Funkčnosť ako prvé rozhodnutie interiéru
Interiér je pre mňa v prvom rade funkčnosť pre konkrétnych ľudí. Má im zjednodušiť život, podporiť zdravie, pokoj, výkon aj regeneráciu. Až potom je to estetika. Preto mi nedáva zmysel, že v našom odvetví sa stále tvárime, že rozhodnutia o materiáloch sú len dizajn. Nie sú. Sú to voľby, ktoré majú merateľný dopad.
Stavebné prostredie tvorí približne 40 % globálnych emisií uhlíka. A interiéry v tom nie sú neutrálne. Sú súčasťou systému, ktorý sa dnes tvári moderne, ale často funguje ako jednorazová spotreba, len v peknom obale. A potom je tu fakt, ktorý je tak absurdný, až je hanba, že sa stal normou: odhady hovoria, že približne 13 % materiálov dodaných na stavby končí na skládke bez použitia. Nie preto, že sa niečo pokazilo. Ale preto, že je normálne objednať viac, normálne zle plánovať a normálne tváriť sa, že to nie je problém.
Dáta namiesto marketingu
Udržateľnosť nie je o tom, či materiál pôsobí prírodne a sedí do konceptu. Je o tom, či má preukázateľné dáta. Ak produkt nemá EPD (Environmental Product Declaration), často porovnávame len marketing, nie dopad. A ak niekto tvrdí, že to netreba, potom len nechce, aby čísla začali klásť nepríjemné otázky. Architekt ani interiérový dizajnér sa dnes nemôže tváriť, že je mimo. Každá špecifikácia je rozhodnutie a každé rozhodnutie má následky.
Najväčší paradox je, že najudržateľnejší produkt je ten, ktorý sa vôbec nekúpi. Najlepšia uhlíková stopa je tá, ktorá nevznikne. Lenže toto je v interiéroch stále nepopulárne, lebo je jednoduchšie navrhnúť nové ako presvedčiť klienta, aby nevyhadzoval funkčné veci len kvôli trendu alebo egu. A pritom vieme, že recyklácia hliníka šetrí približne 95 % energie oproti primárnej výrobe. Toto nie je estetická voľba. Toto je energetická a uhlíková realita.
Keď sa cirkularita stane realitou
Ak sa to dá, výsledok môže vyzerať aj takto. Projekt Kristian Augusts Gate 13 v Osle — rekonštrukcia kancelárskej budovy z roku 1958 s osemposchodovou prístavbou dosiahla takmer 80 % opätovne použitých komponentov a znížila emisie uhlíka o približne 70 % v porovnaní s novostavbou podobného typu. Centrálne schodisko malo byť pôvodne vyrobené z narezaných lepených drevených dosiek z bývalej školy. Sklz v harmonograme demolácie však prinútil autorov Mad Arkitekter zmeniť plán a namiesto toho použili drevené zábradlia zo zbúranej plavárne. Zbavili ich laku, narezané na mieru zlepili a vytvorili nové schodisko.
Nie je to improvizácia. Je to dôkaz, že keď spolupracujú architekti, dizajnéri, inžinieri, výskumné inštitúcie a mesto, ktoré je ochotné takéto riešenia povoliť a certifikovať, cirkulárna architektúra prestáva byť experimentom a stáva sa realitou. Prestaňme robiť interiéry, ktoré vyzerajú dobre pri návrhu, ale z dlhodobého hľadiska sú drahé, krátkozraké a neudržateľné.
foto – Kyrre Sundal