Značka: dôstojné priestory

Dizajn, ktorému rozumejú len architekti

Napísal Martina Uhrinova dňa 20. apríla 2026. Publikované v Blogy, Články

Na Design Talks u Gabiky Fukatschovej a Modulor Architecture som si tento rok dovolila jednu premiéru – prvýkrát verejne otvoriť nový ročník Inteb o ld Awards. A priznávam, že som hovorila viac osobne, než býva zvykom. Dlhodobo ma zaujíma jedna vec. Ako veľmi dokáže priestor zlepšiť život. Keď som kedysi sedela na prednáškach na VŠVU, vnímala som energiu, formu aj odvahu experimentovať. Zároveň som mala pocit, že niektoré veci mi unikajú. Chýbal mi preklad do bežného života. Do každodennosti, ktorú všetci poznáme.

O pár rokov neskôr som sedela so slúchadlami pri prepisovaní rozhovorov s autormi interiérov pre Intebold Awards. A ten pocit sa mi vrátil. Silné projekty, kvalitná práca, premyslené riešenia. Len slová často zostávali ďaleko od toho, ako sa v tých priestoroch reálne žije.

Aj preto to tento rok skúšame posunúť. Pri prihlasovaní si dajme malú výzvu – skúsme to tentoraz napísať tak, aby tomu rozumel aj normálny človek. Skúsme písať tak, aby si človek vedel predstaviť život v priestore. Ako sa v ňom pohybuje. Ako sa v ňom cíti. Čo mu uľahčuje deň. Ako podporuje zdravie, sústredenie alebo oddych. Ako reaguje na konkrétny životný príbeh.

A práve preto vznikla aj nová kategória Dekáda. Interiéry, ktoré fungujú po 10+ rokoch. Tie, ktoré už majú za sebou reálny život. Prihlasovanie je otvorené od 20. apríla do 31. mája 2026. Ak máte projekt, ktorý obstál v čase, veľmi radi ho uvidíme.

„Prečo by sme navrhovali niečo, čo nezlepšuje život ľudí.“ – Niels Diffrient

Keď architektúra prestane fungovať

Napísal Martina Uhrinova dňa 7. marca 2026. Publikované v Blogy, Články

Bývam v modernej mestskej štvrti. Zatiaľ. Po tejto skúsenosti viem, že aj projekty od oceňovaných architektov zlyhávajú v tom najzákladnejšom – v každodennom fungovaní. Možno aj preto som na kvalitu bytových domov citlivá. Zároveň chápem, že ide o jednu z najkonzervatívnejších oblastí architektúry.

Do dospelosti som vyrastala v dome s dvadsiatimi štyrmi bytmi, spoločenskou miestnosťou, saunou, mangľovňou, kočíkarňami a vlastným dvorom s ihriskom. Každý byt mal sklad a garáž. Nebolo to luxusné bývanie. Bolo premyslené. Dom podporoval komunitu, prirodzené stretávanie aj každodenný komfort bez potreby ich komunikovať. Jednoducho fungoval. A podobne funguje dodnes. Moja predstava kvalitného bývania preto nestojí na emócii ani nostalgii, ale na skúsenosti s prostredím navrhnutým s porozumením pre život.

Koncept narazil na realitu

Architekti si radi hovoria, že architektúra je umenie. Autorské gesto. Emócia. Koncept. Lenže potom sa v bytovom dome snažíme skolaudovať posilňovňu a zistíme, že padajúca činka má väčšiu výpovednú hodnotu o kvalite návrhu než celé to umelecké cítenie.

Susedia nad posilňovňou počujú nárazy, vibrácie, rezonancie. Nie preto, že by niekto cvičil zle, ale preto, že dom je monolitický celok bez funkčne prerušených akustických mostov. To nie je zlyhanie prevádzky. To je zlyhanie návrhu. Technická norma je len minimum, nie garancia kvality. A v praxi sa s ňou často narába skôr ako s alibi, než ako s nástrojom ochrany obyvateľov.

Komfort bývania sa v developerských projektoch systematicky obetuje ako prvý, pretože nevyhrá súťaž, nezmestí sa do rozpočtu, nevidno ho na vizualizácii a pri predaji nehrá zásadnú rolu. Kolaudáciou sa zodpovednosť autorov stavby nekončí. Až každodenné používanie budovy ukáže, či návrh rešpektoval fyziku alebo len rátal s tým, že následky ponesú obyvatelia, nie autori.

Architektúra ako infraštruktúra života

Tu sa často odhaľuje jadro problému: architekti si nie vždy prizývajú stavebných inžinierov a špecialistov v dostatočnej miere, pretože majú pocit, že ich inžiniersky titul stačí. Nestačí. Nestačí na akustiku. Nestačí na fyziku konštrukcií. Nestačí na vibrácie. Nestačí na život.

