Autor Martina Uhrinova

Betónová stierka ako dizajnová skratka

Napísal Martina Uhrinova dňa 5. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Betónová stierka (mikrocement) je povrchová terapia pre interiérové komplexy. Vyzerá čisto, minimalisticky a fotogenicky – a presne preto ju ľudia milujú. Je to najjednoduchší spôsob, ako interiér naraz povýšiť bez rozmýšľania. Stačí sivá plocha a pocit, že máme dizajn.

Lenže interiéry nerobíme na fotku. Robíme ich pre realitu. A realita má topánky, deti, psa, mastný prst na stene a vodu všade tam, kde ju nechceme. V tej chvíli betónová stierka prestáva byť luxus a začína byť drahý, nervózny povrch, ktorý neznáša život.

Ekologický a materiálový mýtus

Cementárenský priemysel tvorí približne 7 % globálnych emisií CO₂. A my z neho robíme trendový povrch na chodby a kúpeľne, aby to vyzeralo svetovo. O pár rokov to riešime znova – mapy, šmuhy, mikropraskliny, fľaky, opravy, ktoré vidno viac než pôvodný problém.

Povedzme si to otvorene: tento povrch nikdy nezostarne do krásy. Nezíska patinu. Nezjemnie. Nevyzreje. Len postupne degraduje a tvári sa, že chyba je v človeku, ktorý si dovolil bývať.

Betónová stierka nie je betón. Je to chemická ilúzia betónu – systém vrstiev, penetrácií, polymérov a lakov, ktorý musí byť urobený perfektne, ideálne v priestore bez pohybu, vody a života. Čiže v priestore, kde nikto nebýva. Keď sa to urobí „normálne“, nie je to nadčasovosť. Je to časovaná bomba.

Udržateľnosť bez ilúzií

Najväčší paradox je, že ľudia majú pocit ekologického interiéru len preto, že estetika pôsobí surovo a prirodzene. V skutočnosti ide o ďalší chemický systém, ktorý sa bude opravovať tak, že sa celé riešenie zbrúsi, strhne a spraví nanovo. Stačí jedna monstera a máme pocit, že sme zachránili planétu.

Áno, betón má v stavebníctve svoje miesto – v konštrukciách, v dlhodobej logike stavby, v práci s tepelnou hmotou. Nie však ako trendová stierka, ktorá má zakryť slabý návrh a tváriť sa ako štýl. Pri aplikácii aj odstraňovaní vzniká kremíkový prach, vážne zdravotné riziko pre remeselníkov. Minimalizmus má aj svoju cenu. Len ju neplatí ten, kto si ho fotí.

Ak už betón, tak inteligentne. A ak chceme byť naozaj ekologickí, prvá voľba nie je nová betónová stierka, ale nevyhadzovať funkčné veci len preto, že nepôsobia dosť moderne. Udržateľný interiér nie je ten, ktorý vyzerá dobre dnes. Je to ten, ktorý o 5–10 rokov nemusíme vybúrať, lebo sme si dizajn pomýlili s pózou.

A ak betónová stierka praská, nie je to chyba domu. Je to chyba rozhodnutia.

Svetlo je biológia

Napísal Martina Uhrinova dňa 3. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Koncom minulého roka sme vyhlásili víťazov našej súťaže svetelného dizajnu LUMILOGY x Intebold. Odovzdali sme trofeje z recyklovaného krištáľu od českej prémiovej značky BROKIS a pre mňa je to viac než len pekný symbol. Je to pripomienka poctivosti, ktorú dnes v interiéroch veľmi potrebujeme.

Pretože úprimne – stále navrhujeme osvetlenie tak, akoby jediná otázka bola: „Je tam dosť svetla?“ A to nestačí. Svetlo nie je len o tom, aby sme videli. Svetlo je signál pre naše telo. Riadi bdelosť, únavu, výkon, náladu aj spánok.

A keď je v interiéri svetlo zle navrhnuté, človeka nedvíha, ale pomaly vypína – bez toho, aby sme si to uvedomili. Najväčšia chyba? Že svetlo riešime ako posledné. Alebo ho zachraňujeme dizajnovou lampou. Lenže dobré svetlo nie je štýl. Dobré svetlo je systém. A ak chceme hovoriť o kvalite interiérov na Slovensku, musíme sa konečne prestať tváriť, že wellbeing je marketing. Nie je. Je to zodpovednosť.

Svetlo ako zodpovednosť

Som rada, že táto súťaž ukázala, že máme mladých aj skúsených tvorcov, ktorí chápu, že svetlo môže byť poctivé. Funkčné. Udržateľné. A hlavne – ľudské. Lebo interiér, ktorý človeka unaví, nie je dobrý interiér. Je to len pekne nasvietený problém.

Úprimne gratulujem víťazom dizajnérovi Edgarovi Ondroušekovi s konceptom svietidla Water Drops a Matúšovi Podhorovi, ktorý má len 15 rokov a už teraz ukázal, že svetelný dizajn môže mať odvahu, čistotu a budúcnosť. Veľký rešpekt patrí aj finalistom Jakubovi Cvitkovičovi a Kataríne Kyman Haruštiakovej.

Toto sú momenty, keď viem, že to, čo robíme v rámci komunity a vzdelávania Slovenskej asociácie interiérových dizajnérov, má zmysel. Lebo svetlo môže byť poctivé. A ľudia, ktorí ho tvoria, tiež.

S víťazom ocenenia, dizajnérom Edgarom Ondrouškom

foto – archív

Tempo architektúry zaostáva za poznaním

Napísal Martina Uhrinova dňa 25. decembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Prostredníctvom architektúry meníme svet pomalšie, než sa mení samotná spoločnosť. Dlhé roky sme to považovali za znak stability — v profesii, ktorá formuje mestá na desaťročia dopredu, totiž opatrnosť dávala zmysel. Avšak skutočným rizikom sa stalo oneskorenie a jeho dôsledky už pociťujeme.

Zatiaľ čo iné odbory dokážu nové poznanie absorbovať v priebehu rokov, my ho neraz integrujeme celé dekády. Najviditeľnejšie je to v porovnaní s medicínou, odvetvím s extrémnou zodpovednosťou, ktorá si stagnáciu jednoducho nemôže dovoliť. Nové výskumy sa tam premietajú do praxe takmer okamžite, pretože alternatívou by bolo vedomé zotrvávanie v horších riešeniach.

