Značka: bytový dizajn

Keď architektúra prestane fungovať

Napísal Martina Uhrinova dňa 7. marca 2026. Publikované v Blogy, Články

Bývam v modernej mestskej štvrti. Zatiaľ. Po tejto skúsenosti viem, že aj projekty od oceňovaných architektov zlyhávajú v tom najzákladnejšom – v každodennom fungovaní. Možno aj preto som na kvalitu bytových domov citlivá. Zároveň chápem, že ide o jednu z najkonzervatívnejších oblastí architektúry.

Do dospelosti som vyrastala v dome s dvadsiatimi štyrmi bytmi, spoločenskou miestnosťou, saunou, mangľovňou, kočíkarňami a vlastným dvorom s ihriskom. Každý byt mal sklad a garáž. Nebolo to luxusné bývanie. Bolo premyslené. Dom podporoval komunitu, prirodzené stretávanie aj každodenný komfort bez potreby ich komunikovať. Jednoducho fungoval. A podobne funguje dodnes. Moja predstava kvalitného bývania preto nestojí na emócii ani nostalgii, ale na skúsenosti s prostredím navrhnutým s porozumením pre život.

Koncept narazil na realitu

Architekti si radi hovoria, že architektúra je umenie. Autorské gesto. Emócia. Koncept. Lenže potom sa v bytovom dome snažíme skolaudovať posilňovňu a zistíme, že padajúca činka má väčšiu výpovednú hodnotu o kvalite návrhu než celé to umelecké cítenie.

Susedia nad posilňovňou počujú nárazy, vibrácie, rezonancie. Nie preto, že by niekto cvičil zle, ale preto, že dom je monolitický celok bez funkčne prerušených akustických mostov. To nie je zlyhanie prevádzky. To je zlyhanie návrhu. Technická norma je len minimum, nie garancia kvality. A v praxi sa s ňou často narába skôr ako s alibi, než ako s nástrojom ochrany obyvateľov.

Komfort bývania sa v developerských projektoch systematicky obetuje ako prvý, pretože nevyhrá súťaž, nezmestí sa do rozpočtu, nevidno ho na vizualizácii a pri predaji nehrá zásadnú rolu. Kolaudáciou sa zodpovednosť autorov stavby nekončí. Až každodenné používanie budovy ukáže, či návrh rešpektoval fyziku alebo len rátal s tým, že následky ponesú obyvatelia, nie autori.

Architektúra ako infraštruktúra života

Tu sa často odhaľuje jadro problému: architekti si nie vždy prizývajú stavebných inžinierov a špecialistov v dostatočnej miere, pretože majú pocit, že ich inžiniersky titul stačí. Nestačí. Nestačí na akustiku. Nestačí na fyziku konštrukcií. Nestačí na vibrácie. Nestačí na život.

Architektúra nie je umelecká inštalácia v galérii, ktorú obdivujem päť minút a idem domov. Architektúra je dlhodobá zodpovednosť za zdravie, spánok a nervový systém ľudí, ktorí v nej majú žiť desaťročia. Umenie patrí do života. Pre mňa je umenie večer uspať deti. Alebo kosou pokosiť trávnik.

Architektúra však nie je poézia. Architektúra je infraštruktúra každodennosti. A infraštruktúra buď funguje, alebo ničí kvalitu života.

foto – Tomáš Benedikovič

Betónová stierka ako dizajnová skratka

Napísal Martina Uhrinova dňa 5. januára 2026. Publikované v Blogy, Články

Betónová stierka (mikrocement) je povrchová terapia pre interiérové komplexy. Vyzerá čisto, minimalisticky a fotogenicky – a presne preto ju ľudia milujú. Je to najjednoduchší spôsob, ako interiér naraz povýšiť bez rozmýšľania. Stačí sivá plocha a pocit, že máme dizajn.

Lenže interiéry nerobíme na fotku. Robíme ich pre realitu. A realita má topánky, deti, psa, mastný prst na stene a vodu všade tam, kde ju nechceme. V tej chvíli betónová stierka prestáva byť luxus a začína byť drahý, nervózny povrch, ktorý neznáša život.

Ekologický a materiálový mýtus

Cementárenský priemysel tvorí približne 7 % globálnych emisií CO₂. A my z neho robíme trendový povrch na chodby a kúpeľne, aby to vyzeralo svetovo. O pár rokov to riešime znova – mapy, šmuhy, mikropraskliny, fľaky, opravy, ktoré vidno viac než pôvodný problém.

Povedzme si to otvorene: tento povrch nikdy nezostarne do krásy. Nezíska patinu. Nezjemnie. Nevyzreje. Len postupne degraduje a tvári sa, že chyba je v človeku, ktorý si dovolil bývať.

Betónová stierka nie je betón. Je to chemická ilúzia betónu – systém vrstiev, penetrácií, polymérov a lakov, ktorý musí byť urobený perfektne, ideálne v priestore bez pohybu, vody a života. Čiže v priestore, kde nikto nebýva. Keď sa to urobí „normálne“, nie je to nadčasovosť. Je to časovaná bomba.

