Skip to main content

Mesiac: december 2025

Tempo architektúry zaostáva za poznaním

Prostredníctvom architektúry meníme svet pomalšie, než sa mení samotná spoločnosť. Dlhé roky sme to považovali za znak stability — v profesii, ktorá formuje mestá na desaťročia dopredu, totiž opatrnosť dávala zmysel. Avšak skutočným rizikom sa stalo oneskorenie a jeho dôsledky už pociťujeme.

Zatiaľ čo iné odbory dokážu nové poznanie absorbovať v priebehu rokov, my ho neraz integrujeme celé dekády. Najviditeľnejšie je to v porovnaní s medicínou, odvetvím s extrémnou zodpovednosťou, ktorá si stagnáciu jednoducho nemôže dovoliť. Nové výskumy sa tam premietajú do praxe takmer okamžite, pretože alternatívou by bolo vedomé zotrvávanie v horších riešeniach.

My sme si na tento časový odstup zvykli natoľko, že ho prestávame spochybňovať. Hovoríme o normách. O procesoch. O komplexnosti povoľovania. Všetko je to pravda a zároveň veľmi komfortné vysvetlenie. Pomalosť ešte nie je zodpovednosť, často je len pohodlím. Vysoké školy učia podľa osnov, ktoré sa menia nepružne. Stavebné firmy sa držia technológií, ktoré poznajú. My stále navrhujeme podľa vzorcov, ktoré fungovali pred dvadsiatimi rokmi. Zmena prináša trenie a to predlžuje proces.

Vieme viac, než používame

Poznatkov o vplyve prostredia na zdravie, kogníciu a kvalitu života prudko pribúda. My ich absorbujeme pomaly. Výskumy o vplyve denného svetla na cirkadiánne rytmy sú dostupné už viac než dekádu, no vo veľkej časti projektov sa osvetlenie stále navrhuje podľa noriem, ktoré tieto poznatky nezohľadňujú. Vieme, že kvalita vzduchu ovplyvňuje produktivitu, a predsa sa minimálne štandardy vetrania za posledné roky zásadne neposunuli. Nejde o to, či vieme navrhovať lepšie, ale prečo to nerobíme rýchlejšie.

Často zaznieva argument ceny. Klient vraj nie je pripravený. V skutočnosti si vyberá z možností, ktoré mu dovolíme vidieť. Trh je napokon odrazom toho, čo architektúra považuje za štandard a čo ponecháva v kategórii experimentu. Za našou deklarovanou opatrnosťou často stojí neochota narušiť zaužívané procesy. Práve tam vzniká tiché napätie medzi tým, čo sľubujeme a čo sme schopní reálne doručiť.

Tempo, ktoré už nestačí

Radi hovoríme o kvalitnom a zdravom prostredí pre každodenný život. Realita však zaostáva za slovami. Zdravé prostredie ešte nepatrí medzi naše samozrejmé štandardy, príliš často ho považujeme za nadštandard. Tento nesúlad znepokojuje. Architektúra má obrovský spoločenský dosah. Práve preto si nemôžeme dovoliť tempo diktované pohodlím profesie.

Čo s tým?

Musíme sa špecializovať, spolupracovať s odborníkmi od počiatočného návrhu, neustále sa vzdelávať a poznať medzinárodné štandardy v hĺbke, nie povrchne. Potrebujeme uvoľniť normy a regulácie tak, aby definovali výsledky namiesto metód. A prestať odkladať to, čo už vieme. Architektúra sa nemení rada. Vždy sa však pohla vtedy, keď sa zmenil svet okolo nej. A ten sa už zmenil.

Tempo, ktoré nám doteraz stačilo, už nestačí.

foto – bývalý Národný poisťovací inštitút, r. 1932, Štokholm

Univerzálny dizajn: dobrá myšlienka, zjednodušená prax

Univerzálny dizajn nemá problém v definícii. Má problém v tom, ako sa v praxi zjednodušil.

Univerzálne navrhovanie je podľa medzinárodných dokumentov, vrátane Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, metóda tvorby prostredí, výrobkov a služieb tak, aby ich mohli využívať všetci ľudia v čo najväčšej možnej miere, bez potreby špeciálnych úprav. Nejde o navrhovanie pre „zdravotne znevýhodnených“, ale o navrhovanie pre ľudí ako takých – v ich rôznorodosti, životných situáciách, schopnostiach a obmedzeniach.

Napriek tomu sa univerzálny dizajn v praxi často zužuje na viditeľné fyzické znevýhodnenia. Diskusia sa redukuje na rampy, výťahy, šírky dverí a sanitárne zariadenia. Zo širokej metodiky sa tak stáva technická kontrolná položka, nie práca s človekom. Sedem princípov univerzálneho navrhovania, vytvorených pod vedením architekta Ronald Mace, reagovalo na potreby svojej doby. Lenže kontext sa zásadne zmenil.

foto – Matej Fabiánek

Bariéry dneška sú často neviditeľné

Dnes nežijeme len s fyzickými bariérami. Žijeme s hlukom, svetelným smogom, kognitívnou záťažou, chronickým stresom, neurodivergenciou a starnutím populácie. Mnohé z týchto znevýhodnení sú neviditeľné, dočasné alebo situačné a práve preto v praxi často zostávajú nepovšimnuté.

Formálne prístupný priestor ešte neznamená priestor skutočne použiteľný. Školská trieda môže byť bezbariérová, ale ak je hlučná alebo zle osvetlená, môže byť pre časť detí vyčerpávajúca. Kancelária môže mať správne rozmery, no bez možnosti regulovať svetlo, hluk či vzduch sa stáva stresujúcim prostredím.

Interiér, ktorý spĺňa normy, môže zlyhať v tom najdôležitejšom – v podpore človeka.

Inkluzívny dizajn nevznikol preto, že by univerzálny dizajn zlyhal, ale preto, že jeho limity sa v každodennej praxi stali neprehliadnuteľnými. Pozornosť sa presúva od idey „pre všetkých“ k realite skutočnej použiteľnosti pre konkrétnych ľudí.

foto – Matej Fabiánek

Od teórie k systémovej zmene

O to viac ma teší, že tieto úvahy sa začínajú premietať aj do systémových zmien. Spolu s Dušanom Kočlíkom z Fakulty architektúry a dizajnu a Silviou Senesi Lutherovou zo Slovenského centra dizajnu sme pripravili novú kartu zamestnania Interiérový dizajnér / Interiérová dizajnérka pre Aliancia sektorových rád.

Jednou z nových odborných vedomostí, ktoré navrhujeme pomenovať, sú inkluzívne prístupy v interiéri.
Pretože interiérový dizajn nie je len estetická disciplína – je to odbor, ktorý priamo ovplyvňuje kvalitu života ľudí. V konečnom dôsledku ide o jednoduchú otázku: Je interiér skutočne prispôsobený ľuďom, ktorí ho používajú?

foto – Matej Fabiánek

projekt – Revitalizácia vstupných priestorov Neonatologickej kliniky intenzívnej medicíny LF UK a NÚDCH
autorky – Zuzana Kralovicova, Gabriela Chvostaľová
foto – Matej Fabiánek