My sme si na tento časový odstup zvykli natoľko, že ho prestávame spochybňovať. Hovoríme o normách. O procesoch. O komplexnosti povoľovania. Všetko je to pravda a zároveň veľmi komfortné vysvetlenie. Pomalosť ešte nie je zodpovednosť, často je len pohodlím. Vysoké školy učia podľa osnov, ktoré sa menia nepružne. Stavebné firmy sa držia technológií, ktoré poznajú. My stále navrhujeme podľa vzorcov, ktoré fungovali pred dvadsiatimi rokmi. Zmena prináša trenie a to predlžuje proces.

Vieme viac, než používame

Poznatkov o vplyve prostredia na zdravie, kogníciu a kvalitu života prudko pribúda. My ich absorbujeme pomaly. Výskumy o vplyve denného svetla na cirkadiánne rytmy sú dostupné už viac než dekádu, no vo veľkej časti projektov sa osvetlenie stále navrhuje podľa noriem, ktoré tieto poznatky nezohľadňujú. Vieme, že kvalita vzduchu ovplyvňuje produktivitu, a predsa sa minimálne štandardy vetrania za posledné roky zásadne neposunuli. Nejde o to, či vieme navrhovať lepšie, ale prečo to nerobíme rýchlejšie.

Často zaznieva argument ceny. Klient vraj nie je pripravený. V skutočnosti si vyberá z možností, ktoré mu dovolíme vidieť. Trh je napokon odrazom toho, čo architektúra považuje za štandard a čo ponecháva v kategórii experimentu. Za našou deklarovanou opatrnosťou často stojí neochota narušiť zaužívané procesy. Práve tam vzniká tiché napätie medzi tým, čo sľubujeme a čo sme schopní reálne doručiť.

Tempo, ktoré už nestačí

Radi hovoríme o kvalitnom a zdravom prostredí pre každodenný život. Realita však zaostáva za slovami. Zdravé prostredie ešte nepatrí medzi naše samozrejmé štandardy, príliš často ho považujeme za nadštandard. Tento nesúlad znepokojuje. Architektúra má obrovský spoločenský dosah. Práve preto si nemôžeme dovoliť tempo diktované pohodlím profesie.

Čo s tým?

Musíme sa špecializovať, spolupracovať s odborníkmi od počiatočného návrhu, neustále sa vzdelávať a poznať medzinárodné štandardy v hĺbke, nie povrchne. Potrebujeme uvoľniť normy a regulácie tak, aby definovali výsledky namiesto metód. A prestať odkladať to, čo už vieme. Architektúra sa nemení rada. Vždy sa však pohla vtedy, keď sa zmenil svet okolo nej. A ten sa už zmenil.

Tempo, ktoré nám doteraz stačilo, už nestačí.

foto – bývalý Národný poisťovací inštitút, r. 1932, Štokholm

Univerzálny dizajn: dobrá myšlienka, zjednodušená prax

Napísal Martina Uhrinova dňa 16. decembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Univerzálny dizajn nemá problém v definícii. Má problém v tom, ako sa v praxi zjednodušil.

Univerzálne navrhovanie je podľa medzinárodných dokumentov, vrátane Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, metóda tvorby prostredí, výrobkov a služieb tak, aby ich mohli využívať všetci ľudia v čo najväčšej možnej miere, bez potreby špeciálnych úprav. Nejde o navrhovanie pre „zdravotne znevýhodnených“, ale o navrhovanie pre ľudí ako takých – v ich rôznorodosti, životných situáciách, schopnostiach a obmedzeniach.

Napriek tomu sa univerzálny dizajn v praxi často zužuje na viditeľné fyzické znevýhodnenia. Diskusia sa redukuje na rampy, výťahy, šírky dverí a sanitárne zariadenia. Zo širokej metodiky sa tak stáva technická kontrolná položka, nie práca s človekom. Sedem princípov univerzálneho navrhovania, vytvorených pod vedením architekta Ronald Mace, reagovalo na potreby svojej doby. Lenže kontext sa zásadne zmenil.

Bariéry dneška sú často neviditeľné

Dnes nežijeme len s fyzickými bariérami. Žijeme s hlukom, svetelným smogom, kognitívnou záťažou, chronickým stresom, neurodivergenciou a starnutím populácie. Mnohé z týchto znevýhodnení sú neviditeľné, dočasné alebo situačné a práve preto v praxi často zostávajú nepovšimnuté.

Formálne prístupný priestor ešte neznamená priestor skutočne použiteľný. Školská trieda môže byť bezbariérová, ale ak je hlučná alebo zle osvetlená, môže byť pre časť detí vyčerpávajúca. Kancelária môže mať správne rozmery, no bez možnosti regulovať svetlo, hluk či vzduch sa stáva stresujúcim prostredím.

Interiér, ktorý spĺňa normy, môže zlyhať v tom najdôležitejšom – v podpore človeka.

Inkluzívny dizajn nevznikol preto, že by univerzálny dizajn zlyhal, ale preto, že jeho limity sa v každodennej praxi stali neprehliadnuteľnými. Pozornosť sa presúva od idey „pre všetkých“ k realite skutočnej použiteľnosti pre konkrétnych ľudí.

Od teórie k systémovej zmene

O to viac ma teší, že tieto úvahy sa začínajú premietať aj do systémových zmien. Spolu s Dušanom Kočlíkom z Fakulty architektúry a dizajnu a Silviou Senesi Lutherovou zo Slovenského centra dizajnu sme pripravili novú kartu zamestnania Interiérový dizajnér / Interiérová dizajnérka pre Aliancia sektorových rád.

Jednou z nových odborných vedomostí, ktoré navrhujeme pomenovať, sú inkluzívne prístupy v interiéri.
Pretože interiérový dizajn nie je len estetická disciplína – je to odbor, ktorý priamo ovplyvňuje kvalitu života ľudí. V konečnom dôsledku ide o jednoduchú otázku: Je interiér skutočne prispôsobený ľuďom, ktorí ho používajú?

projekt – Revitalizácia vstupných priestorov Neonatologickej kliniky intenzívnej medicíny LF UK a NÚDCH
autorky – Zuzana Kralovicova, Gabriela Chvostaľová
foto – Matej Fabiánek

Kultúru čítam cez priestor

Napísal Martina Uhrinova dňa 14. októbra 2025. Publikované v Blogy, Články

Tento rok som bola často v galériách. A tiež v niekoľkých interiéroch, ktoré by si galériu zaslúžili.