Architektúra nie je umelecká inštalácia v galérii, ktorú obdivujem päť minút a idem domov. Architektúra je dlhodobá zodpovednosť za zdravie, spánok a nervový systém ľudí, ktorí v nej majú žiť desaťročia. Umenie patrí do života. Pre mňa je umenie večer uspať deti. Alebo kosou pokosiť trávnik.

Architektúra však nie je poézia. Architektúra je infraštruktúra každodennosti. A infraštruktúra buď funguje, alebo ničí kvalitu života.

foto – Tomáš Benedikovič

Architektúra pre ľudí alebo len pre architektov

Napísal Martina Uhrinova dňa 3. marca 2026. Publikované v Blogy, Články

Pred pár dňami som bola opäť na Noci architektúry a dizajnu na Fakulte architektúry a dizajnu v Bratislave. Presne po roku. Diskusie, postoje aj atmosféra pôsobili povedome. Architektúra sa vo vlastnom prostredí evidentne cíti dobre. Text, ktorý ma táto návšteva pred rokom inšpirovala napísať, som tento rok mohla použiť takmer bez úprav. Ateliér BIG zmizol z ponuky. Ateliér Paňák Kusý bol výtvarný, sebavedomý a manifestoval presvedčivo. Ateliér bytových domov naďalej stavia formu nad reálne bývanie. Presvedčivé na modeli, komplikovanejšie vo štvrtok ráno.

Architektúra medzi formou a realitou

Otázka zostáva rovnaká: koho vlastne architektonické fakulty pripravujú?

Vzdelávanie gravituje k autorskému výstupu a formálnej excelencii, zatiaľ čo používateľ a jeho potreby zostávajú druhoradou vrstvou. Priestor pritom priamo ovplyvňuje správanie, emócie aj každodenné fungovanie. Medzidisciplinárna spolupráca tak nie je trend, ale pracovná realita. Michal Matloň ukazuje, že psychológia prostredia prináša rozmer, ktorý na výkrese nevidno, no v realite ho cíti každý. Inkluzívny dizajn do tejto logiky prirodzene patrí. Priestor navrhnutý pre širší záber ľudí funguje dlhšie.

Umelá inteligencia sa v architektúre stále redukuje na generovanie vizualizácií, hoci jej potenciál leží v dátach, simuláciách a optimalizácii rozhodnutí. Milan Illes ukazuje, že môže byť nástrojom premýšľania. Takto uchopený prístup rozširuje kontext skôr, než sa stane samozrejmosťou.

Nová rola architekta

Úspešný architekt dnes funguje ako technokrat — človek rozumejúci procesom, dátam aj riadeniu tímov. Školy naďalej produkujú skôr projektantov formy ako ľudí pripravených viesť komplexné projekty. Práve v tejto rovine sa ukazuje rozdiel medzi navrhovaním a vedením architektúry ako celku.

Architektúra má silnú tradíciu výrazných osobností a slabšiu tradíciu ich systematického odovzdávania ďalej. Mentoring ako priebežná súčasť kariéry by profesii prospel viac, než sa zdá. Školské prostredie niekedy pôsobí ako dobre fungujúca uzavretá komunita. Medzitým ľudia vonku riešia byty, ktoré musia fungovať v rannej špičke, počas choroby aj v momente, keď sa rodina rozrastie.

Aby som bola fér, každoročne sa teším na prezentáciu Ústavu konštrukcií v architektúre a inžinierskych stavieb. Vášeň pre staticky neurčité konštrukcie by zamotala hlavu aj skúsenému milovníkovi hlavolamov. V takých chvíľach pôsobí architektúra prekvapivo ľudsky. Relevancia architektúry sa ukazuje v každodennom používaní priestoru. Koncept funguje najlepšie vtedy, keď ho netreba zdĺhavo vysvetľovať. Budúcnosť patrí tým, ktorí chápu ľudí, umelú inteligenciu a udržateľnosť.

Budúcnosť architektúry je merateľná – parametrickým navrhovaním

Napísal Martina Uhrinova dňa 17. februára 2026. Publikované v Blogy, Články

Parametrická architektúra sa dnes vyslovuje takmer s rešpektom, akoby automaticky zvyšovala kvalitu projektu. Nezvyšuje. Je to len nástroj — no taký, ktorý veľmi rýchlo odhaľuje, kde architektúra ešte stále stojí viac na obdivovanej forme než na reálnom fungovaní. Parametrika prináša niečo, čo architektúra dlho vedela obchádzať: merateľnosť. A merateľnosť je moment pravdy každej tvorivej profesie.

