Skip to main content

Značka: inkluzívny dizajn

Prístupnosť nestačí

Často počúvam, že univerzálny dizajn je dnes samozrejmosť. A potom vstúpim do hotového priestoru a zistím, že sa zredukoval na rampa–madlo–piktogram–hotovo. Technická fajka v projekte, ktorá má upokojiť svedomie, nie zlepšiť život.

Lenže prístupné ešte neznamená inkluzívne. Prístupný priestor je taký, do ktorého sa človek nejako dostane. Inkluzívny je taký, v ktorom človek nemusí bojovať s pocitom, že je problém, výnimka alebo komplikácia mimo hlavného návrhu.

Starý spôsob uvažovania stojí na medicínskom modeli: „Čo je s vami?“ Správna otázka je: „Čo je s týmto priestorom?“

foto – Iwan Baan

Bariéry, ktoré nevidíme

Bariéra nie je človek. Bariéra je bariéra – a často vôbec nie fyzická. Môže to byť agresívne svetlo, vyčerpávajúca akustika, chaos v orientácii, odlesky, vizuálny šum alebo absencia pokojových zón.

A potom sa tvárime, že ľudia sú precitlivení. Nie sú. Len existujú priestory, ktoré trestajú ľudí za to, že majú nervový systém.

Neurodiverzita nie je módne slovo. Je to realita. Niektorí ľudia filtrujú podnety inak, rýchlejšie sa preťažia alebo naopak potrebujú viac stimulov, aby sa udržali v bdelosti.

Keď sa priestor navrhne ako jediná správna verzia sveta – jeden typ svetla, jedna hladina hluku, jedna miera vizuálnej komplikovanosti – nie je to neutrálne. Je to rozhodnutie o tom, komu sa bude dariť a komu nie.

foto – Iwan Baan

Inkluzívny dizajn ako dospelosť profesie

Interiér nie je dekorácia. Je to systém, ktorý buď podporí dôstojnosť, orientáciu, sústredenie a regeneráciu, alebo ich postupne rozoberá.

Najväčší omyl je myslieť si, že inklúzia je drahý doplnok. Drahé sú až následky: vyhorení ľudia, konflikty v školách, unavené domácnosti a priestory, ktoré sa musia prerábať, lebo sa v nich nedá žiť.

Rampa nie je inklúzia. Norma nie je empatia. A pekné nie je automaticky použiteľné.

Inkluzívny dizajn je moment, keď profesia prestane robiť interiéry pre fotku a začne niesť zodpovednosť za človeka – za jeho bezpečie, nervový systém a schopnosť fungovať bez boja s priestorom.

Inkluzívny dizajn nie je nadstavba. Je to férový štandard – prostredie, v ktorom sa dá jednoducho byť.

foto – Iwan Baan

projekt – Second Home Office, Hollywood, USA
autor – Selgas Cano
foto – Iwan Baan

Lietanie pre ideálne telá

V súčastnosti prebieha diskusia, či by si mali obézni ľudia kupovať dve miesta na sedenie v lietadle. Ako interiérová architektka si dovolím navrhnúť inú perspektívu. Možno by sme sa nemali pýtať, či je problém v telách, ale v samotnom dizajne. V priestore, ktorý neráta s rôznorodosťou tiel, ale len s kalkulom pre zisk.

Ako sa zmenili sedadlá a telá cestujúcich

Rozmery sedadiel v ekonomickej triede v lietadlách sa totiž za posledné desaťročia výrazne zmenšili. V 60. a 70. rokoch bol rozostup medzi sedadlami 86–91 cm a šírka sedadla 46–48 cm, dnes sme priemerne na 76–81 cm rozostupu a šírke len 43–46 cm. Pre predstavu, 47 cm je asi toľko, koľko má dospelý človek v lakťoch, keď má ruky voľne pri tele. Ergonomické normy počítajú s tým, že pri sedení zaberá približne 45–50 cm šírky, aby mohol pohodlne pohybovať rukami a ramenami. Poznamenám, že tieto normy sú zo 70. rokov a dodnes sa bežne pri návrhoch používajú.

Od 60. rokov narástla európska populácia v priemere o 6 cm a pribrala približne 12 kg. Nejde vždy o obezitu, je to realita vývoja ľudského tela v súvislosti s výživou, urbanizmom a tempom života. Teda sedadlá sa zmenšujú, telá zväčšujú. A systém reaguje tak, že namiesto redizajnu priestoru žiada ľudí, aby si kúpili ďalší lístok. Pripomína mi to klasický problém v dizajne, keď niečo nefunguje, hľadá sa vina v užívateľovi – user blame. Lenže možno nie je chyba v telách, ale v rozpočte leteckej spoločnosti a v tom, ako si nastavila pomer medzi ziskom a ľudskou dôstojnosťou.

Ekonomická trieda Boeingu 747 v 70-tych rokoch 20. storočia

Dobrý dizajn hľadá riešenia

Tento problém sa netýka len tých druhých. Týka sa každého, kto cestuje, kto má dlhé nohy, dieťa na kolenách, vodiaceho psa, pohybové obmedzenie, či len potrebuje dýchať bez toho, aby sa dotýkal plecom cudzieho človeka. Kvalitný interiérový dizajn neoddeľuje a nediskriminuje, ale hľadá riešenia, ktoré zohľadňujú rozmanitosť ľudských tiel a potrieb. A presne to by mala robiť aj infraštruktúra leteckej dopravy. Nie pýtať si ďalší lístok za to, že si človek nesie svoje telo tak, ako je. Lebo obezita nie je len vizuálny jav. Je to vrchol ľadovca, pod ktorým sa skrýva množstvo príbehov, bolesti a mechanizmov prežitia.