Prečo by sme navrhovali niečo, čo nezlepšuje život ľudí? Dnes večer o tom budem hovoriť na DESIGN TALKS BRATISLAVA.
Pred rokmi som sedela na VŠVU na prednáškach Imra Vaška a snažila sa pochopiť experimentálne digitálne metódy v architektúre. Prisahám, nerozumela som ani slovo. A keď som sa spýtala druhýkrát, nepomohlo to. Dnes si myslím, že problém je skôr v tom, ako v architektúre a dizajne často rozprávame o svojej práci. Veľa slov o forme, menej o tom, ako sa v priestore žije.
Architektúra a interiéry však nie sú pre architektov. Sú pre ľudí. A ak dizajn nezlepšuje ich každodenný život, je len estetickým gestom. Aj preto v Intebold Awards tento rok hľadáme interiéry, ktoré zlepšujú životné podmienky aj po viacero rokoch užívania. Milan tiež čo-to povie ☺️ – o otvorení nového ročníka.
A bude mi cťou byť súčasťou panelovej diskusie pod vedením bývalého hlavného architekta Európskej komisie Petra Beňušku spolu s Kristínou Navarro Balaz, Lenkou Gulačovou a Romanou Černochovou. Za pozvanie ďakujem Gabike Fukatschovej a Modulor Architecture. Už teraz mám trému z dnešného večera. Ak budete v Jurkovičovej teplárni, príďte ma povzbudiť.
Bývam v modernej mestskej štvrti. Zatiaľ. Po tejto skúsenosti viem, že aj projekty od oceňovaných architektov zlyhávajú v tom najzákladnejšom – v každodennom fungovaní. Možno aj preto som na kvalitu bytových domov citlivá. Zároveň chápem, že ide o jednu z najkonzervatívnejších oblastí architektúry.
Do dospelosti som vyrastala v dome s dvadsiatimi štyrmi bytmi, spoločenskou miestnosťou, saunou, mangľovňou, kočíkarňami a vlastným dvorom s ihriskom. Každý byt mal sklad a garáž. Nebolo to luxusné bývanie. Bolo premyslené. Dom podporoval komunitu, prirodzené stretávanie aj každodenný komfort bez potreby ich komunikovať. Jednoducho fungoval. A podobne funguje dodnes. Moja predstava kvalitného bývania preto nestojí na emócii ani nostalgii, ale na skúsenosti s prostredím navrhnutým s porozumením pre život.
Koncept narazil na realitu
Architekti si radi hovoria, že architektúra je umenie. Autorské gesto. Emócia. Koncept. Lenže potom sa v bytovom dome snažíme skolaudovať posilňovňu a zistíme, že padajúca činka má väčšiu výpovednú hodnotu o kvalite návrhu než celé to umelecké cítenie.
Susedia nad posilňovňou počujú nárazy, vibrácie, rezonancie. Nie preto, že by niekto cvičil zle, ale preto, že dom je monolitický celok bez funkčne prerušených akustických mostov. To nie je zlyhanie prevádzky. To je zlyhanie návrhu. Technická norma je len minimum, nie garancia kvality. A v praxi sa s ňou často narába skôr ako s alibi, než ako s nástrojom ochrany obyvateľov.
Komfort bývania sa v developerských projektoch systematicky obetuje ako prvý, pretože nevyhrá súťaž, nezmestí sa do rozpočtu, nevidno ho na vizualizácii a pri predaji nehrá zásadnú rolu. Kolaudáciou sa zodpovednosť autorov stavby nekončí. Až každodenné používanie budovy ukáže, či návrh rešpektoval fyziku alebo len rátal s tým, že následky ponesú obyvatelia, nie autori.
Architektúra ako infraštruktúra života
Tu sa často odhaľuje jadro problému: architekti si nie vždy prizývajú stavebných inžinierov a špecialistov v dostatočnej miere, pretože majú pocit, že ich inžiniersky titul stačí. Nestačí. Nestačí na akustiku. Nestačí na fyziku konštrukcií. Nestačí na vibrácie. Nestačí na život.