Úprimne, lepšie miesto na pozorovanie súčasnej kultúry by som si asi ani nevybrala. Obhliadky Intebold Awards. Aj počas druhého dňa obhliadok som si potvrdila, že nič nenahradí osobnú skúsenosť z priestoru. Priznávam, tentoraz som chýbala na finálnom hodnotení poroty o víťazoch. Milan mi však prezradil, pri ktorých kategóriách prebiehala najhorlivejšia diskusia a kde padali argumentačné no-go.

Veľké ďakujem porote Intebold Awards 2025:

Michal Skrak – predseda poroty
Alistair Neil Harkess
Davina Preca
Anna Olga Chmielewska

Prečo nič nenahradí osobnú obhliadku

Pri osobných obhliadkach je to vždy výnimočné. Sme malá krajina a práve preto si môžeme dovoliť, aby jedna porota cestovala naprieč Slovensko – tento rok od Bratislava po Trenčín.

Naživo sa totiž odhalí to, čo sa na fotkách stráca: atmosféra, haptika, pohyb, ľudská mierka, výhľady, kontext. Zrazu vieme, či interiér funguje. Či sa v ňom dá bývať, pracovať, žiť. Cítime poctivosť návrhu, remeselnú kvalitu, prechody, detaily, reakciu interiéru na svetlo, akustiku aj na exteriér.

Ľudia za projektmi

Autori mali prezentácie pripravené výborne. Predsa len, v angličtine viacerí denne neprezentujú. A bol aj tlačený book. Všetci mali nadšenie, ktoré sa nedalo predstierať. Ďakujem.

A ešte môj tip pre autorov: Ak si to situácia nevyžaduje inak, pri obhliadke vždy zapnite všetky svetlá 🙂 Svetlo je polovica úspechu. Diela ako tieto si zaslúžia byť nasvietené ako v galérii.

Architektúra má slúžiť ľuďom

Napísal Martina Uhrinova dňa 2. októbra 2025. Publikované v Blogy, Články

Znie to ako samozrejmosť, ale nie je – architektúra by mala slúžiť ľuďom. Nielen investorom, výberovým konaniam, portfóliám. Ľuďom. A tým myslím všetkých ľudí – s rôznymi potrebami, schopnosťami, koreňmi aj denným rytmom.

Lenže realita je často iná. Prioritou je, aby to dobre vyzeralo. Ideálne veľkolepo. Instagramovateľne. S „čistým detailom“ a najlepšie bez toho otravného užívateľa, ktorý si dovolí zavesiť na stenu niečo iné ako bielu grafiku. Akoby sme ešte stále robili priestory pre oko odborníka, nie pre život. Architektúra nie je súťaž krásy. Nie je to súbor piktogramov, ktoré majú vyzerať správne z dronu. Architektúra je zodpovednosť – priestor, ktorý formuje náš každodenný život, náladu, zdravie, vzťahy, pocit bezpečia aj spolupatričnosti.

Od estetiky k blahu

Je čas to otočiť. Od estetiky k blahu. Od konceptu ku komunitám. Od ikon k inklúzii.

Svetlo, rastliny, prírodné materiály – nie ako dizajnový doplnok, ale ako podmienka kvalitného života. Spontánne stretávanie sa, výhľady do zelene, mierka, v ktorej sa necítime ako štatisti v korporátnom sci-fi. Priestor nemusí byť monumentálny, aby bol hodnotný. A architekt nemusí vedieť všetko. Zapojenie budúcich užívateľov do procesu navrhovania nie je slabosť, ale múdrosť. Vďaka tomu vznikajú priestory, ktoré reagujú na reálne potreby komunity.

A potom je tu udržateľnosť. Nie ako logo na prezentácii, ale ako praktický postoj – lokálne zdroje, recyklácia materiálov, nábytok z druhej ruky. Menej odpadu, viac dôvtipu.

Keď architektúra rešpektuje človeka

Výborným príkladom smeru, ktorým sa oplatí ísť, je interiér kancelárií spoločnosti ProRelo v Bratislava, navrhnutý štúdiom AT26 architects.

Čistý, svetlý priestor s priznanými technológiami, jemnou pastelovou estetikou a nábytkom, ktorý si už niečo pamätá. Zeleň, akustické riešenia aj pochopenie toho, že zamestnanci nie sú len štatistická veličina. Nie je to revolúcia. Je to dôstojný priestor pre človeka. A možno práve toto je smer, ktorým by sa architektúra mohla uberať: Priestor nemusí byť tip-top krásny. Musí byť zmysluplný. A keď je zmysluplný, krása príde. Inak. Hlbšie.

projekt – ProRelo Office
autori – Peter Kukučka, Branislav Loskot, Jaroslav Takáč, Paulína Kolcunová, Veronika Mandincova – AT26 architects, vizualizácie – Soňa Havlíková
foto – Matej Zelenay

Talent nepozná hranice

Napísal Martina Uhrinova dňa 25. septembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Keď sa v Intebold Awards objaví interiér od Juraja Hubinského, málokedy ostane len v poli účastníkov. Shortlist má prakticky v cene registrácie. A nie raz z toho bola aj výhra. Tento rok poslal dva interiéry. Oba sa dostali medzi top 12 podľa odbornej poroty. K tomu čerstvá nominácia na CE ZA AR. Jeseň bude napínavá. Držím mu palce.

Juraja poznám vyše dekády a stále presne neviem, kam ho zaradiť. Medzi architektov? Alebo medzi umelcov s repertoárom širším než playlist na Spotify?

