Prečo by sme navrhovali niečo, čo nezlepšuje život ľudí? Dnes večer o tom budem hovoriť na DESIGN TALKS BRATISLAVA.
Pred rokmi som sedela na VŠVU na prednáškach Imra Vaška a snažila sa pochopiť experimentálne digitálne metódy v architektúre. Prisahám, nerozumela som ani slovo. A keď som sa spýtala druhýkrát, nepomohlo to. Dnes si myslím, že problém je skôr v tom, ako v architektúre a dizajne často rozprávame o svojej práci. Veľa slov o forme, menej o tom, ako sa v priestore žije.
Architektúra a interiéry však nie sú pre architektov. Sú pre ľudí. A ak dizajn nezlepšuje ich každodenný život, je len estetickým gestom. Aj preto v Intebold Awards tento rok hľadáme interiéry, ktoré zlepšujú životné podmienky aj po viacero rokoch užívania. Milan tiež čo-to povie ☺️ – o otvorení nového ročníka.
A bude mi cťou byť súčasťou panelovej diskusie pod vedením bývalého hlavného architekta Európskej komisie Petra Beňušku spolu s Kristínou Navarro Balaz, Lenkou Gulačovou a Romanou Černochovou. Za pozvanie ďakujem Gabike Fukatschovej a Modulor Architecture. Už teraz mám trému z dnešného večera. Ak budete v Jurkovičovej teplárni, príďte ma povzbudiť.
Architektúra si príliš dlho pestuje ego namiesto zodpovednosti. Veľké slová, silné gestá, sebavedomé obhajoby. A pritom sa obchádza jediná otázka, na ktorej záleží: ako sa v tom bude každý deň žiť. Keď klient prizve interiérového dizajnéra alebo interiérového architekta, nastáva dotknuté ticho. Reči o strate autority. Pohľady plné urazených profesionálov. V pozadí prežíva obraz architekta ako supermana s automatickou kompetenciou na všetko. To nie je sebavedomie, ale slepota.
Kvalita architektúry sa neukazuje na fotografii, ale v každodennom fungovaní priestoru
Architektúra sa človeka dotýka zvnútra. Nie z ulice, ani z fotografie v časopise. Jednoducho interiérovo. Tam sa rozhoduje o spánku, únave, strese, koncentrácii a zdraví na desaťročia. Tepelná stabilita, akustika, svetelné podmienky, ergonómia a kvalita vzduchu predstavujú merateľné parametre s priamym dopadom na organizmus.
Prestížne architektonické ocenenia upevňujú hierarchiu, kde má kult vlastného ja vyššiu hodnotu než každodenná kvalita. Oceňuje obraz, meno a výrazné gesto. Menej priestoru dostávajú prevádzkové súvislosti, dlhodobý komfort a reálna skúsenosť človeka, ktorý v stavbe funguje. To sa fotí ťažšie. Rozšírenie tímu o špecializovanú expertízu znamená znalosť vlastných hraníc a rešpekt ku komplexnosti profesie. Podceňovanie interiéru odhaľuje nepochopenie miesta, kde architektúra prestáva byť konceptom a najviac sa dotýka človeka.
Silná architektúra nepotrebuje chrániť ego, má slúžiť ľuďom, ktorí v nej žijú. Aj preto v Slovenskej asociácii interiérových dizajnérov zvažujeme uvedenie novej kategórie v rámci Intebold Awards 2026 – Interiér funkčný 15+ rokov. Kategória, v ktorej sa nebude hodnotiť gesto ani prvý dojem, ale vytrvalosť kvality v čase. Kde ego autora ustúpi realite používania. Kde sa ukáže, či priestor po pätnástich rokoch stále funguje, podporuje zdravie a rešpektuje pôvodné zadanie. Otvorenie nového ročníka uvedieme s Milanom Illesom na DESIGN TALKS BRATISLAVA vo štvrtok 12. marca 2026 v Jurkovičovej teplárni. Prídite.
Možno práve čas je najpresnejším meradlom toho, či architektúra slúžila ľuďom alebo len vlastnému obrazu.
Fotka je z obhliadky kancelárií v Oslo. Interiér s recyklovanými parketami a jasným urbanizmom interiéru pôsobí ako návrh, ktorý počíta s pätnástimi rokmi každodenného používania.
