Prístupnosť nestačí
Často počúvam, že univerzálny dizajn je dnes samozrejmosť. A potom vstúpim do hotového priestoru a zistím, že sa zredukoval na rampa–madlo–piktogram–hotovo. Technická fajka v projekte, ktorá má upokojiť svedomie, nie zlepšiť život.
Lenže prístupné ešte neznamená inkluzívne. Prístupný priestor je taký, do ktorého sa človek nejako dostane. Inkluzívny je taký, v ktorom človek nemusí bojovať s pocitom, že je problém, výnimka alebo komplikácia mimo hlavného návrhu.
Starý spôsob uvažovania stojí na medicínskom modeli: „Čo je s vami?“ Správna otázka je: „Čo je s týmto priestorom?“
Bariéry, ktoré nevidíme
Bariéra nie je človek. Bariéra je bariéra – a často vôbec nie fyzická. Môže to byť agresívne svetlo, vyčerpávajúca akustika, chaos v orientácii, odlesky, vizuálny šum alebo absencia pokojových zón.
A potom sa tvárime, že ľudia sú precitlivení. Nie sú. Len existujú priestory, ktoré trestajú ľudí za to, že majú nervový systém.
Neurodiverzita nie je módne slovo. Je to realita. Niektorí ľudia filtrujú podnety inak, rýchlejšie sa preťažia alebo naopak potrebujú viac stimulov, aby sa udržali v bdelosti.
Keď sa priestor navrhne ako jediná správna verzia sveta – jeden typ svetla, jedna hladina hluku, jedna miera vizuálnej komplikovanosti – nie je to neutrálne. Je to rozhodnutie o tom, komu sa bude dariť a komu nie.
Inkluzívny dizajn ako dospelosť profesie
Interiér nie je dekorácia. Je to systém, ktorý buď podporí dôstojnosť, orientáciu, sústredenie a regeneráciu, alebo ich postupne rozoberá.
Najväčší omyl je myslieť si, že inklúzia je drahý doplnok. Drahé sú až následky: vyhorení ľudia, konflikty v školách, unavené domácnosti a priestory, ktoré sa musia prerábať, lebo sa v nich nedá žiť.
Rampa nie je inklúzia. Norma nie je empatia. A pekné nie je automaticky použiteľné.
Inkluzívny dizajn je moment, keď profesia prestane robiť interiéry pre fotku a začne niesť zodpovednosť za človeka – za jeho bezpečie, nervový systém a schopnosť fungovať bez boja s priestorom.
Inkluzívny dizajn nie je nadstavba. Je to férový štandard – prostredie, v ktorom sa dá jednoducho byť.
projekt – Second Home Office, Hollywood, USA
autor – Selgas Cano
foto – Iwan Baan
