Značka: udržateľný interiér

Podlahy pre dlhý život

Napísal Martina Uhrinova dňa 30. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Keď podlaha potrebuje plast, aby pôsobila moderne, niečo je zlé. Epoxidová a polyuretánová podlaha sú toho učebnicovým príkladom. Téma udržateľnosti týchto materiálov sa netýka len bývania, ale aj komerčných interiérov – kancelárií, škôl, obchodov a služieb. V rezidenčných projektoch ide o zdravie a komfort. V komerčných o ekonomiku, životnosť a zodpovednosť voči tým, ktorí v nich denne pracujú.

Materiál je ten istý, dôsledky sú násobne väčšie. Skúsme to bez ideológie a bez zeleného marketingu.

Materiály, ktoré dávajú zmysel

Alternatíva neznamená návrat do minulosti ani kompromis v dizajne. Znamená prácu s materiálmi, ktoré starnú, dajú sa opraviť a rešpektujú ľudí, ktorí po nich chodia.

Drevo – lokálne, certifikované, opraviteľné – je stále jednou z najudržateľnejších podláh. Masívne drevo ukladá CO₂ počas celého životného cyklu. Podlaha z lokálneho dreva má dokonca negatívnu uhlíkovú stopu.

Masív alebo vrstvené podlahy s možnosťou renovácie, nie lepený dekor. Drevo starne viditeľne. A to je hodnota, nie chyba. Dá sa 5x prebrúsiť, vydrží 80+ rokov. Epoxid? 15-25 rokov, potom kompletná výmena.

Korkové podlahy dnes nemajú nič spoločné s lacnou estetikou. Sú obnoviteľné, teplé, akusticky prívetivé a ergonomické – tlmia pády a znižujú únavu pri státí.

Linoleum na prírodnej báze – z ľanového oleja, živíc, drevnej múčky a korku – je materiál s viac než storočnou históriou. Trvácny, opraviteľný a zdravotne prijateľný. Samozrejme, len bez syntetických povlakov a s EPD certifikáciou.

Minerálne systémy ako terrazzo pracujú s podobnou estetikou ako liate povrchy, ale bez petrochemického základu. Nie sú bezúdržbové. A práve to je ich výhoda.

Nútiť materiál tváriť sa večne nie je udržateľnosť. Je to popieranie reality.

A potom sú tu hlinené podlahy. Nízka uhlíková stopa, regulácia vlhkosti, bez chémie. Nie sú pre každý projekt. Ale z pohľadu zdravia a práce s časom sú radikálne poctivé. Vytesňujeme ich nie preto, že nefungujú, ale preto, že normy vznikali pre industrializované materiály, nie pre zdravie.

Najudržateľnejšie je to, čo už existuje

A potom je tu práca s tým, čo už existuje. Renovácia pôvodných podláh, lokálne opravy namiesto celoplošných výmen. Najudržateľnejšie riešenia často nevznikajú navrhovaním nového, ale rešpektovaním toho, čo už existuje. Najudržateľnejší materiál je ten, ktorý nemusíme vyrobiť nanovo. Materiál nie je trend. Je to rozhodnutie, ktoré s nami ostane desaťročia.

Krásnym príkladom je Villa Beer vo Viedni, na fotkách. Vila s bolestným životným príbehom otvorí v marci 2026 brány verejnosti. Parkety rozobrali a znova poskladali. Linoleum opravili lokálne. Prehliadku odporúčam.

foto – Stefan Huger

Funkčnosť ako prvé rozhodnutie interiéru

Napísal Martina Uhrinova dňa 27. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Interiér je pre mňa v prvom rade funkčnosť pre konkrétnych ľudí. Má im zjednodušiť život, podporiť zdravie, pokoj, výkon aj regeneráciu. Až potom je to estetika. Preto mi nedáva zmysel, že v našom odvetví sa stále tvárime, že rozhodnutia o materiáloch sú len dizajn. Nie sú. Sú to voľby, ktoré majú merateľný dopad.

Stavebné prostredie tvorí približne 40 % globálnych emisií uhlíka. A interiéry v tom nie sú neutrálne. Sú súčasťou systému, ktorý sa dnes tvári moderne, ale často funguje ako jednorazová spotreba, len v peknom obale. A potom je tu fakt, ktorý je tak absurdný, až je hanba, že sa stal normou: odhady hovoria, že približne 13 % materiálov dodaných na stavby končí na skládke bez použitia. Nie preto, že sa niečo pokazilo. Ale preto, že je normálne objednať viac, normálne zle plánovať a normálne tváriť sa, že to nie je problém.

Dáta namiesto marketingu

Udržateľnosť nie je o tom, či materiál pôsobí prírodne a sedí do konceptu. Je o tom, či má preukázateľné dáta. Ak produkt nemá EPD (Environmental Product Declaration), často porovnávame len marketing, nie dopad. A ak niekto tvrdí, že to netreba, potom len nechce, aby čísla začali klásť nepríjemné otázky. Architekt ani interiérový dizajnér sa dnes nemôže tváriť, že je mimo. Každá špecifikácia je rozhodnutie a každé rozhodnutie má následky.

Najväčší paradox je, že najudržateľnejší produkt je ten, ktorý sa vôbec nekúpi. Najlepšia uhlíková stopa je tá, ktorá nevznikne. Lenže toto je v interiéroch stále nepopulárne, lebo je jednoduchšie navrhnúť nové ako presvedčiť klienta, aby nevyhadzoval funkčné veci len kvôli trendu alebo egu. A pritom vieme, že recyklácia hliníka šetrí približne 95 % energie oproti primárnej výrobe. Toto nie je estetická voľba. Toto je energetická a uhlíková realita.

Keď sa cirkularita stane realitou

Ak sa to dá, výsledok môže vyzerať aj takto. Projekt Kristian Augusts Gate 13 v Osle — rekonštrukcia kancelárskej budovy z roku 1958 s osemposchodovou prístavbou dosiahla takmer 80 % opätovne použitých komponentov a znížila emisie uhlíka o približne 70 % v porovnaní s novostavbou podobného typu. Centrálne schodisko malo byť pôvodne vyrobené z narezaných lepených drevených dosiek z bývalej školy. Sklz v harmonograme demolácie však prinútil autorov Mad Arkitekter zmeniť plán a namiesto toho použili drevené zábradlia zo zbúranej plavárne. Zbavili ich laku, narezané na mieru zlepili a vytvorili nové schodisko.

Schodisko z dreveného zábradlia zbúranej plavárne, foto – Kyrre Sundal

Nie je to improvizácia. Je to dôkaz, že keď spolupracujú architekti, dizajnéri, inžinieri, výskumné inštitúcie a mesto, ktoré je ochotné takéto riešenia povoliť a certifikovať, cirkulárna architektúra prestáva byť experimentom a stáva sa realitou. Prestaňme robiť interiéry, ktoré vyzerajú dobre pri návrhu, ale z dlhodobého hľadiska sú drahé, krátkozraké a neudržateľné.

foto – Kyrre Sundal