Skip to main content

Značka: dizajn bytu

Betónová stierka ako dizajnová skratka

Betónová stierka (mikrocement) je povrchová terapia pre interiérové komplexy. Vyzerá čisto, minimalisticky a fotogenicky – a presne preto ju ľudia milujú. Je to najjednoduchší spôsob, ako interiér naraz povýšiť bez rozmýšľania. Stačí sivá plocha a pocit, že máme dizajn.

Lenže interiéry nerobíme na fotku. Robíme ich pre realitu. A realita má topánky, deti, psa, mastný prst na stene a vodu všade tam, kde ju nechceme. V tej chvíli betónová stierka prestáva byť luxus a začína byť drahý, nervózny povrch, ktorý neznáša život.

Ekologický a materiálový mýtus

Cementárenský priemysel tvorí približne 7 % globálnych emisií CO₂. A my z neho robíme trendový povrch na chodby a kúpeľne, aby to vyzeralo svetovo. O pár rokov to riešime znova – mapy, šmuhy, mikropraskliny, fľaky, opravy, ktoré vidno viac než pôvodný problém.

Povedzme si to otvorene: tento povrch nikdy nezostarne do krásy. Nezíska patinu. Nezjemnie. Nevyzreje. Len postupne degraduje a tvári sa, že chyba je v človeku, ktorý si dovolil bývať.

Betónová stierka nie je betón. Je to chemická ilúzia betónu – systém vrstiev, penetrácií, polymérov a lakov, ktorý musí byť urobený perfektne, ideálne v priestore bez pohybu, vody a života. Čiže v priestore, kde nikto nebýva. Keď sa to urobí „normálne“, nie je to nadčasovosť. Je to časovaná bomba.

Udržateľnosť bez ilúzií

Najväčší paradox je, že ľudia majú pocit ekologického interiéru len preto, že estetika pôsobí surovo a prirodzene. V skutočnosti ide o ďalší chemický systém, ktorý sa bude opravovať tak, že sa celé riešenie zbrúsi, strhne a spraví nanovo. Stačí jedna monstera a máme pocit, že sme zachránili planétu.

Áno, betón má v stavebníctve svoje miesto – v konštrukciách, v dlhodobej logike stavby, v práci s tepelnou hmotou. Nie však ako trendová stierka, ktorá má zakryť slabý návrh a tváriť sa ako štýl. Pri aplikácii aj odstraňovaní vzniká kremíkový prach, vážne zdravotné riziko pre remeselníkov. Minimalizmus má aj svoju cenu. Len ju neplatí ten, kto si ho fotí.

Ak už betón, tak inteligentne. A ak chceme byť naozaj ekologickí, prvá voľba nie je nová betónová stierka, ale nevyhadzovať funkčné veci len preto, že nepôsobia dosť moderne. Udržateľný interiér nie je ten, ktorý vyzerá dobre dnes. Je to ten, ktorý o 5–10 rokov nemusíme vybúrať, lebo sme si dizajn pomýlili s pózou.

A ak betónová stierka praská, nie je to chyba domu. Je to chyba rozhodnutia.

foto – Timothy Kaye, Peter Bennetts

Byt, ktorý si pýta pozornosť

Tento byt má šarm, ktorý sa nedá len tak odignorovať. Svetlo prichádza z troch strán, každé okno rámuje iný obraz – zelené dvory, tichú uličku či scenériu Legiodomov. Farebnosť je premyslená: žltá knižnica pôsobí ako vitamín D pre dušu, dubové parkety spájajú byt s jeho históriou. Priznaný betón, tehla a brúsené panely dodávajú interiéru vrstvy času a nepredstieranú pravosť. Áno, esteticky je to veľmi pôsobivé. Aj architektonické.

foto – Isonative

Keď obdiv nestačí

Asi si to tento interiér zlízne aj za všetkých ostatných – obdivovaných a s nadšením napodobňovaných. Nie všetko je však pre každého. V interiéri totiž trávime 90 % svojho času. A vtedy znášame nielen pozitíva, ale aj negatíva dizajnu. Tie nás ovplyvňujú psychicky aj fyzicky.

Jedným z nich je svetlo. Ani orientácia na tri strany nestačí. Žiadny svetelný špecialista, ktorý sa zaoberá zdravím, by tu veľa radosti nenašiel. Kuchynské svetlo je skôr akcentové. Reflektory a bodovky patria na nasvietenie obrazu či knižnice, nie na každodenný život.

foto – Isonative

V kúpeľni pri zrkadle je to podobné. Na líčenie či holenie potrebujeme rovnomerné osvetlenie tváre bez ostrých tieňov. Excentricky osadené svietidlo môže pôsobiť ako šikmý divadelný reflektor. Glamour? Asi nie.

Vizuálne však všetko hrá. Kúpeľňa pôsobí čisto, bez detailov. No v skutočnosti ich má nespočet. Každá špára je detail. A ten detail je časom problém. Údržba. Kto má v sprche malý formát dlažby, ten vie svoje. Hej, je to efektné. Ale praktické? Človek sa stane dennodenným otrokom svojich podláh a stien. Biele odtiene sú extra nevďačné.

