Skip to main content

Značka: univerzálny dizajn

Prístupnosť nestačí

Často počúvam, že univerzálny dizajn je dnes samozrejmosť. A potom vstúpim do hotového priestoru a zistím, že sa zredukoval na rampa–madlo–piktogram–hotovo. Technická fajka v projekte, ktorá má upokojiť svedomie, nie zlepšiť život.

Lenže prístupné ešte neznamená inkluzívne. Prístupný priestor je taký, do ktorého sa človek nejako dostane. Inkluzívny je taký, v ktorom človek nemusí bojovať s pocitom, že je problém, výnimka alebo komplikácia mimo hlavného návrhu.

Starý spôsob uvažovania stojí na medicínskom modeli: „Čo je s vami?“ Správna otázka je: „Čo je s týmto priestorom?“

foto – Iwan Baan

Bariéry, ktoré nevidíme

Bariéra nie je človek. Bariéra je bariéra – a často vôbec nie fyzická. Môže to byť agresívne svetlo, vyčerpávajúca akustika, chaos v orientácii, odlesky, vizuálny šum alebo absencia pokojových zón.

A potom sa tvárime, že ľudia sú precitlivení. Nie sú. Len existujú priestory, ktoré trestajú ľudí za to, že majú nervový systém.

Neurodiverzita nie je módne slovo. Je to realita. Niektorí ľudia filtrujú podnety inak, rýchlejšie sa preťažia alebo naopak potrebujú viac stimulov, aby sa udržali v bdelosti.

Keď sa priestor navrhne ako jediná správna verzia sveta – jeden typ svetla, jedna hladina hluku, jedna miera vizuálnej komplikovanosti – nie je to neutrálne. Je to rozhodnutie o tom, komu sa bude dariť a komu nie.

foto – Iwan Baan

Inkluzívny dizajn ako dospelosť profesie

Interiér nie je dekorácia. Je to systém, ktorý buď podporí dôstojnosť, orientáciu, sústredenie a regeneráciu, alebo ich postupne rozoberá.

Najväčší omyl je myslieť si, že inklúzia je drahý doplnok. Drahé sú až následky: vyhorení ľudia, konflikty v školách, unavené domácnosti a priestory, ktoré sa musia prerábať, lebo sa v nich nedá žiť.

Rampa nie je inklúzia. Norma nie je empatia. A pekné nie je automaticky použiteľné.

Inkluzívny dizajn je moment, keď profesia prestane robiť interiéry pre fotku a začne niesť zodpovednosť za človeka – za jeho bezpečie, nervový systém a schopnosť fungovať bez boja s priestorom.

Inkluzívny dizajn nie je nadstavba. Je to férový štandard – prostredie, v ktorom sa dá jednoducho byť.

foto – Iwan Baan

projekt – Second Home Office, Hollywood, USA
autor – Selgas Cano
foto – Iwan Baan

Univerzálny dizajn: dobrá myšlienka, zjednodušená prax

Univerzálny dizajn nemá problém v definícii. Má problém v tom, ako sa v praxi zjednodušil.

Univerzálne navrhovanie je podľa medzinárodných dokumentov, vrátane Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, metóda tvorby prostredí, výrobkov a služieb tak, aby ich mohli využívať všetci ľudia v čo najväčšej možnej miere, bez potreby špeciálnych úprav. Nejde o navrhovanie pre „zdravotne znevýhodnených“, ale o navrhovanie pre ľudí ako takých – v ich rôznorodosti, životných situáciách, schopnostiach a obmedzeniach.

Napriek tomu sa univerzálny dizajn v praxi často zužuje na viditeľné fyzické znevýhodnenia. Diskusia sa redukuje na rampy, výťahy, šírky dverí a sanitárne zariadenia. Zo širokej metodiky sa tak stáva technická kontrolná položka, nie práca s človekom. Sedem princípov univerzálneho navrhovania, vytvorených pod vedením architekta Ronald Mace, reagovalo na potreby svojej doby. Lenže kontext sa zásadne zmenil.

foto – Matej Fabiánek

Bariéry dneška sú často neviditeľné

Dnes nežijeme len s fyzickými bariérami. Žijeme s hlukom, svetelným smogom, kognitívnou záťažou, chronickým stresom, neurodivergenciou a starnutím populácie. Mnohé z týchto znevýhodnení sú neviditeľné, dočasné alebo situačné a práve preto v praxi často zostávajú nepovšimnuté.

Formálne prístupný priestor ešte neznamená priestor skutočne použiteľný. Školská trieda môže byť bezbariérová, ale ak je hlučná alebo zle osvetlená, môže byť pre časť detí vyčerpávajúca. Kancelária môže mať správne rozmery, no bez možnosti regulovať svetlo, hluk či vzduch sa stáva stresujúcim prostredím.

Interiér, ktorý spĺňa normy, môže zlyhať v tom najdôležitejšom – v podpore človeka.

Inkluzívny dizajn nevznikol preto, že by univerzálny dizajn zlyhal, ale preto, že jeho limity sa v každodennej praxi stali neprehliadnuteľnými. Pozornosť sa presúva od idey „pre všetkých“ k realite skutočnej použiteľnosti pre konkrétnych ľudí.

foto – Matej Fabiánek

Od teórie k systémovej zmene

O to viac ma teší, že tieto úvahy sa začínajú premietať aj do systémových zmien. Spolu s Dušanom Kočlíkom z Fakulty architektúry a dizajnu a Silviou Senesi Lutherovou zo Slovenského centra dizajnu sme pripravili novú kartu zamestnania Interiérový dizajnér / Interiérová dizajnérka pre Aliancia sektorových rád.

Jednou z nových odborných vedomostí, ktoré navrhujeme pomenovať, sú inkluzívne prístupy v interiéri.
Pretože interiérový dizajn nie je len estetická disciplína – je to odbor, ktorý priamo ovplyvňuje kvalitu života ľudí. V konečnom dôsledku ide o jednoduchú otázku: Je interiér skutočne prispôsobený ľuďom, ktorí ho používajú?

foto – Matej Fabiánek

projekt – Revitalizácia vstupných priestorov Neonatologickej kliniky intenzívnej medicíny LF UK a NÚDCH
autorky – Zuzana Kralovicova, Gabriela Chvostaľová
foto – Matej Fabiánek