Na Design Talks u Gabiky Fukatschovej a Modulor Architecture som si tento rok dovolila jednu premiéru – prvýkrát verejne otvoriť nový ročník Intebold Awards. A priznávam, že som hovorila viac osobne, než býva zvykom. Dlhodobo ma zaujíma jedna vec. Ako veľmi dokáže priestor zlepšiť život. Keď som kedysi sedela na prednáškach na VŠVU, vnímala som energiu, formu aj odvahu experimentovať. Zároveň som mala pocit, že niektoré veci mi unikajú. Chýbal mi preklad do bežného života. Do každodennosti, ktorú všetci poznáme.
O pár rokov neskôr som sedela so slúchadlami pri prepisovaní rozhovorov s autormi interiérov pre Intebold Awards. A ten pocit sa mi vrátil. Silné projekty, kvalitná práca, premyslené riešenia. Len slová často zostávali ďaleko od toho, ako sa v tých priestoroch reálne žije.
Aj preto to tento rok skúšame posunúť. Pri prihlasovaní si dajme malú výzvu – skúsme to tentoraz napísať tak, aby tomu rozumel aj normálny človek. Skúsme písať tak, aby si človek vedel predstaviť život v priestore. Ako sa v ňom pohybuje. Ako sa v ňom cíti. Čo mu uľahčuje deň. Ako podporuje zdravie, sústredenie alebo oddych. Ako reaguje na konkrétny životný príbeh.
A práve preto vznikla aj nová kategória Dekáda. Interiéry, ktoré fungujú po 10+ rokoch. Tie, ktoré už majú za sebou reálny život. Prihlasovanie je otvorené od 20. apríla do 31. mája 2026. Ak máte projekt, ktorý obstál v čase, veľmi radi ho uvidíme.
„Prečo by sme navrhovali niečo, čo nezlepšuje život ľudí.“ – Niels Diffrient
Zatváram oči a som ticho. Vedome. Na obhliadkach interiérov Intebold Awards to príde prirodzene — dať priestor porote, neutápať sa vo vlastných komentároch, vnímať celok. Považujem to za profesionálny postoj. Hoci záujem niekedy zdržalivosť prevalcuje, lebo vstúpiť do cudzieho interiéru, ísť mu pod kožu priamo s autorom, to nie je bežné. Vnímam to ako výsosť a zdroj inšpirácie, ktoré inde nezískam. V duchu si však štipľavo komentujem.
U klienta oči nezatváram. Nikdy. Ak sa nezhodneme na myšlienke, materiáloch alebo procese, hovorím to nahlas. Snaha je vždy dotiahnuť dielo do najfunkčnejšej a najudržateľnejšej podoby. Stalo sa mi, že klient reagoval urazene po tom, ako som mu vyvrátila technické domienky o kvalite práve zrekonštruovaného priestoru. Jednoduché riešenia, ktoré v skutočnosti nefungujú, stoja čas, zdroje, energiu — a nervy. To si zaslúži priamy rozhovor, nie zdvorilé prikývnutie.
Interiéry nevznikajú bez chýb
Mnohým sa však dá vyvarovať, ak máme oči otvorené.
Počas výstavy Nábytok a bývanie Nitra pokračujeme v rozvíjaní spolupráce s výstaviskom Agrokomplex v novom formáte — Intebold Fórum. Program je silný: o interiérových chybách hovorím ja, Michal Matloň sa venuje biofilnému dizajnu, architekt Jaro Pavle rozpráva o živote v dome starom 400 rokov. Workshop s MeltFlex AI a prednáška Milana Illesa otvárajú tému umelej inteligencie v navrhovaní interiérov. Pozvanie na poslednú chvíľu prijal aj Maximilián Cvengroš z interiérového štúdia InaAs s témou Koľko stojí zlé rozhodnutie. Deň uzatvárame s interiérovým dizajnérom Jozefom Tučným o luxuse a panelovou diskusiou o kvalitnom bývaní.