Udržateľnosť bez ilúzií

Najväčší paradox je, že ľudia majú pocit ekologického interiéru len preto, že estetika pôsobí surovo a prirodzene. V skutočnosti ide o ďalší chemický systém, ktorý sa bude opravovať tak, že sa celé riešenie zbrúsi, strhne a spraví nanovo. Stačí jedna monstera a máme pocit, že sme zachránili planétu.

Áno, betón má v stavebníctve svoje miesto – v konštrukciách, v dlhodobej logike stavby, v práci s tepelnou hmotou. Nie však ako trendová stierka, ktorá má zakryť slabý návrh a tváriť sa ako štýl. Pri aplikácii aj odstraňovaní vzniká kremíkový prach, vážne zdravotné riziko pre remeselníkov. Minimalizmus má aj svoju cenu. Len ju neplatí ten, kto si ho fotí.

Ak už betón, tak inteligentne. A ak chceme byť naozaj ekologickí, prvá voľba nie je nová betónová stierka, ale nevyhadzovať funkčné veci len preto, že nepôsobia dosť moderne. Udržateľný interiér nie je ten, ktorý vyzerá dobre dnes. Je to ten, ktorý o 5–10 rokov nemusíme vybúrať, lebo sme si dizajn pomýlili s pózou.

A ak betónová stierka praská, nie je to chyba domu. Je to chyba rozhodnutia.

Byt, ktorý si pýta pozornosť

Napísal Martina Uhrinova dňa 11. septembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Tento byt má šarm, ktorý sa nedá len tak odignorovať. Svetlo prichádza z troch strán, každé okno rámuje iný obraz – zelené dvory, tichú uličku či scenériu Legiodomov. Farebnosť je premyslená: žltá knižnica pôsobí ako vitamín D pre dušu, dubové parkety spájajú byt s jeho históriou. Priznaný betón, tehla a brúsené panely dodávajú interiéru vrstvy času a nepredstieranú pravosť. Áno, esteticky je to veľmi pôsobivé. Aj architektonické.

Keď obdiv nestačí

Asi si to tento interiér zlízne aj za všetkých ostatných – obdivovaných a s nadšením napodobňovaných. Nie všetko je však pre každého. V interiéri totiž trávime 90 % svojho času. A vtedy znášame nielen pozitíva, ale aj negatíva dizajnu. Tie nás ovplyvňujú psychicky aj fyzicky.

Jedným z nich je svetlo. Ani orientácia na tri strany nestačí. Žiadny svetelný špecialista, ktorý sa zaoberá zdravím, by tu veľa radosti nenašiel. Kuchynské svetlo je skôr akcentové. Reflektory a bodovky patria na nasvietenie obrazu či knižnice, nie na každodenný život.

V kúpeľni pri zrkadle je to podobné. Na líčenie či holenie potrebujeme rovnomerné osvetlenie tváre bez ostrých tieňov. Excentricky osadené svietidlo môže pôsobiť ako šikmý divadelný reflektor. Glamour? Asi nie.

Vizuálne však všetko hrá. Kúpeľňa pôsobí čisto, bez detailov. No v skutočnosti ich má nespočet. Každá špára je detail. A ten detail je časom problém. Údržba. Kto má v sprche malý formát dlažby, ten vie svoje. Hej, je to efektné. Ale praktické? Človek sa stane dennodenným otrokom svojich podláh a stien. Biele odtiene sú extra nevďačné.

Ideálny môže byť

Estetika aj atmosféra interiéru sú fajn a na krátkodobý pobyt by bol byt úplne dokonalý. Airbnb hostia by ho zbožňovali – vizuálna hra materiálov a farieb, pocit autenticity, fotogenické zákutia. Ale na každodenné bývanie, to by bolo najlepšie spýtať sa samotného užívateľa.

foto – Isonative
autori – Patrik Kuva – ROAR architekti, Tatiana Kuva – Diagram Studio
projekt – Int Suna

Vyhlásenie nezávislosti od vyzúvania

Napísal Martina Uhrinova dňa 4. septembra 2025. Publikované v Blogy, Články

Som rebelka v topánkach vo svojej domácnosti. To je moje malé kontroverzné priznanie. Čítate správne. Som tá nebezpečná hostiteľka, ktorá vás nenechá trpieť na prahu s papučami v ruke.

Čo odhaľujú štúdie a výskumy

Podľa výskumov nesie podrážka topánky priemerne až 421 000 baktérií, ktoré sa dokážu na čisté povrchy prenášať účinnejšie než z toalety. Niektoré štúdie dokonca odhalili na podrážkach vážne patogény, napríklad Clostridium difficile – v prostrediach mimo nemocníc sa objavil až u 40 % vzoriek. A ešte desivejší je výskum na University of Arizona, ktorý zistil, že 96 % topánok obsahuje fekálne baktérie a 27 % dokonca E. coli.