Pred pár dňami som bola opäť na Noci architektúry a dizajnu na Fakulte architektúry a dizajnu v Bratislave. Presne po roku. Diskusie, postoje aj atmosféra pôsobili povedome. Architektúra sa vo vlastnom prostredí evidentne cíti dobre. Text, ktorý ma táto návšteva pred rokom inšpirovala napísať, som tento rok mohla použiť takmer bez úprav. Ateliér BIG zmizol z ponuky. Ateliér Paňák Kusý bol výtvarný, sebavedomý a manifestoval presvedčivo. Ateliér bytových domov naďalej stavia formu nad reálne bývanie. Presvedčivé na modeli, komplikovanejšie vo štvrtok ráno.
Z ateliéru Paňák Kusý
Architektúra medzi formou a realitou
Otázka zostáva rovnaká: koho vlastne architektonické fakulty pripravujú?
Vzdelávanie gravituje k autorskému výstupu a formálnej excelencii, zatiaľ čo používateľ a jeho potreby zostávajú druhoradou vrstvou. Priestor pritom priamo ovplyvňuje správanie, emócie aj každodenné fungovanie. Medzidisciplinárna spolupráca tak nie je trend, ale pracovná realita. Michal Matloň ukazuje, že psychológia prostredia prináša rozmer, ktorý na výkrese nevidno, no v realite ho cíti každý. Inkluzívny dizajn do tejto logiky prirodzene patrí. Priestor navrhnutý pre širší záber ľudí funguje dlhšie.
Umelá inteligencia sa v architektúre stále redukuje na generovanie vizualizácií, hoci jej potenciál leží v dátach, simuláciách a optimalizácii rozhodnutí. Milan Illes ukazuje, že môže byť nástrojom premýšľania. Takto uchopený prístup rozširuje kontext skôr, než sa stane samozrejmosťou.
Z ateliéru Paňák Kusý
Nová rola architekta
Úspešný architekt dnes funguje ako technokrat — človek rozumejúci procesom, dátam aj riadeniu tímov. Školy naďalej produkujú skôr projektantov formy ako ľudí pripravených viesť komplexné projekty. Práve v tejto rovine sa ukazuje rozdiel medzi navrhovaním a vedením architektúry ako celku.
Architektúra má silnú tradíciu výrazných osobností a slabšiu tradíciu ich systematického odovzdávania ďalej. Mentoring ako priebežná súčasť kariéry by profesii prospel viac, než sa zdá. Školské prostredie niekedy pôsobí ako dobre fungujúca uzavretá komunita. Medzitým ľudia vonku riešia byty, ktoré musia fungovať v rannej špičke, počas choroby aj v momente, keď sa rodina rozrastie.
Aby som bola fér, každoročne sa teším na prezentáciu Ústavu konštrukcií v architektúre a inžinierskych stavieb. Vášeň pre staticky neurčité konštrukcie by zamotala hlavu aj skúsenému milovníkovi hlavolamov. V takých chvíľach pôsobí architektúra prekvapivo ľudsky. Relevancia architektúry sa ukazuje v každodennom používaní priestoru. Koncept funguje najlepšie vtedy, keď ho netreba zdĺhavo vysvetľovať. Budúcnosť patrí tým, ktorí chápu ľudí, umelú inteligenciu a udržateľnosť.
Táto otázka sa objavuje čoraz častejšie. IT architekt, systémový architekt, dátový architekt a časť architektonickej obce je z toho nervózna. Titul je predsa regulovaný. Historicky zakorenený. Spojený s obrovskou zodpovednosťou. Niekto si ho predsa nemôže len tak vziať.
Lenže história hovorí niečo iné.
Architekt ako hlavný staviteľ
Výraz architekt pochádza zo starogréckeho slova architéktōn. Archi znamená hlavný, vedúci. Téktōn označuje staviteľa, tesára, remeselníka. Pôvodný architekt nebol akademik s víziou. Bol to hlavný staviteľ, človek na lešení či s dlátom v ruke, ktorý rozumel materiálu, technike, fyzike aj organizácii práce. Navrhoval, koordinoval a niesol praktickú zodpovednosť za to, čo postavil. V antike ani v stredoveku neexistovala ostrá hranica medzi návrhom a realizáciou. Autorita vychádzala zo skúsenosti, nie z diplomu.