Pred chybami si oči zatvárať netreba. Členovia Slovenskej asociácie interiérových dizajnérov majú vstup na výstavisko Agrokomplex zdarma cez bránu B1.
Na Facebooku som zachytila dopyt – klient hľadá študenta interiérového dizajnu, ktorý si na jeho projekte interiéru lode „urobí portfólio“. Navrhla som mu, nech skúsi Nano Banana. Výstup bude približne na úrovni očakávanej skúsenosti. Lode sú extrémne presný typ interiéru. Každý milimeter má funkciu, každé rozhodnutie má dôsledok. Hmotnosť, vlhkosť, pohyb, údržba, bezpečnosť. Skúsenosť tu patrí k základnej výbave. Študent vie o lodných interiéroch približne toľko ako generatívny model bez kontextu. Vie kombinovať, imitovať, poskladať obraz. Nerozumie dôsledkom, prevádzke ani realite. Zadanie stojí a padá s tým, kto ho formuluje.
Zadanie je produkt myslenia, nie pocitu
Ak má umelá inteligencia nahradiť kreatívu, klient musí vedieť presne opísať, čo chce. Nie cez pocity. Ani cez obrázky z internetu. V parametroch, v rozhodnutiach, v prioritách. V tom, čo je kritické a čo je len estetická preferencia. Lenže väčšina klientov nevie opísať ani vlastný problém, nieto ešte riešenie. Je to prirodzený stav. Preto existuje profesia, ktorá vie zadanie preložiť do reality. Moja skúsenosť je opakovane rovnaká. Projekt sa začína spresňovaním otázok, nie návrhom. Prečo sa to robí? Komu a ako to má slúžiť? Čo sa tam bude diať o päť rokov? Kto to bude udržiavať? Čo sa stane, keď sa niečo pokazí? Ktoré rozhodnutie má najvyššiu cenu chyby? Bez tejto fázy je každý návrh len vizuálne cvičenie.
Umelá inteligencia tento stav zviditeľňuje. Zrazu je úplne zreteľné, že kvalita výstupu je priamo úmerná kvalite vstupu. A kvalita vstupov je dnes často ilúzia. Klienti, ktorí veria, že AI nahradí dizajnéra, budú musieť začať robiť jeho prácu. Definovať zadanie, niesť dôsledky, rozumieť súvislostiam. Niektorí to zvládnu. Väčšina zistí, že práve toto je tá náročná časť. Profesia sa posúva smerom k väčšej zodpovednosti za myslenie. A možno k menšiemu počtu projektov, ktoré začínajú vetou – chcem niečo pekné, moderné, ale zároveň nadčasové. To je zadanie, ktoré zvládne aj Nano Banana.
Fotky od Šimona Luptáka sú z lode Sundeck v Bratislave, ktorú navrhol oceňovaný ateliér GutGut. V roku 2024 sme ju s Intebold vyskúšali naživo — podpalubie, palubu, niektorí aj ubytovanie. Fungovala. Hodinu tmy tesne pred odovzdávaním cien autorom najlepších slovenských interiérov sme pripísali záplavám, nie dizajnu.
Súťaže, médiá aj my sami oslavujeme interiéry pár týždňov po dokončení. Dokonalé fotky, čisté línie, žiadny život. Lenže ľudia nežijú na fotografiách. Na Designtalks Bratislava sme s Milanom Illesom otvorili tému, ktorá v našej profesii zaznieva prekvapivo málo – čo sa deje s interiérom po rokoch.
V Intebold Awards pripravujeme novú kategóriu pre interiéry staršie ako 10 rokov. Tie, ktoré prežili v čase. Pretože skutočná kvalita sa ukáže v každodennosti, únave materiálov, zmenách života, v tom, čo vydrží a čo zlyhá. Iná ako v deň odovzdania.
