajka v projekte, ktorá má upokojiť svedomie, nie zlepšiť život.

Lenže prístupné ešte neznamená inkluzívne. Prístupný priestor je taký, do ktorého sa človek nejako dostane. Inkluzívny je taký, v ktorom človek nemusí bojovať s pocitom, že je problém, výnimka alebo komplikácia mimo hlavného návrhu.

Starý spôsob uvažovania stojí na medicínskom modeli: „Čo je s vami?“ Správna otázka je: „Čo je s týmto priestorom?“

Bariéry, ktoré nevidíme

Bariéra nie je človek. Bariéra je bariéra – a často vôbec nie fyzická. Môže to byť agresívne svetlo, vyčerpávajúca akustika, chaos v orientácii, odlesky, vizuálny šum alebo absencia pokojových zón.

A potom sa tvárime, že ľudia sú precitlivení. Nie sú. Len existujú priestory, ktoré trestajú ľudí za to, že majú nervový systém.

Neurodiverzita nie je módne slovo. Je to realita. Niektorí ľudia filtrujú podnety inak, rýchlejšie sa preťažia alebo naopak potrebujú viac stimulov, aby sa udržali v bdelosti.

Keď sa priestor navrhne ako jediná správna verzia sveta – jeden typ svetla, jedna hladina hluku, jedna miera vizuálnej komplikovanosti – nie je to neutrálne. Je to rozhodnutie o tom, komu sa bude dariť a komu nie.

Inkluzívny dizajn ako dospelosť profesie

Interiér nie je dekorácia. Je to systém, ktorý buď podporí dôstojnosť, orientáciu, sústredenie a regeneráciu, alebo ich postupne rozoberá.

Najväčší omyl je myslieť si, že inklúzia je drahý doplnok. Drahé sú až následky: vyhorení ľudia, konflikty v školách, unavené domácnosti a priestory, ktoré sa musia prerábať, lebo sa v nich nedá žiť.

Rampa nie je inklúzia. Norma nie je empatia. A pekné nie je automaticky použiteľné.

Inkluzívny dizajn je moment, keď profesia prestane robiť interiéry pre fotku a začne niesť zodpovednosť za človeka – za jeho bezpečie, nervový systém a schopnosť fungovať bez boja s priestorom.

Inkluzívny dizajn nie je nadstavba. Je to férový štandard – prostredie, v ktorom sa dá jednoducho byť.

projekt – Second Home Office, Hollywood, USA
autor – Selgas Cano
foto – Iwan Baan

Korupcia nie je výnimka, je systém

Napísal Martina Uhrinova dňa 13. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Korupcia v stavebníctve nie je pár čiernych oviec. Je to biznis model.

Odhady hovoria, že pri verejných projektoch sa cez korupčné mechanizmy stratí 10–30 % hodnoty zákazky, v niektorých prípadoch to dokáže navýšiť cenu projektu až o 50 %. Najväčší problém však nie je samotná existencia korupcie, ale predstierané prekvapenie. Presne vieme, kde sa to deje: v neprehľadnosti, v dodatkoch, v subdodávkach, v tom slávnom „to sa nedalo predvídať“.

Interiéry v tom lietajú tiež

Nalejme si čistého vína. Interiérový dizajn nie je žiadna svätá výnimka. Len sa tu používa krajší slovník a lepšie textúry. U nás sa tomu hovorí partnerská spolupráca, zľavy od dodávateľa či provízny systém. V realite to však môže byť obyčajný kickback – skrytá provízia započítaná v cene nábytku, podlahy, svietidiel alebo realizácie.

Klient si myslí, že platí za odborné vedenie a integritu. Niekedy však platí aj za cudziu obálku. A presne v tom momente interiér prestáva byť službou a začína byť manipuláciou.

Etika nie je voliteľný doplnok

Britský inštitút interiérového dizajnu spustil v roku 2020 kampaň „Kick Out The Kick-Backs“. Pochopili, že tajné provízie nie sú šikovnosť, ale konflikt záujmov, ktorý ničí dôveru a môže byť za hranou zákona.

A teraz nepríjemná otázka: Prečo sa na Slovensku stále tvárime, že etika je len bonus k vizualizácii? Prečo je normálne dať klientovi super cenu za návrh a dorobiť si to na maržiach, ktoré klient nikdy nevidí?

Buď férovosť alebo ilúzia

Toto nie je biznis stratégia. Je to mechanizmus, kvôli ktorému klienti neveria profesii, hádajú sa o faktúry a interiér sa mení na mínové pole.

Nechcem z architektov robiť anjelov ani z dodávateľov diabla. Chcem len jasné pravidlá: buď pracujem pre klienta, alebo pre províziu. Oboje naraz sa dá – ale iba vtedy, keď je to priznané, transparentné a odsúhlasené.

Ak sú v stavebníctve straty 10–30 % systémový problém, v interiéroch je systémový problém to, že sa to často ani nepovažuje za problém.

A áno, presne takto sa rodí normalizácia provízií.

Aj mňa kontaktujú dodávatelia a už v prvej správe rovno spomenú provízny systém. Väčšinou to ani nedočítam. Zavriem. V hlave zakódujem na blacklist. A idem ďalej. Lebo ak je prvá veta o provízii, tak to nie je obchodná ponuka. To je test charakteru.

V Slovenskej asociácii interiérových dizajnérov máme Etický kódex, ktorý má každý člen aplikovať vo svojej praxi. Verím, že si ho aspoň raz prečítali a snažia sa vyniknúť transparentnosťou, nie podvodmi. Overiť to neviem. Ale verím.

