Skip to main content

Značka: inkkuzívny dizajn

Kto ukradol slovo architekt?

Možno práve tí, ktorí dnes hovoria o krádeži.

Táto otázka sa objavuje čoraz častejšie. IT architekt, systémový architekt, dátový architekt a časť architektonickej obce je z toho nervózna. Titul je predsa regulovaný. Historicky zakorenený. Spojený s obrovskou zodpovednosťou. Niekto si ho predsa nemôže len tak vziať.

Lenže história hovorí niečo iné.

Architekt ako hlavný staviteľ

Výraz architekt pochádza zo starogréckeho slova architéktōn. Archi znamená hlavný, vedúci. Téktōn označuje staviteľa, tesára, remeselníka. Pôvodný architekt nebol akademik s víziou. Bol to hlavný staviteľ, človek na lešení či s dlátom v ruke, ktorý rozumel materiálu, technike, fyzike aj organizácii práce. Navrhoval, koordinoval a niesol praktickú zodpovednosť za to, čo postavil. V antike ani v stredoveku neexistovala ostrá hranica medzi návrhom a realizáciou. Autorita vychádzala zo skúsenosti, nie z diplomu.

K zlomu dochádza v renesancii. Alberti, Michelangelo a ďalší začínajú budovať obraz architekta ako vzdelaného intelektuála, autora idey. Realizáciu prenechali robotníkom. V 19. storočí to industrializácia dovŕšila, architektúra sa presunula na akadémiu, oddelila sa od inžinierstva aj od stavby a začala si budovať identitu cez kultúrnu prestíž. Modernizmus v 20. storočí celý proces dokončil. Architekt sa stal autorom systému, géniom konceptu, zatiaľ čo realizácia sa stala starosťou iných.

A potom prišli komory, licencie, ochrana titulu. Logické — stavby sú bezpečnostne citlivé. No zároveň sa architektúra začala definovať cez to, čím nie je. Nie stavbár. Nie remeselník. Nie diekoratér. Táto stratégia odlíšenia mala jeden vedľajší efekt – architektúra sa postupne vzdialila od každodennej reality realizácie.

20. storočie prinieslo odpoveď z nečakanej strany. Digitálne systémy narástli do takej komplexity, že potrebovali niekoho, kto navrhuje štruktúru, určuje pravidlá, koordinuje realizáciu. Siahli po presnom výraze pre túto rolu. IT architekt nie je metafora z nezrozumiteľnosti. Je to kópia funkcie, ktorú si stavební architekti sami vytvorili — a potom sa od nej čiastočne vzdialili.

Napätie, ktoré cítiť, má presnú príčinu. Nie IT sektor ukradol slovo. Architekti ho sami predefinovali, zúžili a uzavreli do regulovaného rámca a teraz sú prekvapení, že jazyk sa pohybuje ďalej bez ich súhlasu. História ukazuje, že slovo sa menilo vždy podľa toho, ako sa menila spoločnosť. Výraz architekt nikdy nepatril jednej profesii, ešte pred 500 rokmi by ten istý titul dostali ľudia, ktorých dnes architekti považujú za stavbárov.

foto – exteriér multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo, schody sú navrhnuté v nesprávnom kroku

Keď architekt stratí človeka

Matrix to povedal lepšie, než sa zdá. Architekt je chladný, dokonale logický a úplne odtrhnutý od ľudskej skúsenosti. Rozumie štruktúre, ale nerozumie človeku, ktorý v tej štruktúre žije. Je to karikatúra, ale karikatúry vznikajú z niečoho skutočného.

Architekti dnes stále ovládajú niečo, čo nikto iný nemá: schopnosť previesť projekt cez územné rozhodnutie, povoľovanie aj kolaudáciu. Koordinujú profesie a rozumejú procesu výstavby od začiatku do konca. Nesú zodpovednosť nielen za proces, ale aj za kvalitu priestoru ako celku. V mnohých prípadoch sú jediní, ktorí dokážu držať projekt pohromade. To je reálna hodnota. No rovnaký spôsob myslenia a navrhovania sa objavil aj v iných oblastiach. Interiéroví dizajnéri a interiéroví architekti dnes koordinujú projekty od konceptu po realizáciu presne ako historický master builder. IT architekti navrhujú digitálne prostredie, ktoré má na život ľudí rovnako veľký dopad ako to fyzické. Jazyk na tieto zmeny reaguje rýchlejšie než stavovská ochrana. Najmä tam, kde reálna zodpovednosť za ľudí už dávno nie je výsadou jednej profesie.