A možno najväčší problém? Nevieme o tom hovoriť. Popisy interiérov sú často plné architektonických klišé. Koncept. Kompozícia. Materialita. Čistota. Princíp. Ale kde je realita? Kde je informácia, či sa tam dobre sníva, či sa tam dá skákať, kričať, maľovať, či ten priestor po rokoch stále funguje pre ľudí, ktorí ho používajú? Ak má dizajn zmysel, musí obstáť v živote. Nielen v prezentácii. Aj preto otvárame túto novú kategóriu. A úprimne – nepoznám podobnú vo svete, od ktorej by sme to mohli odpozerať. Tak hľadáme názov…
Fotku z diskusie mi spravil môj 7-ročný syn. A možno práve jeho generácia bude raz hodnotiť, čo z našej práce malo skutočný zmysel.
Prečo by sme navrhovali niečo, čo nezlepšuje život ľudí? Dnes večer o tom budem hovoriť na DESIGN TALKS BRATISLAVA.
Pred rokmi som sedela na VŠVU na prednáškach Imra Vaška a snažila sa pochopiť experimentálne digitálne metódy v architektúre. Prisahám, nerozumela som ani slovo. A keď som sa spýtala druhýkrát, nepomohlo to. Dnes si myslím, že problém je skôr v tom, ako v architektúre a dizajne často rozprávame o svojej práci. Veľa slov o forme, menej o tom, ako sa v priestore žije.
Architektúra a interiéry však nie sú pre architektov. Sú pre ľudí. A ak dizajn nezlepšuje ich každodenný život, je len estetickým gestom. Aj preto v Intebold Awards tento rok hľadáme interiéry, ktoré zlepšujú životné podmienky aj po viacero rokoch užívania. Milan tiež čo-to povie ☺️ – o otvorení nového ročníka.
A bude mi cťou byť súčasťou panelovej diskusie pod vedením bývalého hlavného architekta Európskej komisie Petra Beňušku spolu s Kristínou Navarro Balaz, Lenkou Gulačovou a Romanou Černochovou. Za pozvanie ďakujem Gabike Fukatschovej a Modulor Architecture. Už teraz mám trému z dnešného večera. Ak budete v Jurkovičovej teplárni, príďte ma povzbudiť.
Som rebelka v topánkach vo svojej domácnosti. To je moje malé kontroverzné priznanie. Čítate správne. Som tá nebezpečná hostiteľka, ktorá vás nenechá trpieť na prahu s papučami v ruke.
Čo odhaľujú štúdie a výskumy
Podľa výskumov nesie podrážka topánky priemerne až 421 000 baktérií, ktoré sa dokážu na čisté povrchy prenášať účinnejšie než z toalety. Niektoré štúdie dokonca odhalili na podrážkach vážne patogény, napríklad Clostridium difficile – v prostrediach mimo nemocníc sa objavil až u 40 % vzoriek. A ešte desivejší je výskum na University of Arizona, ktorý zistil, že 96 % topánok obsahuje fekálne baktérie a 27 % dokonca E. coli.
Hygienická hypotéza tvrdí, že skorý kontakt dieťaťa s rôznymi mikróbmi je kľúčový pre správny vývoj imunitného systému. Výskumy to potvrdzujú. Napríklad medzi komunitou Amišov sa zistilo, že deti vyrastajúce v prostredí bohatom na mikroorganizmy majú mimoriadne nízky výskyt alergií či astmy, len približne 7 % oproti viac ako 50 % v bežnej populácii.
Imunitný systém našej domácnosti
Mám doma dvoch malých školákov, koberce v každej miestnosti, žiadne vyzúvanie. Výsledok minulý rok? Syn vymeškal tri dni školy, dcéra jeden deň (a to len preto, že rodičia mali Intebold Festival). Žiadne chrípky, žiadne návštevy lekárov. Náhoda? Nemyslím si.
Takže áno. Ak ku nám domov nosím mikróby, vlastne trénujem rodinný imunitný systém. Som osobná trénerka pre naše protilátky. Nie som komorníčka svojej podlahy. Nie som topánková inšpektorka. Naša obývačka nie je operačná sála. Je to priestor, kde sa žije – nedokonalo, slobodne a hlavne pohostinne.
foto – Tomáš Benedikovič
Rešpekt k druhým
Na obhliadkach interiérov pre Intebold Awards rozdávam porotcom návleky, ak ich nezabudnem kúpiť. Rešpektujem, že každý má hranicu hygieny inde. Som tolerantná rebelka.