Architektúra nie je umelecká inštalácia v galérii, ktorú obdivujem päť minút a idem domov. Architektúra je dlhodobá zodpovednosť za zdravie, spánok a nervový systém ľudí, ktorí v nej majú žiť desaťročia. Umenie patrí do života. Pre mňa je umenie večer uspať deti. Alebo kosou pokosiť trávnik.
Architektúra však nie je poézia. Architektúra je infraštruktúra každodennosti. A infraštruktúra buď funguje, alebo ničí kvalitu života.
Pred pár dňami som bola opäť na Noci architektúry a dizajnu na Fakulte architektúry a dizajnu v Bratislave. Presne po roku. Diskusie, postoje aj atmosféra pôsobili povedome. Architektúra sa vo vlastnom prostredí evidentne cíti dobre. Text, ktorý ma táto návšteva pred rokom inšpirovala napísať, som tento rok mohla použiť takmer bez úprav. Ateliér BIG zmizol z ponuky. Ateliér Paňák Kusý bol výtvarný, sebavedomý a manifestoval presvedčivo. Ateliér bytových domov naďalej stavia formu nad reálne bývanie. Presvedčivé na modeli, komplikovanejšie vo štvrtok ráno.
Z ateliéru Paňák Kusý
Architektúra medzi formou a realitou
Otázka zostáva rovnaká: koho vlastne architektonické fakulty pripravujú?
Vzdelávanie gravituje k autorskému výstupu a formálnej excelencii, zatiaľ čo používateľ a jeho potreby zostávajú druhoradou vrstvou. Priestor pritom priamo ovplyvňuje správanie, emócie aj každodenné fungovanie. Medzidisciplinárna spolupráca tak nie je trend, ale pracovná realita. Michal Matloň ukazuje, že psychológia prostredia prináša rozmer, ktorý na výkrese nevidno, no v realite ho cíti každý. Inkluzívny dizajn do tejto logiky prirodzene patrí. Priestor navrhnutý pre širší záber ľudí funguje dlhšie.
Umelá inteligencia sa v architektúre stále redukuje na generovanie vizualizácií, hoci jej potenciál leží v dátach, simuláciách a optimalizácii rozhodnutí. Milan Illes ukazuje, že môže byť nástrojom premýšľania. Takto uchopený prístup rozširuje kontext skôr, než sa stane samozrejmosťou.
Z ateliéru Paňák Kusý
Nová rola architekta
Úspešný architekt dnes funguje ako technokrat — človek rozumejúci procesom, dátam aj riadeniu tímov. Školy naďalej produkujú skôr projektantov formy ako ľudí pripravených viesť komplexné projekty. Práve v tejto rovine sa ukazuje rozdiel medzi navrhovaním a vedením architektúry ako celku.
Architektúra má silnú tradíciu výrazných osobností a slabšiu tradíciu ich systematického odovzdávania ďalej. Mentoring ako priebežná súčasť kariéry by profesii prospel viac, než sa zdá. Školské prostredie niekedy pôsobí ako dobre fungujúca uzavretá komunita. Medzitým ľudia vonku riešia byty, ktoré musia fungovať v rannej špičke, počas choroby aj v momente, keď sa rodina rozrastie.
Aby som bola fér, každoročne sa teším na prezentáciu Ústavu konštrukcií v architektúre a inžinierskych stavieb. Vášeň pre staticky neurčité konštrukcie by zamotala hlavu aj skúsenému milovníkovi hlavolamov. V takých chvíľach pôsobí architektúra prekvapivo ľudsky. Relevancia architektúry sa ukazuje v každodennom používaní priestoru. Koncept funguje najlepšie vtedy, keď ho netreba zdĺhavo vysvetľovať. Budúcnosť patrí tým, ktorí chápu ľudí, umelú inteligenciu a udržateľnosť.