Tvorca, čo rozmýšľa obrazom

🎭 kedysi vystupoval so zábavnými skečmi a vydal knižku karikatúr
🎧 občas DJ-uje, s jasnou chuťou na elektronik
🎨 robil graffiti, street-art aj nástenné maľby
🗿 sochárči, hrá sa s produktovým dizajnom, stále maľuje a vystavuje
🏰 a áno – živí sa navrhovaním interiérov a architektúry

Jeho obrazy sú explóziou farieb, plôch a línií. Detaily v nich objavujem stále nanovo – a mám na to doma aj fyzický dôkaz v predsieni. Architektúra interiérov, ktorú tvorí, má s jeho maľbou veľa spoločného. Aj keď kontrast je zreteľný. Má jasný leitmotív. Často je monumentálna a nepriehľadnuteľná. Vyniká silnou vizuálnou identitou, dôrazom na remeselný detail, rovnováhou a výraznou emóciou.

Viac umelec než architekt

Pre mňa je viac umelec než architekt. Občas v interiéroch zabudne na svetlo, akustiku alebo navrhne detail, o ktorý sa treba starať viac, než by bolo nutné. Ale nech. Prepáčim mu to.

foto – Matej Hakár
autor – Juraj Hubinský, spoluautorka – Kornélia Lincéniová
projekt – Buny pekáreň

Školská jedáleň a vzťahy

Napísal Martina Uhrinova dňa 18. septembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Čo má spoločné obed v školskej jedálni a vzťah medzi učiteľmi a deťmi? Viac, než si myslíme. Na Slovensku posielame deti denne do priestorov, ktoré sú akusticky na úrovni autobusovej stanice a vizuálne uviazli v 90. rokoch. Tvrdé povrchy, neónové svetlá, nábytok bez mierky, bez rešpektu k veku či telu dieťaťa.

Hluk je taký, že učiteľov bolí hlava a deti sa prekrikujú. A potom sa čudujeme, že aj obed je stres, nie chvíľa oddychu. V podstate takto systematicky sabotujeme medziľudské vzťahy. Namiesto dialógu trénujeme súťaž v hlasitosti.

Jedáleň nie je len o jedle

Školská jedáleň nie je len o tom, aby sa deti najedli. Je to jediný priestor, kde sa denne stretáva celá komunita školy – učitelia, žiaci aj ostatný personál. Obed je spoločenská udalosť. Tak to učím aj svoje deti. A keď prostredie kričí viac než oni sami, kvalita vzťahov zákonite trpí.

Aj školská jedáleň sa dá navrhnúť ako miesto, ktoré:

✔️ rešpektuje akustiku a zrozumiteľnosť slova,
✔️ využíva farbu ako nástroj psychickej pohody,
✔️ premyslene oddeľuje funkčné zóny,
✔️ a pritom šetrí energiu aj nervy.

Všetkým.

Zelená tu nie je len farbou steny. Je symbolom zdravia, sústredenia a mladej generácie, ktorej dlžíme viac než lacné linoleum a plastové stoličky rovnaké pre prvákov aj deviatakov.

Priestor, kde sa budujú vzťahy

Takže áno – aj jedáleň môže byť miestom, kde sa buduje dôvera, rešpekt a vzťahy. Ale iba vtedy, keď jej dáme šancu prestať vyzerať a znieť ako skúšobňa motorových píl. Možno je načase prestať sa pýtať len to, čo varíme deťom, a začať sa pýtať aj, v čom ich nechávame jesť.

foto – Matej Hakár
autori – Ján Kolpaský, Katarína Nagyova, Maximilián Cvengroš – InaAs s.r.o.
projekt – Rekonštrukcia jedálne ZŠ Tbiliská

Byt, ktorý si pýta pozornosť

Napísal Martina Uhrinova dňa 11. septembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Tento byt má šarm, ktorý sa nedá len tak odignorovať. Svetlo prichádza z troch strán, každé okno rámuje iný obraz – zelené dvory, tichú uličku či scenériu Legiodomov. Farebnosť je premyslená: žltá knižnica pôsobí ako vitamín D pre dušu, dubové parkety spájajú byt s jeho históriou. Priznaný betón, tehla a brúsené panely dodávajú interiéru vrstvy času a nepredstieranú pravosť. Áno, esteticky je to veľmi pôsobivé. Aj architektonické.

Keď obdiv nestačí

Asi si to tento interiér zlízne aj za všetkých ostatných – obdivovaných a s nadšením napodobňovaných. Nie všetko je však pre každého. V interiéri totiž trávime 90 % svojho času. A vtedy znášame nielen pozitíva, ale aj negatíva dizajnu. Tie nás ovplyvňujú psychicky aj fyzicky.

Jedným z nich je svetlo. Ani orientácia na tri strany nestačí. Žiadny svetelný špecialista, ktorý sa zaoberá zdravím, by tu veľa radosti nenašiel. Kuchynské svetlo je skôr akcentové. Reflektory a bodovky patria na nasvietenie obrazu či knižnice, nie na každodenný život.

V kúpeľni pri zrkadle je to podobné. Na líčenie či holenie potrebujeme rovnomerné osvetlenie tváre bez ostrých tieňov. Excentricky osadené svietidlo môže pôsobiť ako šikmý divadelný reflektor. Glamour? Asi nie.

Vizuálne však všetko hrá. Kúpeľňa pôsobí čisto, bez detailov. No v skutočnosti ich má nespočet. Každá špára je detail. A ten detail je časom problém. Údržba. Kto má v sprche malý formát dlažby, ten vie svoje. Hej, je to efektné. Ale praktické? Človek sa stane dennodenným otrokom svojich podláh a stien. Biele odtiene sú extra nevďačné.

Ideálny môže byť

Estetika aj atmosféra interiéru sú fajn a na krátkodobý pobyt by bol byt úplne dokonalý. Airbnb hostia by ho zbožňovali – vizuálna hra materiálov a farieb, pocit autenticity, fotogenické zákutia. Ale na každodenné bývanie, to by bolo najlepšie spýtať sa samotného užívateľa.

foto – Isonative
autori – Patrik Kuva – ROAR architekti, Tatiana Kuva – Diagram Studio
projekt – Int Suna

Vyhlásenie nezávislosti od vyzúvania

Napísal Martina Uhrinova dňa 4. septembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Som rebelka v topánkach vo svojej domácnosti. To je moje malé kontroverzné priznanie. Čítate správne. Som tá nebezpečná hostiteľka, ktorá vás nenechá trpieť na prahu s papučami v ruke.