K zlomu dochádza v renesancii. Alberti, Michelangelo a ďalší začínajú budovať obraz architekta ako vzdelaného intelektuála, autora idey. Realizáciu prenechali robotníkom. V 19. storočí to industrializácia dovŕšila, architektúra sa presunula na akadémiu, oddelila sa od inžinierstva aj od stavby a začala si budovať identitu cez kultúrnu prestíž. Modernizmus v 20. storočí celý proces dokončil. Architekt sa stal autorom systému, géniom konceptu, zatiaľ čo realizácia sa stala starosťou iných.
A potom prišli komory, licencie, ochrana titulu. Logické — stavby sú bezpečnostne citlivé. No zároveň sa architektúra začala definovať cez to, čím nie je. Nie stavbár. Nie remeselník. Nie diekoratér. Táto stratégia odlíšenia mala jeden vedľajší efekt – architektúra sa postupne vzdialila od každodennej reality realizácie.
20. storočie prinieslo odpoveď z nečakanej strany. Digitálne systémy narástli do takej komplexity, že potrebovali niekoho, kto navrhuje štruktúru, určuje pravidlá, koordinuje realizáciu. Siahli po presnom výraze pre túto rolu. IT architekt nie je metafora z nezrozumiteľnosti. Je to kópia funkcie, ktorú si stavební architekti sami vytvorili — a potom sa od nej čiastočne vzdialili.
Napätie, ktoré cítiť, má presnú príčinu. Nie IT sektor ukradol slovo. Architekti ho sami predefinovali, zúžili a uzavreli do regulovaného rámca a teraz sú prekvapení, že jazyk sa pohybuje ďalej bez ich súhlasu. História ukazuje, že slovo sa menilo vždy podľa toho, ako sa menila spoločnosť. Výraz architekt nikdy nepatril jednej profesii, ešte pred 500 rokmi by ten istý titul dostali ľudia, ktorých dnes architekti považujú za stavbárov.
foto – exteriér multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo, schody sú navrhnuté v nesprávnom kroku
Keď architekt stratí človeka
Matrix to povedal lepšie, než sa zdá. Architekt je chladný, dokonale logický a úplne odtrhnutý od ľudskej skúsenosti. Rozumie štruktúre, ale nerozumie človeku, ktorý v tej štruktúre žije. Je to karikatúra, ale karikatúry vznikajú z niečoho skutočného.
Architekti dnes stále ovládajú niečo, čo nikto iný nemá: schopnosť previesť projekt cez územné rozhodnutie, povoľovanie aj kolaudáciu. Koordinujú profesie a rozumejú procesu výstavby od začiatku do konca. Nesú zodpovednosť nielen za proces, ale aj za kvalitu priestoru ako celku. V mnohých prípadoch sú jediní, ktorí dokážu držať projekt pohromade. To je reálna hodnota. No rovnaký spôsob myslenia a navrhovania sa objavil aj v iných oblastiach. Interiéroví dizajnéri a interiéroví architekti dnes koordinujú projekty od konceptu po realizáciu presne ako historický master builder. IT architekti navrhujú digitálne prostredie, ktoré má na život ľudí rovnako veľký dopad ako to fyzické. Jazyk na tieto zmeny reaguje rýchlejšie než stavovská ochrana. Najmä tam, kde reálna zodpovednosť za ľudí už dávno nie je výsadou jednej profesie.
Kto ukradol slovo architekt? Nikto. Ale ak ho niekto oslabil, tak práve tí, ktorí ho pred dvesto rokmi uzavreli do akademickej definície a odstrihli ho od remesla. Jazyk si teraz len berie späť to, čo mu historicky vždy patrilo — schopnosť opísať človeka, ktorý navrhuje zmysluplné štruktúry a vie ich doviesť do reality. Či ide o betón, interiér alebo dátový systém.
foto – interiér multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo
foto – vstup z exteriéru do multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo, hala je aj priamo napojená na školu
Fotky sú z návštevy dostavba ZŠ Bernolákovo, ktorá je aktuálne v užšom výbere európskej ceny súčasnej architektúry Mies van der Rohe Award 2026. Držím palce Bakyta architektom.