Pre nás, interiérových architektov a dizajnérov, je to dobrá správa. Už na začiatku vieme pomenovať kvalitu vnútorného prostredia, nastaviť očakávania a sústrediť sa na to podstatné — ako bude priestor skutočne fungovať.

S parametrickým navrhovaním som sa opakovane stretávala na prednáškach Imra Vaška na VŠVU. Technologická presnosť aj vizuálna sila boli neprehliadnuteľné. Chýbala mi však jasná odpoveď na jednoduchú otázku: prečo by sa tento prístup mal stať štandardom? Architektúra nepotrebuje viac nástrojov. Potrebuje lepšie výsledky.

Od vizuálneho efektu k biologickému fungovaniu budov

Parametrika dáva zmysel iba vtedy, keď zvyšuje kvalitu prostredia — lepšiu akustiku, zdravšie svetlo, stabilný tepelný komfort a rozumnú energetiku. Nie esteticky, ale biologicky. Budovy nemajú vyzerať inteligentne. Majú tak fungovať. Debata o tom, či parametrika ohrozí autorstvo, je v skutočnosti vedľajšia. Nenahradí silných architektov, ale zmení spôsob, akým obhajujú svoje rozhodnutia. Nevytvára ani architektúru, ale možnosti. Autorom budúcnosti bude ten, kto dokáže z množstva variantov vybrať riešenie s požadovanou kvalitou života. Menej ega, viac kurátorovania parametrov.

Skutočná zmena sa pravdepodobne neudeje v ikonických stavbách, ale v masovej výstavbe — v bytových domoch, školách a nemocniciach. Tam, kde nerozhoduje vizuálny efekt, ale každodenné fungovanie. Bude parametrika lacnejšia a rýchlejšia? Automaticky nie. Bude však presnejšia. Menej improvizácie na stavbe, menej zmien, menej odpadu. A developeri veľmi rýchlo pochopia, že dobre fungujúca budova je jednoducho lepší biznis. Najbližšie roky preto pravdepodobne nebudú o forme, ale o kapacite. Ľudí pribúda, mestá hustnú a tlak na rýchlu výstavbu dostupného bývania bude rásť. Nebudeme si môcť dovoliť stavať pomaly ani neefektívne.

Parametrika nekončí autorstvo. Mení definíciu kvality. Budúcnosť patrí architektom, ktorí dokážu navrhovať vo veľkom — premyslene, rýchlo a bez kompromisov. Prikladám vizualizácie príkladu školy navrhnutej pomocou dát a parametrického prístupu od SIEBERT+TALAŠ — ako dôkaz, že táto budúcnosť sa nezačína. Ona prebieha už na Slovensku.

zdroj vizualizácií – Siebert + Talaš

Silný koncept v architektúre a dizajne: základ kvalitného projektu

Napísal Martina Uhrinova dňa 12. februára 2026. Publikované v Blogy, Články

Štýl nedefinuje autora. Je to koncept, čo definuje estetiku.

Pre väčšinu dizajnérov a architektov je toto nepohodlná pravda, lebo im berie najkomfortnejšiu istotu. Štýl sa dá zopakovať, napodobniť, predať ako podpis. Koncept nie. Ten vyžaduje myslenie, disciplínu a schopnosť odolať vlastnému egu.

Čo určuje kvalitu projektu

Nadia Tolstoy zo štokholmského ateliéru Tengbom to vo svojej prednáške The Power of Strong Concept – Keeping Design on Course povedala presne: koncept nie je fáza projektu. Koncept je záväzok. Od prvej otázky klientovi až po posledný detail na stavbe.

A tu sa začína pravý problém. Projekt nie je inšpiratívna prechádzka. Projekt je maratón plný pokušení. Lacnejšie riešenie. Rýchlejšia náhrada. „Takto sa to robí.“ „Klient si to nevšimne.“ Všimne. Možno nie vedome, ale bude to cítiť každý deň. Silný koncept je filter, ktorý nedovolí projektu odkloniť sa pod tlakom osobných preferencií ani momentálnych fascinácií. Vyžaduje povedať nie – vlastnému vkusu, aktuálnym trendom, hlučnému dodávateľovi. A presne tam sa rozhoduje, či som architekt alebo len vyjednávač kompromisov. Profesijná zrelosť začína v momente, keď architekt prestane hľadať vlastný štýl a začne dôsledne chrániť koncept. Lebo priestory bez konceptu sú ako stavba bez nosného systému. Vizuálne funkčné, štrukturálne prázdne.