Čo odhaľujú štúdie a výskumy

Podľa výskumov nesie podrážka topánky priemerne až 421 000 baktérií, ktoré sa dokážu na čisté povrchy prenášať účinnejšie než z toalety. Niektoré štúdie dokonca odhalili na podrážkach vážne patogény, napríklad Clostridium difficile – v prostrediach mimo nemocníc sa objavil až u 40 % vzoriek. A ešte desivejší je výskum na University of Arizona, ktorý zistil, že 96 % topánok obsahuje fekálne baktérie a 27 % dokonca E. coli.

Hygienická hypotéza tvrdí, že skorý kontakt dieťaťa s rôznymi mikróbmi je kľúčový pre správny vývoj imunitného systému. Výskumy to potvrdzujú. Napríklad medzi komunitou Amišov sa zistilo, že deti vyrastajúce v prostredí bohatom na mikroorganizmy majú mimoriadne nízky výskyt alergií či astmy, len približne 7 % oproti viac ako 50 % v bežnej populácii.

Imunitný systém našej domácnosti

Mám doma dvoch malých školákov, koberce v každej miestnosti, žiadne vyzúvanie. Výsledok minulý rok? Syn vymeškal tri dni školy, dcéra jeden deň (a to len preto, že rodičia mali Intebold Festival). Žiadne chrípky, žiadne návštevy lekárov. Náhoda? Nemyslím si.

Takže áno. Ak ku nám domov nosím mikróby, vlastne trénujem rodinný imunitný systém. Som osobná trénerka pre naše protilátky. Nie som komorníčka svojej podlahy. Nie som topánková inšpektorka. Naša obývačka nie je operačná sála. Je to priestor, kde sa žije – nedokonalo, slobodne a hlavne pohostinne.

Rešpekt k druhým

Na obhliadkach interiérov pre Intebold Awards rozdávam porotcom návleky, ak ich nezabudnem kúpiť. Rešpektujem, že každý má hranicu hygieny inde. Som tolerantná rebelka.

Otázka znie – kto tu vlastne velí? Ja svojmu bytu alebo on mne? Radšej sa priatelím s baktériami z topánok, než by som sa stala otrokyňou vlastnej čistoty. Moja domácnosť je demokratická zóna pre všetky druhy obutia. Keď prídem k vám, rešpektujem vaše pravidlá, ak chcete, vyzujem sa. Ale keď prídete ku nám, rešpektujem vaše pohodlie. Lebo skutočná pohostinnosť začína tam, kde nekončí rešpekt k pohodliu hostí.

A viete čo? Napriek tomu sú naše koberce v bledých odtieňoch stále v pohode. Máme štyri rôzne typy vysávačov a mop. S nimi sa najviac kamaráti môj partner Milan – deľba práce funguje, a nikto sa nesťažuje.

titulná foto – Tomáš Benedikovič

Kde v kuchyni naozaj trávime väčšinu času?

Napísal Martina Uhrinova dňa 14. augusta 2025. Publikované v Články 4 komentáre na Kde v kuchyni naozaj trávime väčšinu času?

Kuchyňa je často srdcom rodiny. A kuchynské ostrovy? Pre mnohých láska na prvý pohľad. Počas života som sa veľa sťahovala a vystriedala rôzne podnájmy aj vlastné bývanie s Milanom. Za tie roky som „otestovala“ 18 kuchýň na rôznych koncoch sveta (a to nerátam tie dovolenkové). Každá z nich ma niečo naučila. A viem jedno – navrhnúť dobrú kuchyňu podľa potrieb užívateľa je kumšt.

foto – Australian Interior Design Awards

Kuchynské ostrovy v bytoch

Pred pár dňami ma inšpiroval návrh kuchyne od architekta Peter Fritsch. Krásny. Nie som veľký fanúšik slovenských kuchynských ostrovov, ale ten jeho ma pozitívne prekvapil. V našom byte jeden ostrov zostal iba na papieri pôdorysu od developera. Viem si predstaviť dokonalý návrh, ale asi nie v petržalskom byte.

Varím veľa. A skúsenosť z tých 18 kuchýň mi potvrdila:
Väčšina času pri príprave jedla sa neodohráva pri hrnci, ale na pracovnej ploche a pri dreze.
🔪 Príprava surovín (umývanie, čistenie, krájanie, miešanie, ochucovanie): cca 60 % času
🎛️ Státie pri sporáku a miešanie: cca 25 % času
🥗 Upratovanie, hľadanie surovín, servírovanie: cca 15 % času

Život na ostrove

Podľa vedeckých štúdií by drez a prípravná plocha nemali byť od seba ďalej ako jeden meter – inak rastie riziko krížovej kontaminácie (najmä pri manipulácii so surovým mäsom). Drez by mal byť prirodzenou súčasťou prípravnej zóny. A ak je na ostrove, umožňuje, aby sa do varenia zapojilo viac ľudí a spoločný čas sa trávil práve tam. Ostrov s drezom je aj spoločenský bod – bezpečné miesto na sedenie a rozhovory. Lebo 60+ % času stráveného pri príprave večere nemusíte pozerať do steny, ale na ľudí, ktorých máte radi. Alebo na výhľad z okna.

Ten Petrov návrh ostrova síce nemá drez, ale vytvára samostatnú, multifunkčnú a plnohodnotnú zónu bez obmedzení.

Austrália, ktorú milujem pre jej neformálnosť, rovnosť a dizajn adaptovaný na miestne podmienky, je v tomto veľmi inšpiratívna. Popri surfovaní a cestovaní zbožňujú varenie, a kuchynské ostrovy sú u nich takmer národný šport. Teda okrem barbie 😉 (BBQ). A preto argument, že varná doska na kuchynskom ostrove podporí spoločenský život, obvykle používajú len tí, čo nevaria, alebo tí, čo k nej prídu s hrdosťou len v momente, keď treba teatrálne otočiť steak. Kľúčové je však vždy, aby kuchyňa spĺňala potreby svojich užívateľov.

Interiéry a architektúra v dizajnérskom tábore

Napísal Martina Uhrinova dňa 14. augusta 2025. Publikované v Články 1 komentár na Interiéry a architektúra v dizajnérskom tábore

Týždeň, kde sa mobily používajú menej než tavná pištoľ.