Štýl nedefinuje autora. Je to koncept, čo definuje estetiku.
Pre väčšinu dizajnérov a architektov je toto nepohodlná pravda, lebo im berie najkomfortnejšiu istotu. Štýl sa dá zopakovať, napodobniť, predať ako podpis. Koncept nie. Ten vyžaduje myslenie, disciplínu a schopnosť odolať vlastnému egu.
Čo určuje kvalitu projektu
Nadia Tolstoy zo štokholmského ateliéru Tengbom to vo svojej prednáške The Power of Strong Concept – Keeping Design on Course povedala presne: koncept nie je fáza projektu. Koncept je záväzok. Od prvej otázky klientovi až po posledný detail na stavbe.
A tu sa začína pravý problém. Projekt nie je inšpiratívna prechádzka. Projekt je maratón plný pokušení. Lacnejšie riešenie. Rýchlejšia náhrada. „Takto sa to robí.“ „Klient si to nevšimne.“ Všimne. Možno nie vedome, ale bude to cítiť každý deň. Silný koncept je filter, ktorý nedovolí projektu odkloniť sa pod tlakom osobných preferencií ani momentálnych fascinácií. Vyžaduje povedať nie – vlastnému vkusu, aktuálnym trendom, hlučnému dodávateľovi. A presne tam sa rozhoduje, či som architekt alebo len vyjednávač kompromisov. Profesijná zrelosť začína v momente, keď architekt prestane hľadať vlastný štýl a začne dôsledne chrániť koncept. Lebo priestory bez konceptu sú ako stavba bez nosného systému. Vizuálne funkčné, štrukturálne prázdne.
Premyslená architektúru vs. vizuálny efekt
V čase zrýchlenej estetiky, keď sa interiéry podriaďujú momentálnym preferenciám a signature look sa vydáva za originalitu, je návrat ku konceptu takmer radikálnym gestom. Udržať koncept až do konca nie je romantické. Je to manažérska zručnosť a forma profesionálnej odvahy. Schopnosť povedať nie, aj keď je pohodlnejšie povedať dobre. Schopnosť chrániť víziu, aj keď realita tlačí z každej strany.
Klient od nás nepotrebuje ďalší autoportrét architekta. Potrebuje prostredie, ktoré dáva zmysel jeho životu, jeho rytmu, jeho budúcnosti. Ak do projektu vpustíme svoje preferencie bez kritického filtra, prestávame navrhovať pre človeka a začíname navrhovať pre vlastné portfólio. Paradoxne, čím výraznejší je autor, tým väčšie je pokušenie nechať sa v projekte vidieť. Skutočná profesionalita je často neviditeľná. Prejavuje sa v priestore, ktorý pôsobí prirodzene, logicky, takmer nevyhnutne. Možno práve to je najvyššia forma autorstva. Vytvoriť architektúru, v ktorej necítime dizajnéra, ale kvalitu života. Štýl sa dá predať. Koncept musíme udržať.
foto – Yannick Lagher
foto – Yannick Lagher projekt – Villa Foresta, Štokholm manažérka dizajnu a interiérová dizajnérka – Nadia Tolstoy, Tengbom
Som rada, že tento výrok cez víkend pomenovala May Fawzy, pretože ho stále nepočujeme dosť. A predsa je vkus dodnes najrozšírenejšou metodikou v interiérovom dizajne aj architektúre. Je to absurdné. V ére medicíny založenej na dôkazoch a dátach by sme mali prostredie, v ktorom ľudia trávia až 90 % svojho života, navrhovať minimálne rovnako zodpovedne.
Výskumy z oblasti environmentálnej psychológie dlhodobo ukazujú, že kvalita priestoru ovplyvňuje stres, kognitívny výkon aj rýchlosť regenerácie. Prehľadová správa World Green Building Council uvádza, že kvalitné vnútorné prostredie môže zvýšiť produktivitu približne o 8 – 11 %. Lepšie vetranie a kvalita vzduchu dokážu znížiť absenciu. To nie sú detaily, ale ekonomické premenné.
Napriek tomu sa stále stretávame s vetami typu: „Mne sa to zdá chladné. Klient chce niečo útulnejšie. Tento materiál je trendy.“ Predstavme si chirurga, ktorý by povedal: „Tento postup som zvolil, lebo ho mám rád.“ Zaujímavá voľba. Dúfajme, že pacient prežije.