Kto ukradol slovo architekt? Nikto. Ale ak ho niekto oslabil, tak práve tí, ktorí ho pred dvesto rokmi uzavreli do akademickej definície a odstrihli ho od remesla. Jazyk si teraz len berie späť to, čo mu historicky vždy patrilo — schopnosť opísať človeka, ktorý navrhuje zmysluplné štruktúry a vie ich doviesť do reality. Či ide o betón, interiér alebo dátový systém.

foto – interiér multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo
foto – vstup z exteriéru do multifunkčnej haly dostavby ZŠ Bernolákovo, hala je aj priamo napojená na školu

Fotky sú z návštevy dostavba ZŠ Bernolákovo, ktorá je aktuálne v užšom výbere európskej ceny súčasnej architektúry Mies van der Rohe Award 2026. Držím palce Bakyta architektom.

Univerzálny dizajn: dobrá myšlienka, zjednodušená prax

Univerzálny dizajn nemá problém v definícii. Má problém v tom, ako sa v praxi zjednodušil.

Univerzálne navrhovanie je podľa medzinárodných dokumentov, vrátane Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, metóda tvorby prostredí, výrobkov a služieb tak, aby ich mohli využívať všetci ľudia v čo najväčšej možnej miere, bez potreby špeciálnych úprav. Nejde o navrhovanie pre „zdravotne znevýhodnených“, ale o navrhovanie pre ľudí ako takých – v ich rôznorodosti, životných situáciách, schopnostiach a obmedzeniach.

Napriek tomu sa univerzálny dizajn v praxi často zužuje na viditeľné fyzické znevýhodnenia. Diskusia sa redukuje na rampy, výťahy, šírky dverí a sanitárne zariadenia. Zo širokej metodiky sa tak stáva technická kontrolná položka, nie práca s človekom. Sedem princípov univerzálneho navrhovania, vytvorených pod vedením architekta Ronald Mace, reagovalo na potreby svojej doby. Lenže kontext sa zásadne zmenil.

foto – Matej Fabiánek

Bariéry dneška sú často neviditeľné

Dnes nežijeme len s fyzickými bariérami. Žijeme s hlukom, svetelným smogom, kognitívnou záťažou, chronickým stresom, neurodivergenciou a starnutím populácie. Mnohé z týchto znevýhodnení sú neviditeľné, dočasné alebo situačné a práve preto v praxi často zostávajú nepovšimnuté.

Formálne prístupný priestor ešte neznamená priestor skutočne použiteľný. Školská trieda môže byť bezbariérová, ale ak je hlučná alebo zle osvetlená, môže byť pre časť detí vyčerpávajúca. Kancelária môže mať správne rozmery, no bez možnosti regulovať svetlo, hluk či vzduch sa stáva stresujúcim prostredím.

Interiér, ktorý spĺňa normy, môže zlyhať v tom najdôležitejšom – v podpore človeka.

Inkluzívny dizajn nevznikol preto, že by univerzálny dizajn zlyhal, ale preto, že jeho limity sa v každodennej praxi stali neprehliadnuteľnými. Pozornosť sa presúva od idey „pre všetkých“ k realite skutočnej použiteľnosti pre konkrétnych ľudí.

foto – Matej Fabiánek

Od teórie k systémovej zmene

O to viac ma teší, že tieto úvahy sa začínajú premietať aj do systémových zmien. Spolu s Dušanom Kočlíkom z Fakulty architektúry a dizajnu a Silviou Senesi Lutherovou zo Slovenského centra dizajnu sme pripravili novú kartu zamestnania Interiérový dizajnér / Interiérová dizajnérka pre Aliancia sektorových rád.

Jednou z nových odborných vedomostí, ktoré navrhujeme pomenovať, sú inkluzívne prístupy v interiéri.
Pretože interiérový dizajn nie je len estetická disciplína – je to odbor, ktorý priamo ovplyvňuje kvalitu života ľudí. V konečnom dôsledku ide o jednoduchú otázku: Je interiér skutočne prispôsobený ľuďom, ktorí ho používajú?

foto – Matej Fabiánek

projekt – Revitalizácia vstupných priestorov Neonatologickej kliniky intenzívnej medicíny LF UK a NÚDCH
autorky – Zuzana Kralovicova, Gabriela Chvostaľová
foto – Matej Fabiánek