Kým sme vlastné deti strategicky odložili k starým rodičom, strávili sme týždeň s cudzími. Dobrovoľne. Na dizajnérsko-architektonickom tábore Intebold Kids.

Všetko je povolené

A podľa mňa – najlepší ročník ever. Účastníci si úplne sadli, vek 11+ tomu dal šťavu a od začiatku sme nastavili jasné pravidlá: sloboda, rešpekt, inšpirácia. Mobily, hudba, šantenie, ničnerobenie, chodenie do Billy – všetko povolené. Dychovku som zakázala, ale inak sú povolené aj pesničky, ktoré mi lezú na nervy. Hovorili sme o tom, ako architektúra a dizajn ovplyvňuje zdravie, bezpečnosť a pohodlie, čo má ponúknuť kvalitné mesto a ako mestotvorba dokáže zlepšiť život ľudí aj zvierat.

Na tábore sme merali, strihali, lepili, rezali, maľovali, vyrábali a aj piekli.

A áno, riešili sme aj, čo musí mať dobrá kaviareň (keď už káva platí účty väčšine z nich) a ako by mala vyzerať ideálna detská izba.

Jedno z dievčat to zhrnulo takto: „Nepáčia sa mi športové tábory, tam sa stále skupinkujeme. Tu sme boli všetky kamarátky a pomáhali sme si.“

Bilancia týždňa

● 33 % účastníčok sa vrátilo z minulého roka
● 0 účastníkov – chlapcov
● 11 modelov interiérov (9 detských izieb, 1 pekáreň, 1 kaviareň)
● 11 obhajob prác, 10 moodboardov, 3 modely inteligentných miest
● 10 ks čerstvo upečených mini pečív do modelu pekárne
● 3 prototypy lámp 1:1 z recyklovaných materiálov
● zopár drobných popálenín z tavnej pištole a rezačky polystyrénu
● 98 hlasov verejnosti na ulici za najlepší dizajn lampy
● 3 melóny, 2 kg jabĺk, 10 koláčov, 3 vianočky, veľa obedov a nepočítané sladkosti z Billy
● 35 ľudí na záverečnej vernisáži
● 4 bonboniéry po vernisáži 🙏
● táborový časopis REPORT Intebold Kids 2025

Navštívili sme showroom ROOMFACTORY, pozreli sa na prácu ateliéru Gresling s architektom Martinom Bujnom a skončili v kanceláriách CAPEXUS SK s Michalom Kolesárom a Agátou Udvardiovou, odkiaľ niektoré dievčatá odmietali odísť. Vraj to chcú mať doma presne takto.

Na návšteve v Roomfactory s architektom Martinom Bujnom z ateliéru Gresling.

Všetky modely, skice, moodboardy a prototypy si účastníčky zobrali domov. Zvyšné materiály sme uskladnili a použijeme neskôr. Odpad bol minimálny a separovaný. Na rok 2026 už máme 4 rezervácie a vek zvyšujeme na 10+, lebo to funguje dokonale.

Aj vďaka miestu, úžasne inšpiratívnemu ateliéru Kreatura House plného diel autorov ako Ivana Šáteková, Andrej Dúbravský či Erik Šille. A ak sa uvidíme na jesennom Intebold Festivale, berieme so sebou aj rezačku a tavné pištole. Očakávame drobné zranenia, ale s iskrami v očiach.

Projekt podporil Fond na podporu umenia.

Osobné obhliadky interiérov

Napísal Martina Uhrinova dňa 13. augusta 2025. Publikované v Články Žiadne komentáre na Osobné obhliadky interiérov

Ak by som si mala vybrať jediného finalistu na osobnú obhliadku s porotou Intebold Awards z kategórie Bývanie v roku 2025, bol by to tento byt. Priznávam, som zaujato-nadšená. Poznám tvorbu What Architects. a ich interiéry ma zakaždým presvedčia.

Mala som príležitosť zažiť niektoré ich priestory naživo – s autorským výkladom. A to je zásadné. Vidieť interiér naživo je úplne iná skúsenosť než hodnotiť ho z fotiek. Genius loci sa cez obrazovku jednoducho neprenesie.

– Vrstvenie emócií, haptiky a svetla
– Každý detail má svoj dôvod
– Atmosféra, ktorá nevznikla náhodou
– Precízne remeslo, ktoré je cítiť pod prstami

Strešný byt, autori – What Architects., foto – Matej Hakár

Malé gestá majú zmysel

Inšpiruje ma ich citlivý, no zároveň inovatívny prístup ku každému projektu osobitne. Napríklad aj také jednoduché, no inkluzívne gesto, ako je osadenie vypínačov o 20 cm nižšie, aby boli dostupné pre všetkých členov domácnosti. To je premýšľanie dopredu.

Jediné, čo mi v tomto konkrétnom interiéri na fotkách chýba, je umenie. Nemyslím tým umenie vytvoriť výborný priestor (to je pre What Architects. akosi prirodzené), ale umelecké dielo ako vizuálny akcent, ktoré by pridalo ďalšiu vrstvu významu.

Priestor, ktorý slúži ľuďom, si zaslúži byť vnímaný telom, svetlom aj tichom – nielen pixelmi. Preto je dôležité interiéry pri hodnotení vidieť, ale najmä zažiť.

Intebold Awards 2025
Strešný byt
autori – Ondrej Kurek, Tomáš Krištek, spoluautorky – Mária Vaňurová, Mária Šebová – What Architects.
foto – Matej Hakár

Intebold Awards: Kvalita vzniká z dialógu

Napísal Martina Uhrinova dňa 12. augusta 2025. Publikované v Články Žiadne komentáre na Intebold Awards: Kvalita vzniká z dialógu

Keď sme zakladali súťaž Intebold Awards, nesnívalo sa nám o billboardoch ani PR kampaniach. Snívalo sa nám o kvalite. S rešpektom, entuziazmom a odhodlaním sme si sadli viackrát za stôl s architektmi, dizajnérmi, univerzitami, profesijnými komorami, aj odbornými platformami. Rozprávali sme sa o koncepte, pravidlách, udržateľnosti, aj o tom, čím takáto súťaž vlastne má a nemá byť.