Estetika je dôležitá – mozog reaguje na harmóniu, svetlo aj proporcie. Problém však je, že vkus sa používa ako argument namiesto výsledku odborného procesu. Vkus je preferencia, nie kompetencia. Profesionál navrhuje na základe potrieb, správania, dát, kontextu a predovšetkým konceptu. Amatér navrhuje podľa toho, čo by si dal do vlastnej obývačky.
Dobrá architektúra vzniká otázkou: Funguje to dlhodobo, bezpečne a pre väčšinu ľudí? Nie – komu sa to páči. Ak má mať náš odbor ambíciu byť profesiou, ktorá formuje zdravšie a výkonnejšie prostredie, musíme si priznať zásadnú vec: Navrhovať podľa vkusu je pohodlné. Obhájiť návrh faktami je profesionálne. A medzi pohodlím a profesionalitou leží ten rozdiel, ktorý oddeľuje dekorovanie od architektúry. Lebo ak vlastním dizajnérske taniere, ešte neznamená, že viem variť.
Oceňujem víkendový čas strávený na veľtrhu Ambiente vo Frankfurte nad Mohanom v medzinárodnej komunite Európskej rady interiérových architektov, ktorá tieto fakty nielen neignoruje, ale ich aktívne posúva ďalej.
Keď podlaha potrebuje plast, aby pôsobila moderne, niečo je zlé. Epoxidová a polyuretánová podlaha sú toho učebnicovým príkladom. Téma udržateľnosti týchto materiálov sa netýka len bývania, ale aj komerčných interiérov – kancelárií, škôl, obchodov a služieb. V rezidenčných projektoch ide o zdravie a komfort. V komerčných o ekonomiku, životnosť a zodpovednosť voči tým, ktorí v nich denne pracujú.
Materiál je ten istý, dôsledky sú násobne väčšie. Skúsme to bez ideológie a bez zeleného marketingu.
Materiály, ktoré dávajú zmysel
Alternatíva neznamená návrat do minulosti ani kompromis v dizajne. Znamená prácu s materiálmi, ktoré starnú, dajú sa opraviť a rešpektujú ľudí, ktorí po nich chodia.
Drevo – lokálne, certifikované, opraviteľné – je stále jednou z najudržateľnejších podláh. Masívne drevo ukladá CO₂ počas celého životného cyklu. Podlaha z lokálneho dreva má dokonca negatívnu uhlíkovú stopu.
Masív alebo vrstvené podlahy s možnosťou renovácie, nie lepený dekor. Drevo starne viditeľne. A to je hodnota, nie chyba. Dá sa 5x prebrúsiť, vydrží 80+ rokov. Epoxid? 15-25 rokov, potom kompletná výmena.
Korkové podlahy dnes nemajú nič spoločné s lacnou estetikou. Sú obnoviteľné, teplé, akusticky prívetivé a ergonomické – tlmia pády a znižujú únavu pri státí.
Linoleum na prírodnej báze – z ľanového oleja, živíc, drevnej múčky a korku – je materiál s viac než storočnou históriou. Trvácny, opraviteľný a zdravotne prijateľný. Samozrejme, len bez syntetických povlakov a s EPD certifikáciou.
Minerálne systémy ako terrazzo pracujú s podobnou estetikou ako liate povrchy, ale bez petrochemického základu. Nie sú bezúdržbové. A práve to je ich výhoda.
Nútiť materiál tváriť sa večne nie je udržateľnosť. Je to popieranie reality.
A potom sú tu hlinené podlahy. Nízka uhlíková stopa, regulácia vlhkosti, bez chémie. Nie sú pre každý projekt. Ale z pohľadu zdravia a práce s časom sú radikálne poctivé. Vytesňujeme ich nie preto, že nefungujú, ale preto, že normy vznikali pre industrializované materiály, nie pre zdravie.
Najudržateľnejšie je to, čo už existuje
A potom je tu práca s tým, čo už existuje. Renovácia pôvodných podláh, lokálne opravy namiesto celoplošných výmen. Najudržateľnejšie riešenia často nevznikajú navrhovaním nového, ale rešpektovaním toho, čo už existuje. Najudržateľnejší materiál je ten, ktorý nemusíme vyrobiť nanovo. Materiál nie je trend. Je to rozhodnutie, ktoré s nami ostane desaťročia.
