Čo má spoločné obed v školskej jedálni a vzťah medzi učiteľmi a deťmi? Viac, než si myslíme. Na Slovensku posielame deti denne do priestorov, ktoré sú akusticky na úrovni autobusovej stanice a vizuálne uviazli v 90. rokoch. Tvrdé povrchy, neónové svetlá, nábytok bez mierky, bez rešpektu k veku či telu dieťaťa.
Hluk je taký, že učiteľov bolí hlava a deti sa prekrikujú. A potom sa čudujeme, že aj obed je stres, nie chvíľa oddychu. V podstate takto systematicky sabotujeme medziľudské vzťahy. Namiesto dialógu trénujeme súťaž v hlasitosti.
Jedáleň nie je len o jedle
Školská jedáleň nie je len o tom, aby sa deti najedli. Je to jediný priestor, kde sa denne stretáva celá komunita školy – učitelia, žiaci aj ostatný personál. Obed je spoločenská udalosť. Tak to učím aj svoje deti. A keď prostredie kričí viac než oni sami, kvalita vzťahov zákonite trpí.
Aj školská jedáleň sa dá navrhnúť ako miesto, ktoré:
✔️ rešpektuje akustiku a zrozumiteľnosť slova, ✔️ využíva farbu ako nástroj psychickej pohody, ✔️ premyslene oddeľuje funkčné zóny, ✔️ a pritom šetrí energiu aj nervy.
Všetkým.
Zelená tu nie je len farbou steny. Je symbolom zdravia, sústredenia a mladej generácie, ktorej dlžíme viac než lacné linoleum a plastové stoličky rovnaké pre prvákov aj deviatakov.
Priestor, kde sa budujú vzťahy
Takže áno – aj jedáleň môže byť miestom, kde sa buduje dôvera, rešpekt a vzťahy. Ale iba vtedy, keď jej dáme šancu prestať vyzerať a znieť ako skúšobňa motorových píl. Možno je načase prestať sa pýtať len to, čo varíme deťom, a začať sa pýtať aj, v čom ich nechávame jesť.
foto – Matej Hakárfoto – Matej Hakár
foto – Matej Hakár autori – Ján Kolpaský, Katarína Nagyova, Maximilián Cvengroš – InaAs s.r.o. projekt – Rekonštrukcia jedálne ZŠ Tbiliská