Skip to main content

Značka: dizajn kancelárií

Prístupnosť nestačí

Často počúvam, že univerzálny dizajn je dnes samozrejmosť. A potom vstúpim do hotového priestoru a zistím, že sa zredukoval na rampa–madlo–piktogram–hotovo. Technická fajka v projekte, ktorá má upokojiť svedomie, nie zlepšiť život.

Lenže prístupné ešte neznamená inkluzívne. Prístupný priestor je taký, do ktorého sa človek nejako dostane. Inkluzívny je taký, v ktorom človek nemusí bojovať s pocitom, že je problém, výnimka alebo komplikácia mimo hlavného návrhu.

Starý spôsob uvažovania stojí na medicínskom modeli: „Čo je s vami?“ Správna otázka je: „Čo je s týmto priestorom?“

foto – Iwan Baan

Bariéry, ktoré nevidíme

Bariéra nie je človek. Bariéra je bariéra – a často vôbec nie fyzická. Môže to byť agresívne svetlo, vyčerpávajúca akustika, chaos v orientácii, odlesky, vizuálny šum alebo absencia pokojových zón.

A potom sa tvárime, že ľudia sú precitlivení. Nie sú. Len existujú priestory, ktoré trestajú ľudí za to, že majú nervový systém.

Neurodiverzita nie je módne slovo. Je to realita. Niektorí ľudia filtrujú podnety inak, rýchlejšie sa preťažia alebo naopak potrebujú viac stimulov, aby sa udržali v bdelosti.

Keď sa priestor navrhne ako jediná správna verzia sveta – jeden typ svetla, jedna hladina hluku, jedna miera vizuálnej komplikovanosti – nie je to neutrálne. Je to rozhodnutie o tom, komu sa bude dariť a komu nie.

foto – Iwan Baan

Inkluzívny dizajn ako dospelosť profesie

Interiér nie je dekorácia. Je to systém, ktorý buď podporí dôstojnosť, orientáciu, sústredenie a regeneráciu, alebo ich postupne rozoberá.

Najväčší omyl je myslieť si, že inklúzia je drahý doplnok. Drahé sú až následky: vyhorení ľudia, konflikty v školách, unavené domácnosti a priestory, ktoré sa musia prerábať, lebo sa v nich nedá žiť.

Rampa nie je inklúzia. Norma nie je empatia. A pekné nie je automaticky použiteľné.

Inkluzívny dizajn je moment, keď profesia prestane robiť interiéry pre fotku a začne niesť zodpovednosť za človeka – za jeho bezpečie, nervový systém a schopnosť fungovať bez boja s priestorom.

Inkluzívny dizajn nie je nadstavba. Je to férový štandard – prostredie, v ktorom sa dá jednoducho byť.

foto – Iwan Baan

projekt – Second Home Office, Hollywood, USA
autor – Selgas Cano
foto – Iwan Baan

Architektúra má slúžiť ľuďom

Znie to ako samozrejmosť, ale nie je – architektúra by mala slúžiť ľuďom. Nielen investorom, výberovým konaniam, portfóliám. Ľuďom. A tým myslím všetkých ľudí – s rôznymi potrebami, schopnosťami, koreňmi aj denným rytmom.

Lenže realita je často iná. Prioritou je, aby to dobre vyzeralo. Ideálne veľkolepo. Instagramovateľne. S „čistým detailom“ a najlepšie bez toho otravného užívateľa, ktorý si dovolí zavesiť na stenu niečo iné ako bielu grafiku. Akoby sme ešte stále robili priestory pre oko odborníka, nie pre život. Architektúra nie je súťaž krásy. Nie je to súbor piktogramov, ktoré majú vyzerať správne z dronu. Architektúra je zodpovednosť – priestor, ktorý formuje náš každodenný život, náladu, zdravie, vzťahy, pocit bezpečia aj spolupatričnosti.

Od estetiky k blahu

Je čas to otočiť. Od estetiky k blahu. Od konceptu ku komunitám. Od ikon k inklúzii.

Svetlo, rastliny, prírodné materiály – nie ako dizajnový doplnok, ale ako podmienka kvalitného života. Spontánne stretávanie sa, výhľady do zelene, mierka, v ktorej sa necítime ako štatisti v korporátnom sci-fi. Priestor nemusí byť monumentálny, aby bol hodnotný. A architekt nemusí vedieť všetko. Zapojenie budúcich užívateľov do procesu navrhovania nie je slabosť, ale múdrosť. Vďaka tomu vznikajú priestory, ktoré reagujú na reálne potreby komunity.

A potom je tu udržateľnosť. Nie ako logo na prezentácii, ale ako praktický postoj – lokálne zdroje, recyklácia materiálov, nábytok z druhej ruky. Menej odpadu, viac dôvtipu.

Keď architektúra rešpektuje človeka

Výborným príkladom smeru, ktorým sa oplatí ísť, je interiér kancelárií spoločnosti ProRelo v Bratislava, navrhnutý štúdiom AT26 architects.

Čistý, svetlý priestor s priznanými technológiami, jemnou pastelovou estetikou a nábytkom, ktorý si už niečo pamätá. Zeleň, akustické riešenia aj pochopenie toho, že zamestnanci nie sú len štatistická veličina. Nie je to revolúcia. Je to dôstojný priestor pre človeka. A možno práve toto je smer, ktorým by sa architektúra mohla uberať: Priestor nemusí byť tip-top krásny. Musí byť zmysluplný. A keď je zmysluplný, krása príde. Inak. Hlbšie.

foto – Matej Zelenay

projekt – ProRelo Office
autori – Peter Kukučka, Branislav Loskot, Jaroslav Takáč, Paulína Kolcunová, Veronika Mandincova – AT26 architects, vizualizácie – Soňa Havlíková
foto – Matej Zelenay