Krásnym príkladom je Villa Beer vo Viedni, na fotkách. Vila s bolestným životným príbehom otvorí v marci 2026 brány verejnosti. Parkety rozobrali a znova poskladali. Linoleum opravili lokálne. Prehliadku odporúčam.
Epoxidová a polyuretánová podlaha sa predávajú ako symbol moderného, čistého a architektonicky správneho interiéru. Bez škár, bez emócií, bez otázok.
A práve to je problém. Nazývame ich liatymi podlahami, minerálnymi povrchmi, dizajnovým minimalizmom. Lenže materiálová pravda je jednoduchá a nekomfortná – epoxid aj polyuretán sú syntetické polyméry na báze ropných produktov. Plasty. Petrochemické systémy. Len s lepším PR.
Chemická realita
Tieto podlahy patria do rovnakej kategórie ako priemyselné nátery, laky a lepidlá – reaktívne chemické systémy, ktorých environmentálna stopa nezačína na stavbe, ale v petrochemickom priemysle, rafinériách a syntéze toxických prísad. Výroba epoxidových živíc je spojená s bisfenolom A (BPA), endokrinný disruptor s preukázanými zdravotnými rizikami. Polyuretány obsahujú izokyanáty, vysoko reaktívne látky spôsobujúce respiračné problémy a senzibilizáciu.
Prchavé organické látky (VOC) nie sú dizajnový detail, ale merateľný faktor kvality vnútorného ovzdušia. Emisie trvajú týždne až mesiace po aplikácii a ovplyvňujú vzduch, ktorý dýchame – najmä deti, tehotné ženy, astmatici a ľudia s oslabenou imunitou. Norma STN EN 16516 stanovuje limity, ale realita je, že väčšina liatych podláh prekračuje odporúčané hodnoty pre zdravé budovy ako napríklad WELL Building Standard.
Plasty v stavebníctve majú ešte jednu vlastnosť, o ktorej sa na vizualizáciách nehovorí – rozkladajú sa 200-500 rokov. A nerozkladajú sa potichu. Mechanickým opotrebením a UV žiarením uvoľňujú mikroplasty, častice menšie ako 5 mm, ktoré už boli detekované v ľudskej krvi, placentách a pľúcnom tkanive. Degradáciou polymérov sa do prostredia dostávajú ftaláty (zmäkčovadlá), tiničité zlúčeniny (katalyzátory) a aromatické amíny (tvrdidlá), látky klasifikované ako vzbudzujúce veľmi veľké obavy. To už nie je estetická voľba. To je toxikologická hypotéka.
Kobalt: skrytá sociálna cena
Pri výrobe niektorých pigmentov a katalyzátorov do polyuretánových systémov sa používajú kobaltové zlúčeniny. 70 % svetového kobaltu pochádza z Konžskej demokratickej republiky, kde podľa UNICEF a Amnesty International pracuje v artisanálnych baniach odhadom 40 000 detí, často mladších ako 10 rokov.
Áno, podiel kobaltu v podlahe je minimálny (0,01-0,1 %) a väčšina moderných systémov ho už neobsahuje. Ale dodávateľské reťazce petrochemického priemyslu sú netransparentné (ako tie zo stavebného priemyslu) a vo väčšine prípadov nemáme materiálové pasy potvrdzujúce kobalt-free formulácie. To nie je argumentácia proti konkrétnemu produktu. To je otázka systémovej zodpovednosti.
foto – Fraser Marsden
Cirkulárna fikcia
Rozdiel medzi epoxidom a polyuretánom nie je ekologický. Je mechanický. Prvý je termosetický plast, nevratne vytvrdený, druhý termoplastický alebo termosetický (podľa typu PU). V ľudskej reči to znamená, že jeden je tvrdší plast a druhý mäkkší plast.
Ani jeden nie je cirkulárny v reálnom zmysle slova. Recyklácia? Technicky možná v laboratóriu, prakticky nerealizovaná na stavbách. Materiál končí na skládke alebo v spaľovni. Oprava? Len plošná renovácia, nie lokálna, čo neguje princíp udržateľného nakladania s materiálom. A životnosť? 15-25 rokov v ideálnych podmienkach. Potom? Kompletná výmena. Znova. A znova.