Premyslená architektúru vs. vizuálny efekt

V čase zrýchlenej estetiky, keď sa interiéry podriaďujú momentálnym preferenciám a signature look sa vydáva za originalitu, je návrat ku konceptu takmer radikálnym gestom. Udržať koncept až do konca nie je romantické. Je to manažérska zručnosť a forma profesionálnej odvahy. Schopnosť povedať nie, aj keď je pohodlnejšie povedať dobre. Schopnosť chrániť víziu, aj keď realita tlačí z každej strany.

Klient od nás nepotrebuje ďalší autoportrét architekta. Potrebuje prostredie, ktoré dáva zmysel jeho životu, jeho rytmu, jeho budúcnosti. Ak do projektu vpustíme svoje preferencie bez kritického filtra, prestávame navrhovať pre človeka a začíname navrhovať pre vlastné portfólio. Paradoxne, čím výraznejší je autor, tým väčšie je pokušenie nechať sa v projekte vidieť. Skutočná profesionalita je často neviditeľná. Prejavuje sa v priestore, ktorý pôsobí prirodzene, logicky, takmer nevyhnutne. Možno práve to je najvyššia forma autorstva. Vytvoriť architektúru, v ktorej necítime dizajnéra, ale kvalitu života. Štýl sa dá predať. Koncept musíme udržať.

foto – Yannick Lagher
projekt – Villa Foresta, Štokholm
manažérka dizajnu a interiérová dizajnérka – Nadia Tolstoy, Tengbom

Navrhovať podľa vkusu je veľmi amatérske

Napísal Martina Uhrinova dňa 11. februára 2026. Publikované v Blogy, Články

Som rada, že tento výrok cez víkend pomenovala May Fawzy, pretože ho stále nepočujeme dosť. A predsa je vkus dodnes najrozšírenejšou metodikou v interiérovom dizajne aj architektúre. Je to absurdné. V ére medicíny založenej na dôkazoch a dátach by sme mali prostredie, v ktorom ľudia trávia až 90 % svojho života, navrhovať minimálne rovnako zodpovedne.

Výskumy z oblasti environmentálnej psychológie dlhodobo ukazujú, že kvalita priestoru ovplyvňuje stres, kognitívny výkon aj rýchlosť regenerácie. Prehľadová správa World Green Building Council uvádza, že kvalitné vnútorné prostredie môže zvýšiť produktivitu približne o 8 – 11 %. Lepšie vetranie a kvalita vzduchu dokážu znížiť absenciu. To nie sú detaily, ale ekonomické premenné.

Napriek tomu sa stále stretávame s vetami typu: „Mne sa to zdá chladné. Klient chce niečo útulnejšie. Tento materiál je trendy.“ Predstavme si chirurga, ktorý by povedal: „Tento postup som zvolil, lebo ho mám rád.“ Zaujímavá voľba. Dúfajme, že pacient prežije.

Estetika je dôležitá – mozog reaguje na harmóniu, svetlo aj proporcie. Problém však je, že vkus sa používa ako argument namiesto výsledku odborného procesu. Vkus je preferencia, nie kompetencia. Profesionál navrhuje na základe potrieb, správania, dát, kontextu a predovšetkým konceptu. Amatér navrhuje podľa toho, čo by si dal do vlastnej obývačky.

Dobrá architektúra vzniká otázkou: Funguje to dlhodobo, bezpečne a pre väčšinu ľudí? Nie – komu sa to páči. Ak má mať náš odbor ambíciu byť profesiou, ktorá formuje zdravšie a výkonnejšie prostredie, musíme si priznať zásadnú vec: Navrhovať podľa vkusu je pohodlné. Obhájiť návrh faktami je profesionálne. A medzi pohodlím a profesionalitou leží ten rozdiel, ktorý oddeľuje dekorovanie od architektúry. Lebo ak vlastním dizajnérske taniere, ešte neznamená, že viem variť.

Oceňujem víkendový čas strávený na veľtrhu Ambiente vo Frankfurte nad Mohanom v medzinárodnej komunite Európskej rady interiérových architektov, ktorá tieto fakty nielen neignoruje, ale ich aktívne posúva ďalej.

foto archív

Podlahy pre dlhý život

Napísal Martina Uhrinova dňa 30. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Keď podlaha potrebuje plast, aby pôsobila moderne, niečo je zlé. Epoxidová a polyuretánová podlaha sú toho učebnicovým príkladom. Téma udržateľnosti týchto materiálov sa netýka len bývania, ale aj komerčných interiérov – kancelárií, škôl, obchodov a služieb. V rezidenčných projektoch ide o zdravie a komfort. V komerčných o ekonomiku, životnosť a zodpovednosť voči tým, ktorí v nich denne pracujú.

Materiál je ten istý, dôsledky sú násobne väčšie. Skúsme to bez ideológie a bez zeleného marketingu.