Parametrická architektúra sa dnes vyslovuje takmer s rešpektom, akoby automaticky zvyšovala kvalitu projektu. Nezvyšuje. Je to len nástroj — no taký, ktorý veľmi rýchlo odhaľuje, kde architektúra ešte stále stojí viac na obdivovanej forme než na reálnom fungovaní. Parametrika prináša niečo, čo architektúra dlho vedela obchádzať: merateľnosť. A merateľnosť je moment pravdy každej tvorivej profesie.
Pre nás, interiérových architektov a dizajnérov, je to dobrá správa. Už na začiatku vieme pomenovať kvalitu vnútorného prostredia, nastaviť očakávania a sústrediť sa na to podstatné — ako bude priestor skutočne fungovať.
S parametrickým navrhovaním som sa opakovane stretávala na prednáškach Imra Vaška na VŠVU. Technologická presnosť aj vizuálna sila boli neprehliadnuteľné. Chýbala mi však jasná odpoveď na jednoduchú otázku: prečo by sa tento prístup mal stať štandardom? Architektúra nepotrebuje viac nástrojov. Potrebuje lepšie výsledky.
Od vizuálneho efektu k biologickému fungovaniu budov
Parametrika dáva zmysel iba vtedy, keď zvyšuje kvalitu prostredia — lepšiu akustiku, zdravšie svetlo, stabilný tepelný komfort a rozumnú energetiku. Nie esteticky, ale biologicky. Budovy nemajú vyzerať inteligentne. Majú tak fungovať. Debata o tom, či parametrika ohrozí autorstvo, je v skutočnosti vedľajšia. Nenahradí silných architektov, ale zmení spôsob, akým obhajujú svoje rozhodnutia. Nevytvára ani architektúru, ale možnosti. Autorom budúcnosti bude ten, kto dokáže z množstva variantov vybrať riešenie s požadovanou kvalitou života. Menej ega, viac kurátorovania parametrov.
Skutočná zmena sa pravdepodobne neudeje v ikonických stavbách, ale v masovej výstavbe — v bytových domoch, školách a nemocniciach. Tam, kde nerozhoduje vizuálny efekt, ale každodenné fungovanie. Bude parametrika lacnejšia a rýchlejšia? Automaticky nie. Bude však presnejšia. Menej improvizácie na stavbe, menej zmien, menej odpadu. A developeri veľmi rýchlo pochopia, že dobre fungujúca budova je jednoducho lepší biznis. Najbližšie roky preto pravdepodobne nebudú o forme, ale o kapacite. Ľudí pribúda, mestá hustnú a tlak na rýchlu výstavbu dostupného bývania bude rásť. Nebudeme si môcť dovoliť stavať pomaly ani neefektívne.
Parametrika nekončí autorstvo. Mení definíciu kvality. Budúcnosť patrí architektom, ktorí dokážu navrhovať vo veľkom — premyslene, rýchlo a bez kompromisov. Prikladám vizualizácie príkladu školy navrhnutej pomocou dát a parametrického prístupu od SIEBERT+TALAŠ — ako dôkaz, že táto budúcnosť sa nezačína. Ona prebieha už na Slovensku.
Som rada, že tento výrok cez víkend pomenovala May Fawzy, pretože ho stále nepočujeme dosť. A predsa je vkus dodnes najrozšírenejšou metodikou v interiérovom dizajne aj architektúre. Je to absurdné. V ére medicíny založenej na dôkazoch a dátach by sme mali prostredie, v ktorom ľudia trávia až 90 % svojho života, navrhovať minimálne rovnako zodpovedne.