Najväčší paradox? Tieto podlahy sa často objavujú v projektoch certifikovaných LEED, BREEAM alebo DGNB, ktoré sa verbálne hlásia k udržateľnosti, zdraviu a budúcnosti.
No v materiálovom hodnotení (LCA – Life Cycle Assessment) ide o jedny z najhorších volieb:
Global Warming Potential: 4-8 kg CO₂-eq/kg (vs. linoleum 1,2-2,5 kg CO₂-eq/kg alebo drevo -0,5 až +1,5 kg CO₂-eq/kg – môže byť uhlíkovo negatívne!)
Cirkulárny potenciál: 0 % (vs. linoleum 60-80% alebo drevo 85-95%)
Minimalizmus nie je morálna nadradenosť. A bezškárový povrch nie je automaticky ani ekologický, ani inkluzívny, ani zodpovedný.
Ak má interiér slúžiť ľuďom – dlhodobo, zdravo a zodpovedne – musíme si konečne priznať, z čoho ho robíme. A prestať nazývať plast udržateľnosťou len preto, že vie mať dokonalú bielu farbu a pekný detail pri stene. Aj pre toto by mala architektura komunikovať – nie estetiku bez kontextu, ale merateľné parametre, sociálnu stopu a environmentálnu zodpovednosť. Bez škár áno. Ale s faktami.
Interiér je pre mňa v prvom rade funkčnosť pre konkrétnych ľudí. Má im zjednodušiť život, podporiť zdravie, pokoj, výkon aj regeneráciu. Až potom je to estetika. Preto mi nedáva zmysel, že v našom odvetví sa stále tvárime, že rozhodnutia o materiáloch sú len dizajn. Nie sú. Sú to voľby, ktoré majú merateľný dopad.
Stavebné prostredie tvorí približne 40 % globálnych emisií uhlíka. A interiéry v tom nie sú neutrálne. Sú súčasťou systému, ktorý sa dnes tvári moderne, ale často funguje ako jednorazová spotreba, len v peknom obale. A potom je tu fakt, ktorý je tak absurdný, až je hanba, že sa stal normou: odhady hovoria, že približne 13 % materiálov dodaných na stavby končí na skládke bez použitia. Nie preto, že sa niečo pokazilo. Ale preto, že je normálne objednať viac, normálne zle plánovať a normálne tváriť sa, že to nie je problém.
Dáta namiesto marketingu
Udržateľnosť nie je o tom, či materiál pôsobí prírodne a sedí do konceptu. Je o tom, či má preukázateľné dáta. Ak produkt nemá EPD (Environmental Product Declaration), často porovnávame len marketing, nie dopad. A ak niekto tvrdí, že to netreba, potom len nechce, aby čísla začali klásť nepríjemné otázky. Architekt ani interiérový dizajnér sa dnes nemôže tváriť, že je mimo. Každá špecifikácia je rozhodnutie a každé rozhodnutie má následky.
Najväčší paradox je, že najudržateľnejší produkt je ten, ktorý sa vôbec nekúpi. Najlepšia uhlíková stopa je tá, ktorá nevznikne. Lenže toto je v interiéroch stále nepopulárne, lebo je jednoduchšie navrhnúť nové ako presvedčiť klienta, aby nevyhadzoval funkčné veci len kvôli trendu alebo egu. A pritom vieme, že recyklácia hliníka šetrí približne 95 % energie oproti primárnej výrobe. Toto nie je estetická voľba. Toto je energetická a uhlíková realita.
Keď sa cirkularita stane realitou
Ak sa to dá, výsledok môže vyzerať aj takto. Projekt Kristian Augusts Gate 13 v Osle — rekonštrukcia kancelárskej budovy z roku 1958 s osemposchodovou prístavbou dosiahla takmer 80 % opätovne použitých komponentov a znížila emisie uhlíka o približne 70 % v porovnaní s novostavbou podobného typu. Centrálne schodisko malo byť pôvodne vyrobené z narezaných lepených drevených dosiek z bývalej školy. Sklz v harmonograme demolácie však prinútil autorov Mad Arkitekter zmeniť plán a namiesto toho použili drevené zábradlia zo zbúranej plavárne. Zbavili ich laku, narezané na mieru zlepili a vytvorili nové schodisko.