Otázka znie – kto tu vlastne velí? Ja svojmu bytu alebo on mne? Radšej sa priatelím s baktériami z topánok, než by som sa stala otrokyňou vlastnej čistoty. Moja domácnosť je demokratická zóna pre všetky druhy obutia. Keď prídem k vám, rešpektujem vaše pravidlá, ak chcete, vyzujem sa. Ale keď prídete ku nám, rešpektujem vaše pohodlie. Lebo skutočná pohostinnosť začína tam, kde nekončí rešpekt k pohodliu hostí.
A viete čo? Napriek tomu sú naše koberce v bledých odtieňoch stále v pohode. Máme štyri rôzne typy vysávačov a mop. S nimi sa najviac kamaráti môj partner Milan – deľba práce funguje, a nikto sa nesťažuje.
Týždeň, kde sa mobily používajú menej než tavná pištoľ.
Kým sme vlastné deti strategicky odložili k starým rodičom, strávili sme týždeň s cudzími. Dobrovoľne. Na dizajnérsko-architektonickom tábore Intebold Kids.
Všetko je povolené
A podľa mňa – najlepší ročník ever. Účastníci si úplne sadli, vek 11+ tomu dal šťavu a od začiatku sme nastavili jasné pravidlá: sloboda, rešpekt, inšpirácia. Mobily, hudba, šantenie, ničnerobenie, chodenie do Billy – všetko povolené. Dychovku som zakázala, ale inak sú povolené aj pesničky, ktoré mi lezú na nervy. Hovorili sme o tom, ako architektúra a dizajn ovplyvňuje zdravie, bezpečnosť a pohodlie, čo má ponúknuť kvalitné mesto a ako mestotvorba dokáže zlepšiť život ľudí aj zvierat.
Na tábore sme merali, strihali, lepili, rezali, maľovali, vyrábali a aj piekli.Okrem modelov modelov izieb a predajných prevádzok deti spolupracovali v tímoch na tvorbe inteligentého mesta a prototypu lámp.
A áno, riešili sme aj, čo musí mať dobrá kaviareň (keď už káva platí účty väčšine z nich) a ako by mala vyzerať ideálna detská izba.
Model vysnívanej detskej izby, Lea 13r.Pohľad na vstup do pekárne, Ninka 10r.Moodboard pre kaviareň, Lucka 12r.Detská izba za sklenou balkónovou stenou, Laura 12 r.
Jedno z dievčat to zhrnulo takto: „Nepáčia sa mi športové tábory, tam sa stále skupinkujeme. Tu sme boli všetky kamarátky a pomáhali sme si.“
Bilancia týždňa
● 33 % účastníčok sa vrátilo z minulého roka ● 0 účastníkov – chlapcov ● 11 modelov interiérov (9 detských izieb, 1 pekáreň, 1 kaviareň) ● 11 obhajob prác, 10 moodboardov, 3 modely inteligentných miest ● 10 ks čerstvo upečených mini pečív do modelu pekárne ● 3 prototypy lámp 1:1 z recyklovaných materiálov ● zopár drobných popálenín z tavnej pištole a rezačky polystyrénu ● 98 hlasov verejnosti na ulici za najlepší dizajn lampy ● 3 melóny, 2 kg jabĺk, 10 koláčov, 3 vianočky, veľa obedov a nepočítané sladkosti z Billy ● 35 ľudí na záverečnej vernisáži ● 4 bonboniéry po vernisáži 🙏 ● táborový časopis REPORT Intebold Kids 2025
Navštívili sme showroom ROOMFACTORY, pozreli sa na prácu ateliéru Gresling s architektom Martinom Bujnom a skončili v kanceláriách CAPEXUS SK s Michalom Kolesárom a Agátou Udvardiovou, odkiaľ niektoré dievčatá odmietali odísť. Vraj to chcú mať doma presne takto.