Výskumy z oblasti environmentálnej psychológie dlhodobo ukazujú, že kvalita priestoru ovplyvňuje stres, kognitívny výkon aj rýchlosť regenerácie. Prehľadová správa World Green Building Council uvádza, že kvalitné vnútorné prostredie môže zvýšiť produktivitu približne o 8 – 11 %. Lepšie vetranie a kvalita vzduchu dokážu znížiť absenciu. To nie sú detaily, ale ekonomické premenné.
Napriek tomu sa stále stretávame s vetami typu: „Mne sa to zdá chladné. Klient chce niečo útulnejšie. Tento materiál je trendy.“ Predstavme si chirurga, ktorý by povedal: „Tento postup som zvolil, lebo ho mám rád.“ Zaujímavá voľba. Dúfajme, že pacient prežije.
Estetika je dôležitá – mozog reaguje na harmóniu, svetlo aj proporcie. Problém však je, že vkus sa používa ako argument namiesto výsledku odborného procesu. Vkus je preferencia, nie kompetencia. Profesionál navrhuje na základe potrieb, správania, dát, kontextu a predovšetkým konceptu. Amatér navrhuje podľa toho, čo by si dal do vlastnej obývačky.
Dobrá architektúra vzniká otázkou: Funguje to dlhodobo, bezpečne a pre väčšinu ľudí? Nie – komu sa to páči. Ak má mať náš odbor ambíciu byť profesiou, ktorá formuje zdravšie a výkonnejšie prostredie, musíme si priznať zásadnú vec: Navrhovať podľa vkusu je pohodlné. Obhájiť návrh faktami je profesionálne. A medzi pohodlím a profesionalitou leží ten rozdiel, ktorý oddeľuje dekorovanie od architektúry. Lebo ak vlastním dizajnérske taniere, ešte neznamená, že viem variť.
Oceňujem víkendový čas strávený na veľtrhu Ambiente vo Frankfurte nad Mohanom v medzinárodnej komunite Európskej rady interiérových architektov, ktorá tieto fakty nielen neignoruje, ale ich aktívne posúva ďalej.
Korupcia v stavebníctve nie je pár čiernych oviec. Je to biznis model.
Odhady hovoria, že pri verejných projektoch sa cez korupčné mechanizmy stratí 10–30 % hodnoty zákazky, v niektorých prípadoch to dokáže navýšiť cenu projektu až o 50 %. Najväčší problém však nie je samotná existencia korupcie, ale predstierané prekvapenie. Presne vieme, kde sa to deje: v neprehľadnosti, v dodatkoch, v subdodávkach, v tom slávnom „to sa nedalo predvídať“.
zdroj – Ministerstvo obrany SR
Interiéry v tom lietajú tiež
Nalejme si čistého vína. Interiérový dizajn nie je žiadna svätá výnimka. Len sa tu používa krajší slovník a lepšie textúry. U nás sa tomu hovorí partnerská spolupráca, zľavy od dodávateľa či provízny systém. V realite to však môže byť obyčajný kickback – skrytá provízia započítaná v cene nábytku, podlahy, svietidiel alebo realizácie.
Klient si myslí, že platí za odborné vedenie a integritu. Niekedy však platí aj za cudziu obálku. A presne v tom momente interiér prestáva byť službou a začína byť manipuláciou.
zdroj – Ministerstvo obrany SR
Etika nie je voliteľný doplnok
Britský inštitút interiérového dizajnu spustil v roku 2020 kampaň „Kick Out The Kick-Backs“. Pochopili, že tajné provízie nie sú šikovnosť, ale konflikt záujmov, ktorý ničí dôveru a môže byť za hranou zákona.
A teraz nepríjemná otázka: Prečo sa na Slovensku stále tvárime, že etika je len bonus k vizualizácii? Prečo je normálne dať klientovi super cenu za návrh a dorobiť si to na maržiach, ktoré klient nikdy nevidí?
Buď férovosť alebo ilúzia
Toto nie je biznis stratégia. Je to mechanizmus, kvôli ktorému klienti neveria profesii, hádajú sa o faktúry a interiér sa mení na mínové pole.