Moje pravidlo

Dodávateľské zľavy klientom vždy priznávam a delím sa o ne. Lebo bez klienta niet čo navrhovať, niet čo realizovať a už vôbec niet čo získavať.

zdroj foto – Ministerstvo obrany SR
projekt – Národná univerzitná nemocnica generála Milana Rastislava Štefánika

Betónová stierka ako dizajnová skratka

Napísal Martina Uhrinova dňa 5. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Betónová stierka (mikrocement) je povrchová terapia pre interiérové komplexy. Vyzerá čisto, minimalisticky a fotogenicky – a presne preto ju ľudia milujú. Je to najjednoduchší spôsob, ako interiér naraz povýšiť bez rozmýšľania. Stačí sivá plocha a pocit, že máme dizajn.

Lenže interiéry nerobíme na fotku. Robíme ich pre realitu. A realita má topánky, deti, psa, mastný prst na stene a vodu všade tam, kde ju nechceme. V tej chvíli betónová stierka prestáva byť luxus a začína byť drahý, nervózny povrch, ktorý neznáša život.

Ekologický a materiálový mýtus

Cementárenský priemysel tvorí približne 7 % globálnych emisií CO₂. A my z neho robíme trendový povrch na chodby a kúpeľne, aby to vyzeralo svetovo. O pár rokov to riešime znova – mapy, šmuhy, mikropraskliny, fľaky, opravy, ktoré vidno viac než pôvodný problém.

Povedzme si to otvorene: tento povrch nikdy nezostarne do krásy. Nezíska patinu. Nezjemnie. Nevyzreje. Len postupne degraduje a tvári sa, že chyba je v človeku, ktorý si dovolil bývať.

Betónová stierka nie je betón. Je to chemická ilúzia betónu – systém vrstiev, penetrácií, polymérov a lakov, ktorý musí byť urobený perfektne, ideálne v priestore bez pohybu, vody a života. Čiže v priestore, kde nikto nebýva. Keď sa to urobí „normálne“, nie je to nadčasovosť. Je to časovaná bomba.

Udržateľnosť bez ilúzií

Najväčší paradox je, že ľudia majú pocit ekologického interiéru len preto, že estetika pôsobí surovo a prirodzene. V skutočnosti ide o ďalší chemický systém, ktorý sa bude opravovať tak, že sa celé riešenie zbrúsi, strhne a spraví nanovo. Stačí jedna monstera a máme pocit, že sme zachránili planétu.

Áno, betón má v stavebníctve svoje miesto – v konštrukciách, v dlhodobej logike stavby, v práci s tepelnou hmotou. Nie však ako trendová stierka, ktorá má zakryť slabý návrh a tváriť sa ako štýl. Pri aplikácii aj odstraňovaní vzniká kremíkový prach, vážne zdravotné riziko pre remeselníkov. Minimalizmus má aj svoju cenu. Len ju neplatí ten, kto si ho fotí.

Ak už betón, tak inteligentne. A ak chceme byť naozaj ekologickí, prvá voľba nie je nová betónová stierka, ale nevyhadzovať funkčné veci len preto, že nepôsobia dosť moderne. Udržateľný interiér nie je ten, ktorý vyzerá dobre dnes. Je to ten, ktorý o 5–10 rokov nemusíme vybúrať, lebo sme si dizajn pomýlili s pózou.

A ak betónová stierka praská, nie je to chyba domu. Je to chyba rozhodnutia.

Svetlo je biológia

Napísal Martina Uhrinova dňa 3. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Koncom minulého roka sme vyhlásili víťazov našej súťaže svetelného dizajnu LUMILOGY x Intebold. Odovzdali sme trofeje z recyklovaného krištáľu od českej prémiovej značky BROKIS a pre mňa je to viac než len pekný symbol. Je to pripomienka poctivosti, ktorú dnes v interiéroch veľmi potrebujeme.

Pretože úprimne – stále navrhujeme osvetlenie tak, akoby jediná otázka bola: „Je tam dosť svetla?“ A to nestačí. Svetlo nie je len o tom, aby sme videli. Svetlo je signál pre naše telo. Riadi bdelosť, únavu, výkon, náladu aj spánok.

A keď je v interiéri svetlo zle navrhnuté, človeka nedvíha, ale pomaly vypína – bez toho, aby sme si to uvedomili. Najväčšia chyba? Že svetlo riešime ako posledné. Alebo ho zachraňujeme dizajnovou lampou. Lenže dobré svetlo nie je štýl. Dobré svetlo je systém. A ak chceme hovoriť o kvalite interiérov na Slovensku, musíme sa konečne prestať tváriť, že wellbeing je marketing. Nie je. Je to zodpovednosť.

Svetlo ako zodpovednosť

Som rada, že táto súťaž ukázala, že máme mladých aj skúsených tvorcov, ktorí chápu, že svetlo môže byť poctivé. Funkčné. Udržateľné. A hlavne – ľudské. Lebo interiér, ktorý človeka unaví, nie je dobrý interiér. Je to len pekne nasvietený problém.

Úprimne gratulujem víťazom dizajnérovi Edgarovi Ondroušekovi s konceptom svietidla Water Drops a Matúšovi Podhorovi, ktorý má len 15 rokov a už teraz ukázal, že svetelný dizajn môže mať odvahu, čistotu a budúcnosť. Veľký rešpekt patrí aj finalistom Jakubovi Cvitkovičovi a Kataríne Kyman Haruštiakovej.

Toto sú momenty, keď viem, že to, čo robíme v rámci komunity a vzdelávania Slovenskej asociácie interiérových dizajnérov, má zmysel. Lebo svetlo môže byť poctivé. A ľudia, ktorí ho tvoria, tiež.

S víťazom ocenenia, dizajnérom Edgarom Ondrouškom

foto – archív