Materiály, ktoré dávajú zmysel

Alternatíva neznamená návrat do minulosti ani kompromis v dizajne. Znamená prácu s materiálmi, ktoré starnú, dajú sa opraviť a rešpektujú ľudí, ktorí po nich chodia.

Drevo – lokálne, certifikované, opraviteľné – je stále jednou z najudržateľnejších podláh. Masívne drevo ukladá CO₂ počas celého životného cyklu. Podlaha z lokálneho dreva má dokonca negatívnu uhlíkovú stopu.

Masív alebo vrstvené podlahy s možnosťou renovácie, nie lepený dekor. Drevo starne viditeľne. A to je hodnota, nie chyba. Dá sa 5x prebrúsiť, vydrží 80+ rokov. Epoxid? 15-25 rokov, potom kompletná výmena.

Korkové podlahy dnes nemajú nič spoločné s lacnou estetikou. Sú obnoviteľné, teplé, akusticky prívetivé a ergonomické – tlmia pády a znižujú únavu pri státí.

Linoleum na prírodnej báze – z ľanového oleja, živíc, drevnej múčky a korku – je materiál s viac než storočnou históriou. Trvácny, opraviteľný a zdravotne prijateľný. Samozrejme, len bez syntetických povlakov a s EPD certifikáciou.

Minerálne systémy ako terrazzo pracujú s podobnou estetikou ako liate povrchy, ale bez petrochemického základu. Nie sú bezúdržbové. A práve to je ich výhoda.

Nútiť materiál tváriť sa večne nie je udržateľnosť. Je to popieranie reality.

A potom sú tu hlinené podlahy. Nízka uhlíková stopa, regulácia vlhkosti, bez chémie. Nie sú pre každý projekt. Ale z pohľadu zdravia a práce s časom sú radikálne poctivé. Vytesňujeme ich nie preto, že nefungujú, ale preto, že normy vznikali pre industrializované materiály, nie pre zdravie.

Najudržateľnejšie je to, čo už existuje

A potom je tu práca s tým, čo už existuje. Renovácia pôvodných podláh, lokálne opravy namiesto celoplošných výmen. Najudržateľnejšie riešenia často nevznikajú navrhovaním nového, ale rešpektovaním toho, čo už existuje. Najudržateľnejší materiál je ten, ktorý nemusíme vyrobiť nanovo. Materiál nie je trend. Je to rozhodnutie, ktoré s nami ostane desaťročia.

Krásnym príkladom je Villa Beer vo Viedni, na fotkách. Vila s bolestným životným príbehom otvorí v marci 2026 brány verejnosti. Parkety rozobrali a znova poskladali. Linoleum opravili lokálne. Prehliadku odporúčam.

foto – Stefan Huger

Prístupnosť nestačí

Napísal Martina Uhrinova dňa 20. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Často počúvam, že univerzálny dizajn je dnes samozrejmosť. A potom vstúpim do hotového priestoru a zistím, že sa zredukoval na rampa–madlo–piktogram–hotovo. Technická fajka v projekte, ktorá má upokojiť svedomie, nie zlepšiť život.

Lenže prístupné ešte neznamená inkluzívne. Prístupný priestor je taký, do ktorého sa človek nejako dostane. Inkluzívny je taký, v ktorom človek nemusí bojovať s pocitom, že je problém, výnimka alebo komplikácia mimo hlavného návrhu.

Starý spôsob uvažovania stojí na medicínskom modeli: „Čo je s vami?“ Správna otázka je: „Čo je s týmto priestorom?“

Bariéry, ktoré nevidíme

Bariéra nie je človek. Bariéra je bariéra – a často vôbec nie fyzická. Môže to byť agresívne svetlo, vyčerpávajúca akustika, chaos v orientácii, odlesky, vizuálny šum alebo absencia pokojových zón.

A potom sa tvárime, že ľudia sú precitlivení. Nie sú. Len existujú priestory, ktoré trestajú ľudí za to, že majú nervový systém.

Neurodiverzita nie je módne slovo. Je to realita. Niektorí ľudia filtrujú podnety inak, rýchlejšie sa preťažia alebo naopak potrebujú viac stimulov, aby sa udržali v bdelosti.

Keď sa priestor navrhne ako jediná správna verzia sveta – jeden typ svetla, jedna hladina hluku, jedna miera vizuálnej komplikovanosti – nie je to neutrálne. Je to rozhodnutie o tom, komu sa bude dariť a komu nie.

Inkluzívny dizajn ako dospelosť profesie

Interiér nie je dekorácia. Je to systém, ktorý buď podporí dôstojnosť, orientáciu, sústredenie a regeneráciu, alebo ich postupne rozoberá.