Na návšteve v Roomfactory s architektom Martinom Bujnom z ateliéru Gresling.Z kancelárii firmy Capexus SK sa deťom nechcelo odisť, vykričali sa v telefonárni.
Všetky modely, skice, moodboardy a prototypy si účastníčky zobrali domov. Zvyšné materiály sme uskladnili a použijeme neskôr. Odpad bol minimálny a separovaný. Na rok 2026 už máme 4 rezervácie a vek zvyšujeme na 10+, lebo to funguje dokonale.
Vernisáž
Aj vďaka miestu, úžasne inšpiratívnemu ateliéru Kreatura House plného diel autorov ako Ivana Šáteková, Andrej Dúbravský či Erik Šille. A ak sa uvidíme na jesennom Intebold Festivale, berieme so sebou aj rezačku a tavné pištole. Očakávame drobné zranenia, ale s iskrami v očiach.
Keď sme zakladali súťaž Intebold Awards, nesnívalo sa nám o billboardoch ani PR kampaniach. Snívalo sa nám o kvalite. S rešpektom, entuziazmom a odhodlaním sme si sadli viackrát za stôl s architektmi, dizajnérmi, univerzitami, profesijnými komorami, aj odbornými platformami. Rozprávali sme sa o koncepte, pravidlách, udržateľnosti, aj o tom, čím takáto súťaž vlastne má a nemá byť.
Je to výzva
A keď sme si tie rozhovory odžili, pustili sme sa do práce. Súťaž realizujeme s Milanom šiesty rok. Snažíme sa poctivo, niekedy trochu chaoticky, ale s vášňou a presvedčením, že to má zmysel. Intebold Awards totiž nie je súťaž pekných obrázkov. Je to výzva na rozhovor o tom, čo interiér znamená pre človeka. A čo znamená kvalita v priestore, kde žijeme, tvoríme, pracujeme a niekedy sa snažíme myslieť.
Aj preto máme študentskú kategóriu.
A to, že ju máme, je vlastne malý zázrak. Taký, ktorý by si zaslúžil samostatnú výstavu. Na niektorých školách to ešte stále vyzerá, akoby sa dizajn rysoval pantografom. Opravuje sa len to, čo spadne. Nie to, čo už roky spí. O to viac si vážime každý študentský projekt. Lebo tvorivosť si cestu vždy nájde. Aj cez rozhegané dvere.
Slovenský talent totiž nevyrastá z rozpočtov, ale z odvahy tvoriť napriek. Mnohí študenti odchádzajú za kvalitným vzdelaním do zahraničia a nie je ťažké pochopiť prečo. Ale tí, čo zostanú, robia často projekty, ktoré by sa nestratili ani vo výbere na prestížnych európskych školách. A my ich chceme vidieť. A ukázať.
Bašta Zvolen, Nikola Stančeková – TUZVONekonvenčný interiér, Andrea Kaščáková – TUZVO
Výnimočné talenty
Pre mňa osobne je študentská kategória najkrajšou časťou celej ceny. Objavujeme talenty ešte predtým, než sa z nich stanú značky. Sledujeme výnimočnosť v jej najčistejšej podobe. A niektorí ocenení sa o rok vrátia ako profesionáli. A o pár rokov možno ako rešpektovaní odborníci, ktorých budeme citovať. Intebold sa netvári ako medzinárodný gigant. Skôr ako poctivý prieskumník, ktorý sa s rozmazanou mapou a čistým zámerom túla krajinou a hľadá to najlepšie, čo doma máme.
Reprezentačné priestory SPP, Denisa Kovalčíková – FAD STUBA
Intebold Awards 2025 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
V Škandinávii sa interiér po ukončení nájmu nevyhadzuje. Premiestni sa, zhodnotí, rozoberie, prečísluje, zrecykluje alebo v ideálnom prípade rovno znovu použije. V severských štátoch dnes vedia recyklovať alebo upcyklovať 70 až 80 % vybavenia interiéru.