Schodisko z dreveného zábradlia zbúranej plavárne, foto – Kyrre Sundal
Nie je to improvizácia. Je to dôkaz, že keď spolupracujú architekti, dizajnéri, inžinieri, výskumné inštitúcie a mesto, ktoré je ochotné takéto riešenia povoliť a certifikovať, cirkulárna architektúra prestáva byť experimentom a stáva sa realitou. Prestaňme robiť interiéry, ktoré vyzerajú dobre pri návrhu, ale z dlhodobého hľadiska sú drahé, krátkozraké a neudržateľné.
Pôvodné oceľové konštukcie v novom interiéri, foto – Kyrre SundalKristian Augusts Gate 13 v Osle, foto – Kyrre Sundal
Univerzálny dizajn nemá problém v definícii. Má problém v tom, ako sa v praxi zjednodušil.
Univerzálne navrhovanie je podľa medzinárodných dokumentov, vrátane Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, metóda tvorby prostredí, výrobkov a služieb tak, aby ich mohli využívať všetci ľudia v čo najväčšej možnej miere, bez potreby špeciálnych úprav. Nejde o navrhovanie pre „zdravotne znevýhodnených“, ale o navrhovanie pre ľudí ako takých – v ich rôznorodosti, životných situáciách, schopnostiach a obmedzeniach.
Napriek tomu sa univerzálny dizajn v praxi často zužuje na viditeľné fyzické znevýhodnenia. Diskusia sa redukuje na rampy, výťahy, šírky dverí a sanitárne zariadenia. Zo širokej metodiky sa tak stáva technická kontrolná položka, nie práca s človekom. Sedem princípov univerzálneho navrhovania, vytvorených pod vedením architekta Ronald Mace, reagovalo na potreby svojej doby. Lenže kontext sa zásadne zmenil.
foto – Matej Fabiánek
Bariéry dneška sú často neviditeľné
Dnes nežijeme len s fyzickými bariérami. Žijeme s hlukom, svetelným smogom, kognitívnou záťažou, chronickým stresom, neurodivergenciou a starnutím populácie. Mnohé z týchto znevýhodnení sú neviditeľné, dočasné alebo situačné a práve preto v praxi často zostávajú nepovšimnuté.
Formálne prístupný priestor ešte neznamená priestor skutočne použiteľný. Školská trieda môže byť bezbariérová, ale ak je hlučná alebo zle osvetlená, môže byť pre časť detí vyčerpávajúca. Kancelária môže mať správne rozmery, no bez možnosti regulovať svetlo, hluk či vzduch sa stáva stresujúcim prostredím.
Interiér, ktorý spĺňa normy, môže zlyhať v tom najdôležitejšom – v podpore človeka.
Inkluzívny dizajn nevznikol preto, že by univerzálny dizajn zlyhal, ale preto, že jeho limity sa v každodennej praxi stali neprehliadnuteľnými. Pozornosť sa presúva od idey „pre všetkých“ k realite skutočnej použiteľnosti pre konkrétnych ľudí.
foto – Matej Fabiánek
Od teórie k systémovej zmene
O to viac ma teší, že tieto úvahy sa začínajú premietať aj do systémových zmien. Spolu s Dušanom Kočlíkom z Fakulty architektúry a dizajnu a Silviou Senesi Lutherovou zo Slovenského centra dizajnu sme pripravili novú kartu zamestnania Interiérový dizajnér / Interiérová dizajnérka pre Aliancia sektorových rád.
Jednou z nových odborných vedomostí, ktoré navrhujeme pomenovať, sú inkluzívne prístupy v interiéri. Pretože interiérový dizajn nie je len estetická disciplína – je to odbor, ktorý priamo ovplyvňuje kvalitu života ľudí. V konečnom dôsledku ide o jednoduchú otázku: Je interiér skutočne prispôsobený ľuďom, ktorí ho používajú?
foto – Matej Fabiánek
projekt – Revitalizácia vstupných priestorov Neonatologickej kliniky intenzívnej medicíny LF UK a NÚDCH autorky – Zuzana Kralovicova, Gabriela Chvostaľová foto – Matej Fabiánek