Je to výzva

A keď sme si tie rozhovory odžili, pustili sme sa do práce. Súťaž realizujeme s Milanom šiesty rok. Snažíme sa poctivo, niekedy trochu chaoticky, ale s vášňou a presvedčením, že to má zmysel. Intebold Awards totiž nie je súťaž pekných obrázkov. Je to výzva na rozhovor o tom, čo interiér znamená pre človeka. A čo znamená kvalita v priestore, kde žijeme, tvoríme, pracujeme a niekedy sa snažíme myslieť.

Aj preto máme študentskú kategóriu.

A to, že ju máme, je vlastne malý zázrak. Taký, ktorý by si zaslúžil samostatnú výstavu. Na niektorých školách to ešte stále vyzerá, akoby sa dizajn rysoval pantografom. Opravuje sa len to, čo spadne. Nie to, čo už roky spí. O to viac si vážime každý študentský projekt. Lebo tvorivosť si cestu vždy nájde. Aj cez rozhegané dvere.

Slovenský talent totiž nevyrastá z rozpočtov, ale z odvahy tvoriť napriek. Mnohí študenti odchádzajú za kvalitným vzdelaním do zahraničia a nie je ťažké pochopiť prečo. Ale tí, čo zostanú, robia často projekty, ktoré by sa nestratili ani vo výbere na prestížnych európskych školách. A my ich chceme vidieť. A ukázať.

Výnimočné talenty

Pre mňa osobne je študentská kategória najkrajšou časťou celej ceny. Objavujeme talenty ešte predtým, než sa z nich stanú značky. Sledujeme výnimočnosť v jej najčistejšej podobe. A niektorí ocenení sa o rok vrátia ako profesionáli. A o pár rokov možno ako rešpektovaní odborníci, ktorých budeme citovať. Intebold sa netvári ako medzinárodný gigant. Skôr ako poctivý prieskumník, ktorý sa s rozmazanou mapou a čistým zámerom túla krajinou a hľadá to najlepšie, čo doma máme.

Reprezentačné priestory SPP, Denisa Kovalčíková – FAD STUBA

Intebold Awards 2025 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Lietanie pre ideálne telá

Napísal Martina Uhrinova dňa 11. augusta 2025. Publikované v Články Žiadne komentáre na Lietanie pre ideálne telá

V súčastnosti prebieha diskusia, či by si mali obézni ľudia kupovať dve miesta na sedenie v lietadle. Ako interiérová architektka si dovolím navrhnúť inú perspektívu. Možno by sme sa nemali pýtať, či je problém v telách, ale v samotnom dizajne. V priestore, ktorý neráta s rôznorodosťou tiel, ale len s kalkulom pre zisk.

Ako sa zmenili sedadlá a telá cestujúcich

Rozmery sedadiel v ekonomickej triede v lietadlách sa totiž za posledné desaťročia výrazne zmenšili. V 60. a 70. rokoch bol rozostup medzi sedadlami 86–91 cm a šírka sedadla 46–48 cm, dnes sme priemerne na 76–81 cm rozostupu a šírke len 43–46 cm. Pre predstavu, 47 cm je asi toľko, koľko má dospelý človek v lakťoch, keď má ruky voľne pri tele. Ergonomické normy počítajú s tým, že pri sedení zaberá približne 45–50 cm šírky, aby mohol pohodlne pohybovať rukami a ramenami. Poznamenám, že tieto normy sú zo 70. rokov a dodnes sa bežne pri návrhoch používajú.

Od 60. rokov narástla európska populácia v priemere o 6 cm a pribrala približne 12 kg. Nejde vždy o obezitu, je to realita vývoja ľudského tela v súvislosti s výživou, urbanizmom a tempom života. Teda sedadlá sa zmenšujú, telá zväčšujú. A systém reaguje tak, že namiesto redizajnu priestoru žiada ľudí, aby si kúpili ďalší lístok. Pripomína mi to klasický problém v dizajne, keď niečo nefunguje, hľadá sa vina v užívateľovi – user blame. Lenže možno nie je chyba v telách, ale v rozpočte leteckej spoločnosti a v tom, ako si nastavila pomer medzi ziskom a ľudskou dôstojnosťou.

Ekonomická trieda Boeingu 747 v 70-tych rokoch 20. storočia

Dobrý dizajn hľadá riešenia

Tento problém sa netýka len tých druhých. Týka sa každého, kto cestuje, kto má dlhé nohy, dieťa na kolenách, vodiaceho psa, pohybové obmedzenie, či len potrebuje dýchať bez toho, aby sa dotýkal plecom cudzieho človeka. Kvalitný interiérový dizajn neoddeľuje a nediskriminuje, ale hľadá riešenia, ktoré zohľadňujú rozmanitosť ľudských tiel a potrieb. A presne to by mala robiť aj infraštruktúra leteckej dopravy. Nie pýtať si ďalší lístok za to, že si človek nesie svoje telo tak, ako je. Lebo obezita nie je len vizuálny jav. Je to vrchol ľadovca, pod ktorým sa skrýva množstvo príbehov, bolesti a mechanizmov prežitia.

Nie každá výpoveď končí zle.

Napísal Martina Uhrinova dňa 31. júla 2025. Publikované v Články Žiadne komentáre na Nie každá výpoveď končí zle.

Tá moja začala kávou. Keď som sa po troch rokoch v zahraničí vrátila na Slovensko s ilúziou, že idem meniť svet, po mesiaci som končila v mojom prvom a poslednom zamestnaní – v interiérovom štúdiu. Podala som výpoveď. Bola to intenzívna jazda. Nakoniec som tam ostala ešte rok. Klienti z bulváru, z politiky, aj na hrane zákona. Slovenská smotánka. Ľudia, čo už všetko videli, všade boli a presne vedia, ako to chodí. Výborná škola komunikácie, diplomacie, aj hrošej kože.

CV som mala na Profesii. Sem-tam niekto zavolal. Až raz zazvonil telefón – anglicky hovoriaci človek hľadal interiérového špecialistu pre jeho sieť kaviarní. Neváhala som ani minútu. Na čas som sa stala dvornou architektkou Coffee & Co. Pamätníci vedia.