Nie ako gesto, ale ako systém. Podporený legislatívou, databázami materiálov, nástrojmi na spätné dohľadanie komponentov, zodpovednosťou developerov a ochotou architektov nebrať novotou voňajúce vybavenie ako štandard. Re-use nie je núdzové riešenie, ale prirodzený krok v cykle navrhovania.
A čo je možno prekvapujúce, v Nórsku je dnes re-use finančne porovnateľný s navrhovaním nového interiéru. Vďaka existujúcej infraštruktúre, digitalizácii materiálových tokov a tomu, že sa v rozpočtoch konečne prestalo počítať len s cenou za štvorcový meter, ale aj s uhlíkovou stopou. S architektúrou je to identické. Aj tie percentuálne čísla sedia.
U nás sa zatiaľ často recykluje najmä pojem udržateľnosť. No niečo sa mení. Aj v našom kontexte vznikajú priestory, ktoré stavajú na dlhodobosti, komforte a premyslenej vrstvenosti. Delta Pods Architects vytvorili kancelársky interiér, ktorý nepotrebuje manifest ani popis pod každou fotkou. Hovorí formou, mierkou, rozložením napätia a ticha. Asi nie je z 80 % recyklovaný. Ale pôsobí, akoby ho nebolo treba meniť. Dlhodobo.
Niektoré interiéry sú na prvý pohľad fascinujúce. Materiály ako betón, tehla, preglejka či biela sadra tu tvoria harmonický celok, ktorý pôsobí uhladene, takmer meditatívne. Takým je aj Byt D, ktorý vznikol ešte počas výstavby bytového domu, čo architektom umožnilo upraviť dispozíciu podľa vlastného konceptu.
Minimalizmus ako vedomá voľba
Z návrhu cítiť snahu o vzdušnosť, o vizuálne očistenie života od každodenného neporiadku. Všetko má svoje miesto, funkčné zóny sú oddelené, výhľady ponechané otvorené, kuchyňa odľahčená, obývačka redukovaná na to najpodstatnejšie. V celom byte sa ukazuje krása prírodných materiálov, bez farebných zásahov, bez ornamentu. Materiál sám o sebe je ornamentom. Napriek tomu, že tento prístup má svoje kvality a jasnú koncepciu, pri pohľade na fotografie vzniká otázka – čo mi chýba, keď sledujem takto čistý priestor cez obrazovku. Genius loci sa totiž nedá preniesť fotkou. Nevidím, kto v byte žije, nepoznám jeho rytmus, zvyky, ticho ani zvuky každodennosti.
foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanskáfoto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská
Keď čistota balansuje na hrane prázdna
Minimalizmus, v takejto čistej podobe, môže niekedy balansovať na hrane. V istých momentoch sa totiž dostavuje pocit prázdna podobný tomu, čo psychológia označuje ako white torture. Ide o fenomén, kedy úplná absencia podnetov (farieb, textúr, predmetov) vytvára senzorické ticho, ktoré pôsobí skôr odcudzujúco než upokojujúco. Nie je to výčitka, skôr úvaha nad tým, ako veľmi je interiér spätý s človekom a jeho emóciami.
foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanskáfoto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská
Priestor potrebuje aj človeka
Tento interiér je ukážkou dizajnu, ktorý cielene potláča prebytok a chaos. No možno práve preto miestami pôsobí až príliš kontrolovane. Pripomína, že ani najkrajší materiál nenahradí ľudskosť, ktorú do interiéru vnáša život sám a možno aj odvážnejší umelecký moment, osobná bodka, ktorá dá priestoru charakter, emóciu a jedinečnosť. To všetko však neznamená, že interiér nie je kvalitný. Práve naopak, je výsledkom jasnej predstavy a poctivej práce. No pripomína nám aj dôležitú otázku: kde je hranica medzi architektonickou čistotou a priestorom, ktorý nás má objať?
foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská
foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská projekt – Byt D autor – Jaro Krobot, spoluautor – Peter Hudač