Hygienická hypotéza tvrdí, že skorý kontakt dieťaťa s rôznymi mikróbmi je kľúčový pre správny vývoj imunitného systému. Výskumy to potvrdzujú. Napríklad medzi komunitou Amišov sa zistilo, že deti vyrastajúce v prostredí bohatom na mikroorganizmy majú mimoriadne nízky výskyt alergií či astmy, len približne 7 % oproti viac ako 50 % v bežnej populácii.

Imunitný systém našej domácnosti

Mám doma dvoch malých školákov, koberce v každej miestnosti, žiadne vyzúvanie. Výsledok minulý rok? Syn vymeškal tri dni školy, dcéra jeden deň (a to len preto, že rodičia mali Intebold Festival). Žiadne chrípky, žiadne návštevy lekárov. Náhoda? Nemyslím si.

Takže áno. Ak ku nám domov nosím mikróby, vlastne trénujem rodinný imunitný systém. Som osobná trénerka pre naše protilátky. Nie som komorníčka svojej podlahy. Nie som topánková inšpektorka. Naša obývačka nie je operačná sála. Je to priestor, kde sa žije – nedokonalo, slobodne a hlavne pohostinne.

Rešpekt k druhým

Na obhliadkach interiérov pre Intebold Awards rozdávam porotcom návleky, ak ich nezabudnem kúpiť. Rešpektujem, že každý má hranicu hygieny inde. Som tolerantná rebelka.

Otázka znie – kto tu vlastne velí? Ja svojmu bytu alebo on mne? Radšej sa priatelím s baktériami z topánok, než by som sa stala otrokyňou vlastnej čistoty. Moja domácnosť je demokratická zóna pre všetky druhy obutia. Keď prídem k vám, rešpektujem vaše pravidlá, ak chcete, vyzujem sa. Ale keď prídete ku nám, rešpektujem vaše pohodlie. Lebo skutočná pohostinnosť začína tam, kde nekončí rešpekt k pohodliu hostí.

A viete čo? Napriek tomu sú naše koberce v bledých odtieňoch stále v pohode. Máme štyri rôzne typy vysávačov a mop. S nimi sa najviac kamaráti môj partner Milan – deľba práce funguje, a nikto sa nesťažuje.

titulná foto – Tomáš Benedikovič

Život začína na konci architektúry

Napísal Martina Uhrinova dňa 17. júla 2025. Publikované v Blogy, Články

Niektoré interiéry sú na prvý pohľad fascinujúce. Materiály ako betón, tehla, preglejka či biela sadra tu tvoria harmonický celok, ktorý pôsobí uhladene, takmer meditatívne. Takým je aj Byt D, ktorý vznikol ešte počas výstavby bytového domu, čo architektom umožnilo upraviť dispozíciu podľa vlastného konceptu.

Minimalizmus ako vedomá voľba

Z návrhu cítiť snahu o vzdušnosť, o vizuálne očistenie života od každodenného neporiadku. Všetko má svoje miesto, funkčné zóny sú oddelené, výhľady ponechané otvorené, kuchyňa odľahčená, obývačka redukovaná na to najpodstatnejšie. V celom byte sa ukazuje krása prírodných materiálov, bez farebných zásahov, bez ornamentu. Materiál sám o sebe je ornamentom. Napriek tomu, že tento prístup má svoje kvality a jasnú koncepciu, pri pohľade na fotografie vzniká otázka – čo mi chýba, keď sledujem takto čistý priestor cez obrazovku. Genius loci sa totiž nedá preniesť fotkou. Nevidím, kto v byte žije, nepoznám jeho rytmus, zvyky, ticho ani zvuky každodennosti.

Keď čistota balansuje na hrane prázdna

Minimalizmus, v takejto čistej podobe, môže niekedy balansovať na hrane. V istých momentoch sa totiž dostavuje pocit prázdna podobný tomu, čo psychológia označuje ako white torture. Ide o fenomén, kedy úplná absencia podnetov (farieb, textúr, predmetov) vytvára senzorické ticho, ktoré pôsobí skôr odcudzujúco než upokojujúco. Nie je to výčitka, skôr úvaha nad tým, ako veľmi je interiér spätý s človekom a jeho emóciami.

Priestor potrebuje aj človeka

Tento interiér je ukážkou dizajnu, ktorý cielene potláča prebytok a chaos. No možno práve preto miestami pôsobí až príliš kontrolovane. Pripomína, že ani najkrajší materiál nenahradí ľudskosť, ktorú do interiéru vnáša život sám a možno aj odvážnejší umelecký moment, osobná bodka, ktorá dá priestoru charakter, emóciu a jedinečnosť. To všetko však neznamená, že interiér nie je kvalitný. Práve naopak, je výsledkom jasnej predstavy a poctivej práce. No pripomína nám aj dôležitú otázku: kde je hranica medzi architektonickou čistotou a priestorom, ktorý nás má objať?

foto – Peter Jurkovič, Petra Bošanská
projekt – Byt D
autor – Jaro Krobot, spoluautor – Peter Hudač