Najväčší omyl je myslieť si, že inklúzia je drahý doplnok. Drahé sú až následky: vyhorení ľudia, konflikty v školách, unavené domácnosti a priestory, ktoré sa musia prerábať, lebo sa v nich nedá žiť.

Rampa nie je inklúzia. Norma nie je empatia. A pekné nie je automaticky použiteľné.

Inkluzívny dizajn je moment, keď profesia prestane robiť interiéry pre fotku a začne niesť zodpovednosť za človeka – za jeho bezpečie, nervový systém a schopnosť fungovať bez boja s priestorom.

Inkluzívny dizajn nie je nadstavba. Je to férový štandard – prostredie, v ktorom sa dá jednoducho byť.

projekt – Second Home Office, Hollywood, USA
autor – Selgas Cano
foto – Iwan Baan

Tempo architektúry zaostáva za poznaním

Napísal Martina Uhrinova dňa 25. decembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Prostredníctvom architektúry meníme svet pomalšie, než sa mení samotná spoločnosť. Dlhé roky sme to považovali za znak stability — v profesii, ktorá formuje mestá na desaťročia dopredu, totiž opatrnosť dávala zmysel. Avšak skutočným rizikom sa stalo oneskorenie a jeho dôsledky už pociťujeme.

Zatiaľ čo iné odbory dokážu nové poznanie absorbovať v priebehu rokov, my ho neraz integrujeme celé dekády. Najviditeľnejšie je to v porovnaní s medicínou, odvetvím s extrémnou zodpovednosťou, ktorá si stagnáciu jednoducho nemôže dovoliť. Nové výskumy sa tam premietajú do praxe takmer okamžite, pretože alternatívou by bolo vedomé zotrvávanie v horších riešeniach.

My sme si na tento časový odstup zvykli natoľko, že ho prestávame spochybňovať. Hovoríme o normách. O procesoch. O komplexnosti povoľovania. Všetko je to pravda a zároveň veľmi komfortné vysvetlenie. Pomalosť ešte nie je zodpovednosť, často je len pohodlím. Vysoké školy učia podľa osnov, ktoré sa menia nepružne. Stavebné firmy sa držia technológií, ktoré poznajú. My stále navrhujeme podľa vzorcov, ktoré fungovali pred dvadsiatimi rokmi. Zmena prináša trenie a to predlžuje proces.

Vieme viac, než používame

Poznatkov o vplyve prostredia na zdravie, kogníciu a kvalitu života prudko pribúda. My ich absorbujeme pomaly. Výskumy o vplyve denného svetla na cirkadiánne rytmy sú dostupné už viac než dekádu, no vo veľkej časti projektov sa osvetlenie stále navrhuje podľa noriem, ktoré tieto poznatky nezohľadňujú. Vieme, že kvalita vzduchu ovplyvňuje produktivitu, a predsa sa minimálne štandardy vetrania za posledné roky zásadne neposunuli. Nejde o to, či vieme navrhovať lepšie, ale prečo to nerobíme rýchlejšie.

Často zaznieva argument ceny. Klient vraj nie je pripravený. V skutočnosti si vyberá z možností, ktoré mu dovolíme vidieť. Trh je napokon odrazom toho, čo architektúra považuje za štandard a čo ponecháva v kategórii experimentu. Za našou deklarovanou opatrnosťou často stojí neochota narušiť zaužívané procesy. Práve tam vzniká tiché napätie medzi tým, čo sľubujeme a čo sme schopní reálne doručiť.

Tempo, ktoré už nestačí

Radi hovoríme o kvalitnom a zdravom prostredí pre každodenný život. Realita však zaostáva za slovami. Zdravé prostredie ešte nepatrí medzi naše samozrejmé štandardy, príliš často ho považujeme za nadštandard. Tento nesúlad znepokojuje. Architektúra má obrovský spoločenský dosah. Práve preto si nemôžeme dovoliť tempo diktované pohodlím profesie.

Čo s tým?

Musíme sa špecializovať, spolupracovať s odborníkmi od počiatočného návrhu, neustále sa vzdelávať a poznať medzinárodné štandardy v hĺbke, nie povrchne. Potrebujeme uvoľniť normy a regulácie tak, aby definovali výsledky namiesto metód. A prestať odkladať to, čo už vieme. Architektúra sa nemení rada. Vždy sa však pohla vtedy, keď sa zmenil svet okolo nej. A ten sa už zmenil.

Tempo, ktoré nám doteraz stačilo, už nestačí.

foto – bývalý Národný poisťovací inštitút, r. 1932, Štokholm

Univerzálny dizajn: dobrá myšlienka, zjednodušená prax

Napísal Martina Uhrinova dňa 16. decembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Univerzálny dizajn nemá problém v definícii. Má problém v tom, ako sa v praxi zjednodušil.

