Tempo architektúry zaostáva za poznaním
Prostredníctvom architektúry meníme svet pomalšie, než sa mení samotná spoločnosť. Dlhé roky sme to považovali za znak stability — v profesii, ktorá formuje mestá na desaťročia dopredu, totiž opatrnosť dávala zmysel. Avšak skutočným rizikom sa stalo oneskorenie a jeho dôsledky už pociťujeme.
Zatiaľ čo iné odbory dokážu nové poznanie absorbovať v priebehu rokov, my ho neraz integrujeme celé dekády. Najviditeľnejšie je to v porovnaní s medicínou, odvetvím s extrémnou zodpovednosťou, ktorá si stagnáciu jednoducho nemôže dovoliť. Nové výskumy sa tam premietajú do praxe takmer okamžite, pretože alternatívou by bolo vedomé zotrvávanie v horších riešeniach.
My sme si na tento časový odstup zvykli natoľko, že ho prestávame spochybňovať. Hovoríme o normách. O procesoch. O komplexnosti povoľovania. Všetko je to pravda a zároveň veľmi komfortné vysvetlenie. Pomalosť ešte nie je zodpovednosť, často je len pohodlím. Vysoké školy učia podľa osnov, ktoré sa menia nepružne. Stavebné firmy sa držia technológií, ktoré poznajú. My stále navrhujeme podľa vzorcov, ktoré fungovali pred dvadsiatimi rokmi. Zmena prináša trenie a to predlžuje proces.
Vieme viac, než používame
Poznatkov o vplyve prostredia na zdravie, kogníciu a kvalitu života prudko pribúda. My ich absorbujeme pomaly. Výskumy o vplyve denného svetla na cirkadiánne rytmy sú dostupné už viac než dekádu, no vo veľkej časti projektov sa osvetlenie stále navrhuje podľa noriem, ktoré tieto poznatky nezohľadňujú. Vieme, že kvalita vzduchu ovplyvňuje produktivitu, a predsa sa minimálne štandardy vetrania za posledné roky zásadne neposunuli. Nejde o to, či vieme navrhovať lepšie, ale prečo to nerobíme rýchlejšie.
Často zaznieva argument ceny. Klient vraj nie je pripravený. V skutočnosti si vyberá z možností, ktoré mu dovolíme vidieť. Trh je napokon odrazom toho, čo architektúra považuje za štandard a čo ponecháva v kategórii experimentu. Za našou deklarovanou opatrnosťou často stojí neochota narušiť zaužívané procesy. Práve tam vzniká tiché napätie medzi tým, čo sľubujeme a čo sme schopní reálne doručiť.
Tempo, ktoré už nestačí
Radi hovoríme o kvalitnom a zdravom prostredí pre každodenný život. Realita však zaostáva za slovami. Zdravé prostredie ešte nepatrí medzi naše samozrejmé štandardy, príliš často ho považujeme za nadštandard. Tento nesúlad znepokojuje. Architektúra má obrovský spoločenský dosah. Práve preto si nemôžeme dovoliť tempo diktované pohodlím profesie.
Čo s tým?
Musíme sa špecializovať, spolupracovať s odborníkmi od počiatočného návrhu, neustále sa vzdelávať a poznať medzinárodné štandardy v hĺbke, nie povrchne. Potrebujeme uvoľniť normy a regulácie tak, aby definovali výsledky namiesto metód. A prestať odkladať to, čo už vieme. Architektúra sa nemení rada. Vždy sa však pohla vtedy, keď sa zmenil svet okolo nej. A ten sa už zmenil.
Tempo, ktoré nám doteraz stačilo, už nestačí.
foto – bývalý Národný poisťovací inštitút, r. 1932, Štokholm