Nechcem z architektov robiť anjelov ani z dodávateľov diabla. Chcem len jasné pravidlá: buď pracujem pre klienta, alebo pre províziu. Oboje naraz sa dá – ale iba vtedy, keď je to priznané, transparentné a odsúhlasené.
Ak sú v stavebníctve straty 10–30 % systémový problém, v interiéroch je systémový problém to, že sa to často ani nepovažuje za problém.
A áno, presne takto sa rodí normalizácia provízií.
Aj mňa kontaktujú dodávatelia a už v prvej správe rovno spomenú provízny systém. Väčšinou to ani nedočítam. Zavriem. V hlave zakódujem na blacklist. A idem ďalej. Lebo ak je prvá veta o provízii, tak to nie je obchodná ponuka. To je test charakteru.
V Slovenskej asociácii interiérových dizajnérov máme Etický kódex, ktorý má každý člen aplikovať vo svojej praxi. Verím, že si ho aspoň raz prečítali a snažia sa vyniknúť transparentnosťou, nie podvodmi. Overiť to neviem. Ale verím.
zdroj – Ministerstvo obrany SR
Moje pravidlo
Dodávateľské zľavy klientom vždy priznávam a delím sa o ne. Lebo bez klienta niet čo navrhovať, niet čo realizovať a už vôbec niet čo získavať.
zdroj foto – Ministerstvo obrany SR projekt – Národná univerzitná nemocnica generála Milana Rastislava Štefánika
Prostredníctvom architektúry meníme svet pomalšie, než sa mení samotná spoločnosť. Dlhé roky sme to považovali za znak stability — v profesii, ktorá formuje mestá na desaťročia dopredu, totiž opatrnosť dávala zmysel. Avšak skutočným rizikom sa stalo oneskorenie a jeho dôsledky už pociťujeme.
Zatiaľ čo iné odbory dokážu nové poznanie absorbovať v priebehu rokov, my ho neraz integrujeme celé dekády. Najviditeľnejšie je to v porovnaní s medicínou, odvetvím s extrémnou zodpovednosťou, ktorá si stagnáciu jednoducho nemôže dovoliť. Nové výskumy sa tam premietajú do praxe takmer okamžite, pretože alternatívou by bolo vedomé zotrvávanie v horších riešeniach.
My sme si na tento časový odstup zvykli natoľko, že ho prestávame spochybňovať. Hovoríme o normách. O procesoch. O komplexnosti povoľovania. Všetko je to pravda a zároveň veľmi komfortné vysvetlenie. Pomalosť ešte nie je zodpovednosť, často je len pohodlím. Vysoké školy učia podľa osnov, ktoré sa menia nepružne. Stavebné firmy sa držia technológií, ktoré poznajú. My stále navrhujeme podľa vzorcov, ktoré fungovali pred dvadsiatimi rokmi. Zmena prináša trenie a to predlžuje proces.
Vieme viac, než používame
Poznatkov o vplyve prostredia na zdravie, kogníciu a kvalitu života prudko pribúda. My ich absorbujeme pomaly. Výskumy o vplyve denného svetla na cirkadiánne rytmy sú dostupné už viac než dekádu, no vo veľkej časti projektov sa osvetlenie stále navrhuje podľa noriem, ktoré tieto poznatky nezohľadňujú. Vieme, že kvalita vzduchu ovplyvňuje produktivitu, a predsa sa minimálne štandardy vetrania za posledné roky zásadne neposunuli. Nejde o to, či vieme navrhovať lepšie, ale prečo to nerobíme rýchlejšie.
Často zaznieva argument ceny. Klient vraj nie je pripravený. V skutočnosti si vyberá z možností, ktoré mu dovolíme vidieť. Trh je napokon odrazom toho, čo architektúra považuje za štandard a čo ponecháva v kategórii experimentu. Za našou deklarovanou opatrnosťou často stojí neochota narušiť zaužívané procesy. Práve tam vzniká tiché napätie medzi tým, čo sľubujeme a čo sme schopní reálne doručiť.