Univerzálne navrhovanie je podľa medzinárodných dokumentov, vrátane Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, metóda tvorby prostredí, výrobkov a služieb tak, aby ich mohli využívať všetci ľudia v čo najväčšej možnej miere, bez potreby špeciálnych úprav. Nejde o navrhovanie pre „zdravotne znevýhodnených“, ale o navrhovanie pre ľudí ako takých – v ich rôznorodosti, životných situáciách, schopnostiach a obmedzeniach.

Napriek tomu sa univerzálny dizajn v praxi často zužuje na viditeľné fyzické znevýhodnenia. Diskusia sa redukuje na rampy, výťahy, šírky dverí a sanitárne zariadenia. Zo širokej metodiky sa tak stáva technická kontrolná položka, nie práca s človekom. Sedem princípov univerzálneho navrhovania, vytvorených pod vedením architekta Ronald Mace, reagovalo na potreby svojej doby. Lenže kontext sa zásadne zmenil.

Bariéry dneška sú často neviditeľné

Dnes nežijeme len s fyzickými bariérami. Žijeme s hlukom, svetelným smogom, kognitívnou záťažou, chronickým stresom, neurodivergenciou a starnutím populácie. Mnohé z týchto znevýhodnení sú neviditeľné, dočasné alebo situačné a práve preto v praxi často zostávajú nepovšimnuté.

Formálne prístupný priestor ešte neznamená priestor skutočne použiteľný. Školská trieda môže byť bezbariérová, ale ak je hlučná alebo zle osvetlená, môže byť pre časť detí vyčerpávajúca. Kancelária môže mať správne rozmery, no bez možnosti regulovať svetlo, hluk či vzduch sa stáva stresujúcim prostredím.

Interiér, ktorý spĺňa normy, môže zlyhať v tom najdôležitejšom – v podpore človeka.

Inkluzívny dizajn nevznikol preto, že by univerzálny dizajn zlyhal, ale preto, že jeho limity sa v každodennej praxi stali neprehliadnuteľnými. Pozornosť sa presúva od idey „pre všetkých“ k realite skutočnej použiteľnosti pre konkrétnych ľudí.

Od teórie k systémovej zmene

O to viac ma teší, že tieto úvahy sa začínajú premietať aj do systémových zmien. Spolu s Dušanom Kočlíkom z Fakulty architektúry a dizajnu a Silviou Senesi Lutherovou zo Slovenského centra dizajnu sme pripravili novú kartu zamestnania Interiérový dizajnér / Interiérová dizajnérka pre Aliancia sektorových rád.

Jednou z nových odborných vedomostí, ktoré navrhujeme pomenovať, sú inkluzívne prístupy v interiéri.
Pretože interiérový dizajn nie je len estetická disciplína – je to odbor, ktorý priamo ovplyvňuje kvalitu života ľudí. V konečnom dôsledku ide o jednoduchú otázku: Je interiér skutočne prispôsobený ľuďom, ktorí ho používajú?

projekt – Revitalizácia vstupných priestorov Neonatologickej kliniky intenzívnej medicíny LF UK a NÚDCH
autorky – Zuzana Kralovicova, Gabriela Chvostaľová
foto – Matej Fabiánek

Architektúra má slúžiť ľuďom

Napísal Martina Uhrinova dňa 2. októbra 2025. Publikované v Blogy, Články

Znie to ako samozrejmosť, ale nie je – architektúra by mala slúžiť ľuďom. Nielen investorom, výberovým konaniam, portfóliám. Ľuďom. A tým myslím všetkých ľudí – s rôznymi potrebami, schopnosťami, koreňmi aj denným rytmom.

Lenže realita je často iná. Prioritou je, aby to dobre vyzeralo. Ideálne veľkolepo. Instagramovateľne. S „čistým detailom“ a najlepšie bez toho otravného užívateľa, ktorý si dovolí zavesiť na stenu niečo iné ako bielu grafiku. Akoby sme ešte stále robili priestory pre oko odborníka, nie pre život. Architektúra nie je súťaž krásy. Nie je to súbor piktogramov, ktoré majú vyzerať správne z dronu. Architektúra je zodpovednosť – priestor, ktorý formuje náš každodenný život, náladu, zdravie, vzťahy, pocit bezpečia aj spolupatričnosti.

Od estetiky k blahu

Je čas to otočiť. Od estetiky k blahu. Od konceptu ku komunitám. Od ikon k inklúzii.