Navrhovať súkromné interiéry je fuška. Sieť kaviarní v štýle coffee-to-go s možnosťou posedieť, to je úplne iný vesmír. Iná logika, iné tempo, iné priority. Richard ma naučil veľa. Aj kultúrne.

Autorský dizajn Coffee & Co, OC Galéria Nitra

Čo mi z toho zostalo?

● Lokalita je všetko. Aj keď si v centre, nie každé miesto má rovnaký ťah.
● Ľudia nechodia do kaviarne obdivovať dizajn. Idú po dobrom produkte.
● Žiadne kolízie. Objednávka musí byť plynulá a priestor intuitívny.
● Vitrínu aj menuboard musíš vidieť od dverí.
● Pred objednávkou by mal každý prejsť okolo zákuskov.
● Zázemie pre zamestnancov musí fungovať. Udržateľné materiály, otvory na odpadky, všetko má svoje miesto.
● Každá prevádzka potrebuje umenie. Grafiky, nástenná maľba, citáty či verše na stene, čokoľvek zapamätateľné.
● Predávame kávu a zákusky, neprevádzkujeme mestskú obývačku na posedenie.

Dizajn manuál som napísala tesne pred pracovným odchodom do SAE. Vychádzala som z dobre nastavenej kostry – predo mnou na interiéroch robili architekti ako Stano Bachleda, Alan Krajčír či Iľja Skoček. Bola to pocta.

Dnes už Coffee & Co neexistuje. Svet ide ďalej. Vznikajú nové skvelé prevádzky. Ale jedno ostáva – zákazník sa vracia kvôli produktu a kvôli ľuďom, čo ho predávajú. Nie kvôli extravagantnému lustru.

Autorský dizajn Coffee & Co, Nagymezo utza, Budapesť

Hodnota interiéru sa meria životnosťou

Napísal Martina Uhrinova dňa 24. júla 2025. Publikované v Blogy, Články

V Škandinávii sa interiér po ukončení nájmu nevyhadzuje. Premiestni sa, zhodnotí, rozoberie, prečísluje, zrecykluje alebo v ideálnom prípade rovno znovu použije. V severských štátoch dnes vedia recyklovať alebo upcyklovať 70 až 80 % vybavenia interiéru.

Nie ako gesto, ale ako systém. Podporený legislatívou, databázami materiálov, nástrojmi na spätné dohľadanie komponentov, zodpovednosťou developerov a ochotou architektov nebrať novotou voňajúce vybavenie ako štandard. Re-use nie je núdzové riešenie, ale prirodzený krok v cykle navrhovania.

A čo je možno prekvapujúce, v Nórsku je dnes re-use finančne porovnateľný s navrhovaním nového interiéru. Vďaka existujúcej infraštruktúre, digitalizácii materiálových tokov a tomu, že sa v rozpočtoch konečne prestalo počítať len s cenou za štvorcový meter, ale aj s uhlíkovou stopou. S architektúrou je to identické. Aj tie percentuálne čísla sedia.

U nás sa zatiaľ často recykluje najmä pojem udržateľnosť. No niečo sa mení. Aj v našom kontexte vznikajú priestory, ktoré stavajú na dlhodobosti, komforte a premyslenej vrstvenosti. Delta Pods Architects vytvorili kancelársky interiér, ktorý nepotrebuje manifest ani popis pod každou fotkou. Hovorí formou, mierkou, rozložením napätia a ticha. Asi nie je z 80 % recyklovaný. Ale pôsobí, akoby ho nebolo treba meniť. Dlhodobo.

foto – Lenka Némethová

Život začína na konci architektúry

Napísal Martina Uhrinova dňa 17. júla 2025. Publikované v Blogy, Články

Niektoré interiéry sú na prvý pohľad fascinujúce. Materiály ako betón, tehla, preglejka či biela sadra tu tvoria harmonický celok, ktorý pôsobí uhladene, takmer meditatívne. Takým je aj Byt D, ktorý vznikol ešte počas výstavby bytového domu, čo architektom umožnilo upraviť dispozíciu podľa vlastného konceptu.

Minimalizmus ako vedomá voľba

Z návrhu cítiť snahu o vzdušnosť, o vizuálne očistenie života od každodenného neporiadku. Všetko má svoje miesto, funkčné zóny sú oddelené, výhľady ponechané otvorené, kuchyňa odľahčená, obývačka redukovaná na to najpodstatnejšie. V celom byte sa ukazuje krása prírodných materiálov, bez farebných zásahov, bez ornamentu. Materiál sám o sebe je ornamentom. Napriek tomu, že tento prístup má svoje kvality a jasnú koncepciu, pri pohľade na fotografie vzniká otázka – čo mi chýba, keď sledujem takto čistý priestor cez obrazovku. Genius loci sa totiž nedá preniesť fotkou. Nevidím, kto v byte žije, nepoznám jeho rytmus, zvyky, ticho ani zvuky každodennosti.

Keď čistota balansuje na hrane prázdna

Minimalizmus, v takejto čistej podobe, môže niekedy balansovať na hrane. V istých momentoch sa totiž dostavuje pocit prázdna podobný tomu, čo psychológia označuje ako white torture. Ide o fenomén, kedy úplná absencia podnetov (farieb, textúr, predmetov) vytvára senzorické ticho, ktoré pôsobí skôr odcudzujúco než upokojujúco. Nie je to výčitka, skôr úvaha nad tým, ako veľmi je interiér spätý s človekom a jeho emóciami.

Priestor potrebuje aj človeka

Tento interiér je ukážkou dizajnu, ktorý cielene potláča prebytok a chaos. No možno práve preto miestami pôsobí až príliš kontrolovane. Pripomína, že ani najkrajší materiál nenahradí ľudskosť, ktorú do interiéru vnáša život sám a možno aj odvážnejší umelecký moment, osobná bodka, ktorá dá priestoru charakter, emóciu a jedinečnosť. To všetko však neznamená, že interiér nie je kvalitný. Práve naopak, je výsledkom jasnej predstavy a poctivej práce. No pripomína nám aj dôležitú otázku: kde je hranica medzi architektonickou čistotou a priestorom, ktorý nás má objať?

foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská
projekt – Byt D
autor – Jaro Krobot, spoluautor – Peter Hudač