Tempo, ktoré už nestačí
Radi hovoríme o kvalitnom a zdravom prostredí pre každodenný život. Realita však zaostáva za slovami. Zdravé prostredie ešte nepatrí medzi naše samozrejmé štandardy, príliš často ho považujeme za nadštandard. Tento nesúlad znepokojuje. Architektúra má obrovský spoločenský dosah. Práve preto si nemôžeme dovoliť tempo diktované pohodlím profesie.
Čo s tým?
Musíme sa špecializovať, spolupracovať s odborníkmi od počiatočného návrhu, neustále sa vzdelávať a poznať medzinárodné štandardy v hĺbke, nie povrchne. Potrebujeme uvoľniť normy a regulácie tak, aby definovali výsledky namiesto metód. A prestať odkladať to, čo už vieme. Architektúra sa nemení rada. Vždy sa však pohla vtedy, keď sa zmenil svet okolo nej. A ten sa už zmenil.
Tempo, ktoré nám doteraz stačilo, už nestačí.
foto – bývalý Národný poisťovací inštitút, r. 1932, Štokholm
Znie to ako samozrejmosť, ale nie je – architektúra by mala slúžiť ľuďom. Nielen investorom, výberovým konaniam, portfóliám. Ľuďom. A tým myslím všetkých ľudí – s rôznymi potrebami, schopnosťami, koreňmi aj denným rytmom.
Lenže realita je často iná. Prioritou je, aby to dobre vyzeralo. Ideálne veľkolepo. Instagramovateľne. S „čistým detailom“ a najlepšie bez toho otravného užívateľa, ktorý si dovolí zavesiť na stenu niečo iné ako bielu grafiku. Akoby sme ešte stále robili priestory pre oko odborníka, nie pre život. Architektúra nie je súťaž krásy. Nie je to súbor piktogramov, ktoré majú vyzerať správne z dronu. Architektúra je zodpovednosť – priestor, ktorý formuje náš každodenný život, náladu, zdravie, vzťahy, pocit bezpečia aj spolupatričnosti.
Od estetiky k blahu
Je čas to otočiť. Od estetiky k blahu. Od konceptu ku komunitám. Od ikon k inklúzii.
Svetlo, rastliny, prírodné materiály – nie ako dizajnový doplnok, ale ako podmienka kvalitného života. Spontánne stretávanie sa, výhľady do zelene, mierka, v ktorej sa necítime ako štatisti v korporátnom sci-fi. Priestor nemusí byť monumentálny, aby bol hodnotný. A architekt nemusí vedieť všetko. Zapojenie budúcich užívateľov do procesu navrhovania nie je slabosť, ale múdrosť. Vďaka tomu vznikajú priestory, ktoré reagujú na reálne potreby komunity.
A potom je tu udržateľnosť. Nie ako logo na prezentácii, ale ako praktický postoj – lokálne zdroje, recyklácia materiálov, nábytok z druhej ruky. Menej odpadu, viac dôvtipu.
Keď architektúra rešpektuje človeka
Výborným príkladom smeru, ktorým sa oplatí ísť, je interiér kancelárií spoločnosti ProRelo v Bratislava, navrhnutý štúdiom AT26 architects.
Čistý, svetlý priestor s priznanými technológiami, jemnou pastelovou estetikou a nábytkom, ktorý si už niečo pamätá. Zeleň, akustické riešenia aj pochopenie toho, že zamestnanci nie sú len štatistická veličina. Nie je to revolúcia. Je to dôstojný priestor pre človeka. A možno práve toto je smer, ktorým by sa architektúra mohla uberať: Priestor nemusí byť tip-top krásny. Musí byť zmysluplný. A keď je zmysluplný, krása príde. Inak. Hlbšie.