Svetlo, rastliny, prírodné materiály – nie ako dizajnový doplnok, ale ako podmienka kvalitného života. Spontánne stretávanie sa, výhľady do zelene, mierka, v ktorej sa necítime ako štatisti v korporátnom sci-fi. Priestor nemusí byť monumentálny, aby bol hodnotný. A architekt nemusí vedieť všetko. Zapojenie budúcich užívateľov do procesu navrhovania nie je slabosť, ale múdrosť. Vďaka tomu vznikajú priestory, ktoré reagujú na reálne potreby komunity.

A potom je tu udržateľnosť. Nie ako logo na prezentácii, ale ako praktický postoj – lokálne zdroje, recyklácia materiálov, nábytok z druhej ruky. Menej odpadu, viac dôvtipu.

Keď architektúra rešpektuje človeka

Výborným príkladom smeru, ktorým sa oplatí ísť, je interiér kancelárií spoločnosti ProRelo v Bratislava, navrhnutý štúdiom AT26 architects.

Čistý, svetlý priestor s priznanými technológiami, jemnou pastelovou estetikou a nábytkom, ktorý si už niečo pamätá. Zeleň, akustické riešenia aj pochopenie toho, že zamestnanci nie sú len štatistická veličina. Nie je to revolúcia. Je to dôstojný priestor pre človeka. A možno práve toto je smer, ktorým by sa architektúra mohla uberať: Priestor nemusí byť tip-top krásny. Musí byť zmysluplný. A keď je zmysluplný, krása príde. Inak. Hlbšie.

projekt – ProRelo Office
autori – Peter Kukučka, Branislav Loskot, Jaroslav Takáč, Paulína Kolcunová, Veronika Mandincova – AT26 architects, vizualizácie – Soňa Havlíková
foto – Matej Zelenay

Lietanie pre ideálne telá

Napísal Martina Uhrinova dňa 11. augusta 2025. Publikované v Články Žiadne komentáre na Lietanie pre ideálne telá

V súčastnosti prebieha diskusia, či by si mali obézni ľudia kupovať dve miesta na sedenie v lietadle. Ako interiérová architektka si dovolím navrhnúť inú perspektívu. Možno by sme sa nemali pýtať, či je problém v telách, ale v samotnom dizajne. V priestore, ktorý neráta s rôznorodosťou tiel, ale len s kalkulom pre zisk.

Ako sa zmenili sedadlá a telá cestujúcich

Rozmery sedadiel v ekonomickej triede v lietadlách sa totiž za posledné desaťročia výrazne zmenšili. V 60. a 70. rokoch bol rozostup medzi sedadlami 86–91 cm a šírka sedadla 46–48 cm, dnes sme priemerne na 76–81 cm rozostupu a šírke len 43–46 cm. Pre predstavu, 47 cm je asi toľko, koľko má dospelý človek v lakťoch, keď má ruky voľne pri tele. Ergonomické normy počítajú s tým, že pri sedení zaberá približne 45–50 cm šírky, aby mohol pohodlne pohybovať rukami a ramenami. Poznamenám, že tieto normy sú zo 70. rokov a dodnes sa bežne pri návrhoch používajú.

Od 60. rokov narástla európska populácia v priemere o 6 cm a pribrala približne 12 kg. Nejde vždy o obezitu, je to realita vývoja ľudského tela v súvislosti s výživou, urbanizmom a tempom života. Teda sedadlá sa zmenšujú, telá zväčšujú. A systém reaguje tak, že namiesto redizajnu priestoru žiada ľudí, aby si kúpili ďalší lístok. Pripomína mi to klasický problém v dizajne, keď niečo nefunguje, hľadá sa vina v užívateľovi – user blame. Lenže možno nie je chyba v telách, ale v rozpočte leteckej spoločnosti a v tom, ako si nastavila pomer medzi ziskom a ľudskou dôstojnosťou.

Ekonomická trieda Boeingu 747 v 70-tych rokoch 20. storočia

Dobrý dizajn hľadá riešenia

Tento problém sa netýka len tých druhých. Týka sa každého, kto cestuje, kto má dlhé nohy, dieťa na kolenách, vodiaceho psa, pohybové obmedzenie, či len potrebuje dýchať bez toho, aby sa dotýkal plecom cudzieho človeka. Kvalitný interiérový dizajn neoddeľuje a nediskriminuje, ale hľadá riešenia, ktoré zohľadňujú rozmanitosť ľudských tiel a potrieb. A presne to by mala robiť aj infraštruktúra leteckej dopravy. Nie pýtať si ďalší lístok za to, že si človek nesie svoje telo tak, ako je. Lebo obezita nie je len vizuálny jav. Je to vrchol ľadovca, pod ktorým sa skrýva množstvo príbehov, bolesti a mechanizmov prežitia.