Ideálny môže byť

Estetika aj atmosféra interiéru sú fajn a na krátkodobý pobyt by bol byt úplne dokonalý. Airbnb hostia by ho zbožňovali – vizuálna hra materiálov a farieb, pocit autenticity, fotogenické zákutia. Ale na každodenné bývanie, to by bolo najlepšie spýtať sa samotného užívateľa.

foto – Isonative

foto – Isonative
autori – Patrik Kuva – ROAR architekti, Tatiana Kuva – Diagram Studio
projekt – Int Suna

Osobné obhliadky interiérov

Ak by som si mala vybrať jediného finalistu na osobnú obhliadku s porotou Intebold Awards z kategórie Bývanie v roku 2025, bol by to tento byt. Priznávam, som zaujato-nadšená. Poznám tvorbu What Architects. a ich interiéry ma zakaždým presvedčia.

Mala som príležitosť zažiť niektoré ich priestory naživo – s autorským výkladom. A to je zásadné. Vidieť interiér naživo je úplne iná skúsenosť než hodnotiť ho z fotiek. Genius loci sa cez obrazovku jednoducho neprenesie.

– Vrstvenie emócií, haptiky a svetla
– Každý detail má svoj dôvod
– Atmosféra, ktorá nevznikla náhodou
– Precízne remeslo, ktoré je cítiť pod prstami

Strešný byt, autori – What Architects., foto – Matej Hakár

Malé gestá majú zmysel

Inšpiruje ma ich citlivý, no zároveň inovatívny prístup ku každému projektu osobitne. Napríklad aj také jednoduché, no inkluzívne gesto, ako je osadenie vypínačov o 20 cm nižšie, aby boli dostupné pre všetkých členov domácnosti. To je premýšľanie dopredu.

Jediné, čo mi v tomto konkrétnom interiéri na fotkách chýba, je umenie. Nemyslím tým umenie vytvoriť výborný priestor (to je pre What Architects. akosi prirodzené), ale umelecké dielo ako vizuálny akcent, ktoré by pridalo ďalšiu vrstvu významu.

Priestor, ktorý slúži ľuďom, si zaslúži byť vnímaný telom, svetlom aj tichom – nielen pixelmi. Preto je dôležité interiéry pri hodnotení vidieť, ale najmä zažiť.

Strešný byt, autori – What Architects., foto – Matej Hakár
Strešný byt, autori – What Architects., foto – Matej Hakár

Intebold Awards 2025
Strešný byt
autori – Ondrej Kurek, Tomáš Krištek, spoluautorky – Mária Vaňurová, Mária Šebová – What Architects.
foto – Matej Hakár

Život začína na konci architektúry

Niektoré interiéry sú na prvý pohľad fascinujúce. Materiály ako betón, tehla, preglejka či biela sadra tu tvoria harmonický celok, ktorý pôsobí uhladene, takmer meditatívne. Takým je aj Byt D, ktorý vznikol ešte počas výstavby bytového domu, čo architektom umožnilo upraviť dispozíciu podľa vlastného konceptu.

Minimalizmus ako vedomá voľba

Z návrhu cítiť snahu o vzdušnosť, o vizuálne očistenie života od každodenného neporiadku. Všetko má svoje miesto, funkčné zóny sú oddelené, výhľady ponechané otvorené, kuchyňa odľahčená, obývačka redukovaná na to najpodstatnejšie. V celom byte sa ukazuje krása prírodných materiálov, bez farebných zásahov, bez ornamentu. Materiál sám o sebe je ornamentom. Napriek tomu, že tento prístup má svoje kvality a jasnú koncepciu, pri pohľade na fotografie vzniká otázka – čo mi chýba, keď sledujem takto čistý priestor cez obrazovku. Genius loci sa totiž nedá preniesť fotkou. Nevidím, kto v byte žije, nepoznám jeho rytmus, zvyky, ticho ani zvuky každodennosti.

Keď čistota balansuje na hrane prázdna

Minimalizmus, v takejto čistej podobe, môže niekedy balansovať na hrane. V istých momentoch sa totiž dostavuje pocit prázdna podobný tomu, čo psychológia označuje ako white torture. Ide o fenomén, kedy úplná absencia podnetov (farieb, textúr, predmetov) vytvára senzorické ticho, ktoré pôsobí skôr odcudzujúco než upokojujúco. Nie je to výčitka, skôr úvaha nad tým, ako veľmi je interiér spätý s človekom a jeho emóciami.

Priestor potrebuje aj človeka

Tento interiér je ukážkou dizajnu, ktorý cielene potláča prebytok a chaos. No možno práve preto miestami pôsobí až príliš kontrolovane. Pripomína, že ani najkrajší materiál nenahradí ľudskosť, ktorú do interiéru vnáša život sám a možno aj odvážnejší umelecký moment, osobná bodka, ktorá dá priestoru charakter, emóciu a jedinečnosť. To všetko však neznamená, že interiér nie je kvalitný. Práve naopak, je výsledkom jasnej predstavy a poctivej práce. No pripomína nám aj dôležitú otázku: kde je hranica medzi architektonickou čistotou a priestorom, ktorý nás má objať?

foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská

foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská
projekt – Byt D
autor – Jaro Krobot, spoluautor – Peter Hudač